Uvedenie do bohoslužby:
Dnešnú nedeľu slávime sviatok Povýšenia kríža.
Kríž ktorý bol pôvodne nástroj potupnej a bolestnej smrti. Stal sa však nástrojom vykúpenia a Kristovho oslávenia.
Pre Kristových nasledovníkov je znakom spoluúčasti na jeho vykupiteľskom diele a znakom víťazstva nad hriechom a smrťou. Preto neprekvapuje, že Kristov kríž sa stal v kresťanstve predmetom úcty.
Aj túto sv. omšu sme začali znakom kríža, aby sme mali účasť na obeti, ktorú vykonal Ježiša Krista na kríži.
Uvedenie do čítaní:
1. čítanie, Nm 21, 4c-9
Kresťanská viera je pokračovaním dejín spásy Starého zákona, v ktorom je pekný predobraz kríža v ohnivom hadovi, ktorý dal Mojžiš ľudu, aby ich uchránil pred smrťou. Kríž je znakom duchovnej sily, znamením uzdravenia a života.
2. čítanie, Flp 2, 6-11
Kríž to nie len predmet, je to symbol Kristovho uponíženia až na smrť. Kristus však bol povýšený a s ním aj kríž.
3. evanjelium, Jn 3, 13-17
Sám Ježiš Kristus sa stotožňuje s Mojžišovým hadom a poukazuje na veľkú Božiu lásku voči nám.
Úvaha:
Na sviatok Povýšenia svätého kríža sa číta úryvok z knihy Numeri. Táto kniha je plná „dramatických kríz“, ktoré poznačili putovanie Izraelitov z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme (Nm 11; 12; 13-14; 16-17; 20,2-13; 25). Udalosť o hadoch, ktoré hrýzli ľud a medenom hadovi, ktorého urobil Mojžiš ako znamenie, je jednou z nich.
V našom čítaní si môžeme všimnúť:
Neistota a pochybnosti Božieho ľudu sú zhrnuté do otázky: „Prečo ste nás vyviedli z Egypta?“
Nie je to prvý krát, čo ľud repce a vyjadruje nostalgiu za Egyptom (porov. Nm 11).
Nejde o to, že by na púšti nemali čo jesť, ale manna, ktorú majú každý deň za pokrm (Ex 16), im už nestačí. Zrazu je to len biedny pokrm, ktorý sa im sprotivil. Nie sú pripravení na slobodu.
Preto ľud prosí prostredníctvom Mojžiša, aby ich Boh oslobodil od hadov. „Zhrešili sme, lebo sme reptali proti Pánovi a proti tebe. Pros Pána, aby nás oslobodil od hadov.“
Boh však neberie hady preč, poprel by stvorenie, ale cez Mojžiša dáva uhryznutým zachraňujúce znamenie.
Napriek opakujúcej sa nedôvere Boh ako otec, stále dookola, trpezlivo, ukazuje, že je so svojím ľudom a stará sa oň, aj keď často iným spôsobom, než je všeobecné očakávanie. (porov. Ex 5,20-23)
Jediné, čo chce je zmena zmýšľania, aby mu bezvýhradne verili. Celý Exodus od začiatku prežaruje svetlo zvláštnej Božej pedagogiky.
Boh kráča aj dnes so svojím ľudom. Neodstraňuje zo sveta utrpenie a ťažkosti, ale dáva uzdravujúce znamenie; Syna človeka vyzdvihnutého na kríži (Jn 3,14-15), ktorý všetkých priťahuje k sebe (Jn 12,32). A my sme pozvaní zmýšľať ako Ježiš Kristus (Flp 2,5), bez šomrania a pochybovania (Flp 5,14).
Pomáha nám v tom aj sv. Pavol v druhom čítaní.
Hymnus do veľkej miery zaoberá Ježišovým božstvom a človečenstvom. V centre prvej časti hymnu je Ježišova poníženosť a predstavuje sa postupne v jednotlivých krokoch, či stupňoch.
Zdôrazňuje sa jeho ľudský aspekt. „nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“.
Jeho ľudská podoba bola dobre vnímateľná, až natoľko, že „bol pokladaný za človeka“. Skrze poukazovanie na jeho ľudskosť sa zvýrazňuje, že v skutočnosti on existuje v podobe/forme božskej – hoci sa zdá byť človekom, je v skutočnosti Bohom.
