Nm 21, 4c-9, Flp 2, 6-11, Jn 3, 13-17
Na sviatok Povýšenia Svätého kríza sme čítali hymnus, ktorý nájdeme v liste Filipanom.
Hymnus má dve základné časti: v prvej sa hovorí o Ježišovom ponížení (2,6-8) a v tej druhej o jeho povýšení (2,9-11).
Hymnus teda popisuje Ježišovo božstvo a človečenstvo.
V centre prvej časti hymnu je Ježišova poníženosť a predstavuje sa postupne v jednotlivých krokoch, či stupňoch: „Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom.“ Zdôrazňuje sa jeho ľudský aspekt. Vzal na seba ľudskú formu/podobu, hoci existuje v skutočnosti vo forme božskej. Náš preklad použil pojem „prirodzenosť“. Grécke slovo μορφή [morfe] v sebe zahrňuje skôr zmyslami vnímateľný aspekt: „forma“, „vonkajšia podoba“, „tvar“, ktorú je možné nejakým spôsobom „vidieť“, alebo lepšie povedané zakúsiť.
Jeho ľudská podoba bola dobre vnímateľná, až natoľko, že „bol pokladaný za človeka“, ako hovorí náš preklad. Poukázaním na jeho ľudskosť sa zvýrazňuje, že v skutočnosti on existuje v podobe/forme božskej – hoci sa zdá byť človekom, je v skutočnosti Bohom. Text to sám zdôrazňuje viacnásobným poukázaním na Ježišov ľudský rozmer. Zdôraznením kontrastu medzi sférou božskou a ľudskou sa lepšie vydvihuje veľkosť Ježišovho poníženia. Podstatné meno je síce rovnaké (μορφή), ale sloveso, ktoré sa v spojení s ním používa je už iné. Kým sa vraví, že v božskej podobe „existoval“ o ľudskej sa vraví, že si ju „vzal“. Kontrast sa tiež zdôrazňuje tým, že o ľudskej podobe sa hovorí ako o podobe sluhu.
„Nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom“. Doslovnejšie by sme mohli preložiť: „to, že bol rovný Bohu nepovažoval za niečo, čoho sa treba úzkostlivo držať“ alebo „po čom treba úzkostlivo siahať“.
Pravdepodobne sa tu chce vyjadriť kontrast s biblickým rozprávaním o prvom človeku. Ten chcel byť ako Boh. Ježiš má presne to, po čom prvý človek tak dychtivo túžil a siahol (a v podstate po čom človek stále túži): je rovný Bohu. On však siahol po ľudskom bytí - chcel sa stať človekom. Tým človeku, ktorý túži stať sa Bohom, ukázal, že aj on má túžiť stať človekom, akým sa stal Ježiš. To je prvý stupeň Ježišovho poníženia sa: z Boha sa stal človekom, sluhom.
V tejto časti, od „hoci má božskú prirodzenosť...“ až po „stal sa podobný ľuďom“, sa stavia vedľa seba Ježišova božská a ľudská existencia a zdôrazňuje sa veľkosť Ježišovho poníženia sa a kontrast tejto Ježišovej voľby, a mohli by sme povedať tejto božskej voľby, oproti voľbe človeka.
Ježiš, Boh, tým, že si vzal ľudskú podobu, ukázal človeku, že toto je cesta nasledovania. Máme túžiť stať sa človekom podľa jeho vzoru, nie dychtivo túžiť stať sa Bohom.
V nasledujúcich slovách prvej časti hymnu sa hovorí o ďalšom stupni Ježišovho poníženia sa: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Keď sa teda doslova „našiel“ v tejto podobnosti človeku, „stal sa poslušným“.
To, že text hovorí, že Ježiš sa takým „stal“, ďalej poukazuje na jeho dobrovoľnú poníženosť. Nešpecifikuje sa komu, alebo čomu sa Ježiš stal poslušným, ale z kontextu samotného hymnu a Pavlovskej teológie ide najpravdepodobnejšie o poslušnosť Otcovej vôli.
Ján Zlatoústy k tomu dodáva, že skutočne poníženým je len ten, kto si to sám zvolí a nie ten, kto je k tomu pritlačený okolnosťami. Ježiš vo svojej voľbe stať sa človekom, stal sa ním so všetkým, čo k tomu patrí, nevynímajúc údel smrti, ktorý tak veľmi protirečí túžbe človeka žiť, a čo tak veľmi závidí Bohu.
Poukázanie na Ježišovo poníženie sa ide ešte ďalej. Nie len, že sa podrobí smrti, ale podrobí sa jej vo forme, ktorá snáď človeka vo vtedajšej dobe najviac ponižovala: zomrie smrťou na kríži, smrťou rezervovanou pre najväčších vyvrheľov spoločnosti, na ktorú on bol odsúdený nespravodlivo.
Cicero takúto formu smrti, ktorá bola považovaná za nevhodnú tému slušných rozhovorov, nazýval ju „najstrašnejšou a najodpornejšou formou trestu“.
Takúto Ježišovu dobrovoľnú poníženosť Pavol predkladá Filipanom, svojej najobľúbenejšej cirkevnej obci, ako vzor správania sa jeden voči druhému.
Samotnému hymnu bezprostredne predchádzajú jeho slová: „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš,“ (2,3-5).
Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.
Takáto poníženosť podľa Ježišovho vzoru prináša ovocie, ktoré ďaleko prevyšuje poníženie, ako o tom hovorí druhá časť hymnu (2,9-11).
Pozrite tiež nasledujúce karty:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/380-povysenie-sv-kriza
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/869-povysenie-kriza