Zdá sa, že vedľa nedele ako pravidelného dňa pamiatky na zmŕtvychvstanie Krista, existovala už veľmi skoro aj výročná pamiatka Paschy.
Na úvod:
Posvätné obdobie päťdesiatich dní sa završuje Nedeľou zoslania Ducha Svätého, ktorou sa pripomína dar Ducha Svätého vyliaty na apoštolov, počiatky Cirkvi a začiatok jej poslania medzi národmi.
Pane Ježišu, tvoja Matka, Panna Mária bola v strede apoštolov modliacich sa o príchod Ducha svätého.
Rímska liturgia si počas „Veľkej nedele”, čiže v rozpätí päťdesiatich dní, keď Cirkev s plesaním slávi veľkonočné tajomstvo, pripomína aj Kristovu Matku, či už preniknutú radosťou zo Synovho zmŕtvychvstania, alebo ako zotrváva s apoštolmi na modlitbách a isto s nimi očakáva dar Ducha Svätého (porov. Sk 1, 14).
Na plnšie prežitie takého bohatého obsahu veľkonočného tajomstva je potrebný dlhší čas, preto už kresťanský starovek predĺžil slávenie Veľkej noci na päťdesiat dní – quinquagesima.
Nenašiel som nič čo by krajšie a výstižnejšie vyjadrovalo vetu z Verím: ...zostúpil k zosnulým... a vystihovalo raz Bielej soboty.
Deň Bielej soboty je dňom smútočného ticha.
Keďže liturgia Veľkonočnej vigílie je bohatá a prežívame ju raz do roka, aby sme jej porozumeli, predkladám program a vysvetlenie:
Veľký piatok je ako deň Kristovej smrti odjakživa dňom smútku a pôstu.