Text to sám zdôrazňuje viacnásobným poukázaním na Ježišov ľudský rozmer. Zdôraznením kontrastu medzi sférou božskou a ľudskou sa lepšie vydvihuje veľkosť Ježišovho poníženia.
Doslovnejšie by sme mohli povedať, že rovnosť s Bohom nepovažoval za niečo, čoho sa treba úzkostlivo držať, alebo po čom treba úzkostlivo siahať.
Chce sa tu vyjadriť kontrast s biblickým rozprávaním o prvom človeku. Ten chcel byť ako Boh. Ježiš má presne to, po čom prvý človek tak dychtivo túžil a siahol (a v podstate po čom človek stále túži): je rovný Bohu. On však siahol po bytí človekom.
Tým človeku, ktorý túži stať sa Bohom, ukázal, že aj on má túžiť stať človekom, akým sa stal Ježiš. To je prvý stupeň Ježišovho poníženia sa; z Boha sa stal človekom, sluhom.
Ježiš, Boh, tým, že si vzal ľudskú podobu, ukázal človeku, že toto je cesta nasledovania: túžiť stať sa človekom podľa jeho vzoru, nie dychtivo túžiť stať sa Bohom.
V nasledujúcich slovách prvej časti hymnu sa hovorí o ďalšom stupni Ježišovho poníženia sa. Keď sa v tejto podobnosti človeku, „stal sa poslušným“.
Ján Zlatoústy k tomu dodáva, že skutočne poníženým je len ten, kto si to sám zvolí a nie ten, kto je k tomu pritlačený okolnosťami. Vo svojej voľbe stať sa človekom, Kristus sa ním stal so všetkým, čo k tomu patrí, nevynímajúc údel smrti, ktorý tak veľmi protirečí túžbe človeka žiť, a čo tak veľmi závidí Bohu.
Poukázanie na Ježišovo poníženie sa ide ešte ďalej. Nie len, že sa podrobí smrti, ale podrobí sa jej vo forme, ktorá snáď človeka vo vtedajšej dobe najviac ponižovala: zomrie smrťou na kríži, smrťou rezervovanou pre najväčších vyvrheľov spoločnosti, na ktorú on bol odsúdený nespravodlivo.
Cicero takúto formu smrti, ktorá bola považovaná za nevhodnú tému slušných rozhovorov, nazýval „najstrašnejšou a najodpornejšou formou trestu“.
Takúto Ježišovu dobrovoľnú poníženosť Pavol predkladá Filipanom, svojej najobľúbenejšej cirkevnej obci, ako vzor správania sa jeden voči druhému.
„Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: Ježiš Kristus je Pán! na slávu Boha Otca.“
Takáto poníženosť podľa Ježišovho vzoru prináša ovocie, ktoré ďaleko prevyšuje poníženie, ako o tom hovorí druhá časť hymnu (2,9-11).
Evanjelium nám popisuje stretnutie Nikodéma s Ježišom. Nevieme, ako Nikodém prijal Ježišove slová. Objaví sa však ešte dva krát v Ježišovom príbehu. V 7. kapitole sa v kruhu veľkňazov a farizejov postaví na Ježišovu obranu so slovami: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“ (7,51). Tam sa už neodvoláva na znamenia, ale na Ježišovo slovo. Posledný krát vystúpi z tieňa po ukrižovaní, keď spolu s Jozefom z Arimatey preukáže Ježišovmu telu úctu pri jeho pohrebe (porov. 19,38-42). Množstvo voňavých olejov, ktoré so sebou vtedy prináša, ukazuje, že Ježiša už rozpoznal ako skutočného kráľa. Svoju vieru v tej chvíli vyznáva bez slov – v skutkoch. Takže to ticho, do ktorého sa na konci stretnutia s Ježišom v 3. kapitole ponára, otvára proces rastu jeho viery v Ježiša.
Pekný príklad ako spracovať dnešný sviatok.
Turkov, Dlhá.14.9.2025
Pozrite tiež nasledujúce karty:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/380-povysenie-sv-kriza
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/869-povysenie-kriza