Nm 21, 4c-9, Flp 2, 6-11, Jn 3, 13-17
Nevinný zomrel - aby vinní žili.
Dnes, 14. septembra, slávi sv. Cirkev sviatok Povýšenia sv. kríža. Je známe, ako začiatkom VII. stor. na oslabenú Východorímsku ríšu stále útočili Peržania. A za vlády cisára Heraklea v r. 614. vpadol perzský kráľ Kozros cez rieku Jordán, dokonca do mesta Jeruzalema. Obsadil mesto a zapálil ho. Z Jeruzalema odniesol so sebou aj najvzácnejšiu kresťanskú posvätnú vec, t.j. Kríž, na ktorom zomrel Pán Ježiš za spásu ľudí.
V tom veľkom nebezpečenstve pre cisárstvo cisár Herakleus zorganizoval svoje vojsko, vzýval pritom Božiu pomoc, a zaútočil na Peržanov a nakoniec v r. 627 porazil perzské vojsko pri meste Ninive. Prinútil tak Peržanov, aby sa stiahli z okupovaných území, vrátili všetkých zajatcov, a na prvom mieste aj vzácny kríž Pána Ježiša, ktorý odniesli z Jeruzalema.
V r. 629 - 14. septembra ho niesol sám cisár Herakleus na svojich pleciach za neopísateľného jasotu a oduševnenia ľudu naspäť na Kalváriu, kde sa aj doteraz uchováva v kostole Svätého Kríža v Jeruzaleme. Cirkev ako spomienku na túto udalosť ustanovila 14. september ako sviatok Povýšenia Svätého kríža, ktorý dnes slávime.
Cirkev pri rôznych príležitostiach počas roka povzbudzuje k úcte svätého Ježišovho kríža. Zvláštnym spôsobom uctieva sv. kríž na Veľký piatok. Pritom 3. mája (dnes sa slávi iba v niektorých kostoloch), sa slávi udalosť, keď cisárovná Helena - našla v Jeruzaleme Ježišov kríž. Preukazujeme mu aj zvláštnu úctu v dnešný deň, keď bol znova vrátený do Jeruzalema po víťazstve nad Peržanmi, ktorí ho odniesli.
V r. 1286 viezol sa český kráľ Václav II. so svojím sprievodom cez Prahu. A keď prechádzal cez štvrť mesta obývanú Židmi (zv. Ghetto) , nešťastie chcelo, že v jednej úzkej uličke sa z jedného domu odvalil veľký kameň. Kameň dopadol práve pred nohy koni, ktoré ťahali kráľovský koč.
Pritom nik nechcel pripustiť, že to bola nešťastná náhoda, ale všetci to pokladali za atentát na kráľa - pokus zabiť kráľa. Ešte v ten istý deň kráľ vydal rozkaz, že tá časť mesta musí byť celkom vyplienená, ak do ôsmich dní sa nezistí vinník, a nebude vydaný spravodlivosti. Strach zaľahol na tú časť mesta, všetkých obyvateľov tej časti mesta zaujal strach z následkov, ktoré im hrozili. Vzájomne sa medzi sebou pýtali, či nie je možné nejako ten hrozný trest odvrátiť. Nikto nevedel poradiť v tom, ani na to odpovedať. V jednom chudobnom dome tej štvrte žil jeden krajčír Reb Schime Schestels. Všetci ho volali tichý Židáčik.
V srdci toho tichého krajčíra jedného večera dozrelo pevné a zvláštne rozhodnutie. Pobozkal svoju ženu a deti, odišiel na kráľovský dvor a prosil, aby jeho potrestali ako vinníka za spiknutie proti kráľovi. Jeho slová boli vzaté ako priznanie a hneď bol daný do okov. Nariadenie spustošenia štvrti bolo odvolané. On potom v jeden deň bol privedený k domu, kde sa nešťastie udialo. Vedľa domu bol postavený oddiel vojakov, ktorí dostali rozkaz, aby vzpriamili kopije - a odsúdený musel z okna skočiť na tento les kopijí.
Každoročné sa v tej pražskej štvrti slávil deň na oslavu tohto hrdinského činu. Rodičia tlmočili svojím deťom o tom hrdinovi, ktorý sa dobrovoľne obetoval, aby zachránil svoj ľud.
Pri tomto tlmočení udalostí, kto by nepomyslel ešte na väčšieho hrdinu, väčší hrdinský čin - na ktoré nás upozorňuje každé drevo sv. kríža.
Kto by nepomyslel na Toho, ktorý je Najnevinnejší od akejkoľvek viny a hriechu, a ktorý vzal na seba trest za hriechy celého sveta - celého ľudského rodu? Kto by nepomyslel na Božieho Syna, nášho Pána Ježiša Krista?
Ľudia privolali na seba hrozný trest - nie zničenie svojich domov, ale prekliatie svojich duší - a síce nie nešťastnou náhodou, ale svojou vlastnou vinou. Boh stvoril človeka na svoj obraz - a on potreboval, aby sa stal blaženým vo večnom spojení s Bohom. Ale v čase pokušenia, človek zničil Boží plán a tým aj svoja vlastné šťastie. Človek zhrešil a tým privolal Božiu spravodlivosť. Ťažká vina tlačila všetkých členov ľudského rodu. A vtedy nevysloviteľné zľutovanie Božieho Syna podnietilo, aby sa On ponúkol a prijal na seba trest za hriechy všetkých ľudí a učiniť vynáhradu za ne. Aby On nevinný zomrel - aby vinníci žili.
Každý sv. kríž pripomína nám to veľké dielo Božieho Syna. Pripomína nám tú veľkú a strašnú noc, medzi Veľkým štvrtkom a piatkom, na ten hrozný čas, keď On bol vydaný vinníkom, aby zomrel ako obeta náhrady za hriechy.
Každý kríž nám pripomína chvíle utrpenia Božieho Syna na Olivovej hore. Tu On našiel, ako hovorí sv. Ján Zlatoústy, dlžobný úpis, ktorý napísal Adam, a Ježiš ho pribil na drevo kríža. Lebo keď Adam v jednej záhrade proti Božiemu prikázaniu vystrel ruku po zakázanom ovocí, vtedy tou istou rukou napísal dlžobný úpis, ktorý žiadne stvorené bytie nemohlo ho splatiť, No na tom dlžobnom úpise Ježiš nenašiel iba Adamovo meno a jeho hriech, ale aj všetky hriechy sveta a mená všetkých hriešnikov. Našiel tam aj naše hriechy, aj naše meno i náš dlh tam je napísaný. Ježiš pozeral v tej ťažkej chvíli na všetky hriechy, ktoré boli i ktoré budú spáchané aj po jeho zadosťučiňujúcej obete.
Aj mnohí duchovní spisovatelia sú toho názoru, že táto duchovná bolesť bola ešte omnoho hroznejšia, ako telesné bolesti, ktoré mal zniesť. On sa začal chvieť od úžasu a jeden neopísateľný odpor zaujal jeho Srdce. Jeden učený spisovateľ (Salmeron) hovorí: „Zbledla jeho tvár od hanby, pozerajúc na tú hrôzu hriechov, a on sa ani neodvážil pozdvihnúť svoje oči k Otcovi, lebo cítil, že hriechy celého sveta ležia na jeho pleciach".
Pozorujúc v dnešný sviatok drevo sv. kríža, stojíme pri ňom ako diváci, ktorí sú si vedomí svojej viny. V každom pohľade na sväté drevo kríža vidíme Ježiša v jeho smrteľnej úzkosti v Getsemani, vo všetkých tých hrozných urážkach pri súde, v jeho sklesnutosti na krížovej ceste na Kalváriu, v jeho smrteľnej úzkosti na kríži.
Vidíme a cítime, že nevinný zomiera a že vinníci žijú. Pri takom uvážlivom pohľade na kríž musí aj naše srdce zaplakať v úprimnej kajúcnosti, ak nie je tvrdé ako kameň. A do ústa nám prichádzajú slová sv. Bernarda: „O dobrý Ježišu, ako tomu môžem rozumieť? My sme si zaslúžili smrť, sme podĺžní smrti - a ty chceš splatiť ten dlh. My sme zhrešili, a ty chceš dať vynáhradu. Ó dielo, ktoré nemá páru. ó Láska bez miery! Lebo hľa, zomiera najnevinnejší, aby vinníci ostali na žive! I preto Ježišu, úprimne ti sľubujeme, že v budúcnosti ťa nechceme križovať svojimi hriechmi!“
Láska, ktorá si za mňa trpela a zomrela v čase. Láska, ktorá si mi vybojovala večnú radosť a blaženosť. Láska, tebe sa odovzdávam, aby som ostal večne tvoj.
M.K.