Nm 21, 4c-9, Flp 2, 6-11, Jn 3, 13-17
V minulosti, keď ešte neboli satelity, družice, teda keď ešte nebola technika na takom vrchole ako dnes, pre tých, ktorí cestovali po mori bol v noci a v zlom počasí životne dôležitý maják, ktorý im ukazoval správny smer.
I dnes na sviatok Povýšenia svätého kríža si chceme pripomenúť, že kríž je pre nás majákom, ktorý nám tiež ukazuje správny smer a ku ktorému sa máme obracať (utiekať) počas celého života.
Neposlušnosť priviedla prvých ľudí v raji k stromu, z ktorého nemali jesť. Ovocím tohoto bolo vyhnanie z raja a smrť. Poslušnosť Otcovej vôli priviedla Ježiša na strom kríža. Ovocím tohoto stromu je život.
V Ježišovom živote sa vystriedali rôzne obdobia. Obdobie detstva, práce v Nazarete, obdobie spoločného života s učeníkmi, obdobie ľudskej slávy pri slávnostnom vstupe do Jeruzalema, ale tiež obdobie osamelosti, ponižovania a utrpenia. A životná skúsenosť každého z Vás mi možno dá za pravdu, že podobne je tomu i v živote každého človeka. Sú chvíle radostné, ale i chvíle osamelosti, ponižovania a utrpenia.
Ježiš nám celým svojím životom pripomína veľkú pravdu, že Boh nás miluje a že cesta k nemu je cestou pokánia, ktorá nás očistí. Ale je i iná cesta očistenia, možno ťažšia, no o to účinnejšia, a to je cesta krížová. Keďže sme všetci vykúpení Kristovým krížom, i náš život musí byť poznačený krížom.
Kríž nás očisťuje od hriechu a všetkého nepodstatného. Ak je ťažký a pristihne nás nepripravených, pýtame sa možno i s výčitkou: Prečo práve ja a prečo práve teraz? V našom srdci vládne iba táto otázka. Ježiš nám dáva odpoveď. Odpovedá z kríža. Zo samého stredu svojho utrpenia hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Nehovorí: „Hľadaj kríž!“ Henri J. M. Nouwen v jednej zo svojich kníh hovorí: „Každý z nás má kríž, ktorý nesie. Nie je potrebné ho vytvárať alebo vyhľadávať. Kríž, ktorý máme, je pre nás dosť ťažký! Ale sme ochotní ho zdvihnúť a prijať za vlastný?“
No Kristus neostal len pri nesení kríža. A to nesmieme ani my. Čo teda robiť? Vyriešil to apoštol Pavol. On totiž nezostal pod krížom, ale vystúpil naň. „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ Pavol teda ukázal, kam až má ísť kresťan. Nesmie zostať pod krížom, hľadieť naň zdola, musí vystúpiť na kríž. Prijať ho ako vnútornú súčasť seba. Ako Otcovu vôľu. Tak každému z nás prestane byť jeho osobný kríž trpeným zlom a stane sa miestom pokoja, zmierenia, sebaprijatia, a najmä miestom nového intímneho vzťahu s Bohom. Pochopil to Pavol a pochopili to aj svätí. Ježiš jasne hovorí: „Nasleduj ma!“ Poslúchnime tento hlas. Náš kríž nás takto môže priviesť ku Kristovmu krížu a potom i k vykúpeniu.
V roku 1977 sa začal proces blahorečenia dievčaťa dnešnej doby Benedikty Porro (1936 - 1964). Od prvého roku života až do smrti v 27. rokoch bola „pribíjaná na kríž“ pomalým ochromovaním celého tela až do úplného ochrnutia. Len s pomocou svojej matky zachovala kontakt so svetom. Kríž v jej srdci bol oltárom, ona celá bola denným obetným darom. S láskou čerpala z tohoto spojenia hojné ovocie pre seba, pre priateľov, pre Cirkev a vlievala im nádej do života, životnú múdrosť a dôveru v Boha. V deň svojej smrti prosila matku, aby kľakla pred kríž a poďakovala sa Bohu, pretože jej urobil veľké veci.
Aj ona, podobne, ako sv. Pavol, mohla povedať, že svojim utrpením a bolesťami bola doslova „pribíjaná na kríž.“ Povýšila svoj kríž ku krížu Kristovmu.
Drahí bratia a sestry! Kristov kríž je pre nás majákom, kde sa máme utiekať v časoch radosti, ale i v časoch bolesti a utrpenia. Obetujme Bohu svoje trápenia za spásu svoju i iných. Povýšme svoj kríž ku krížu Kristovmu, lebo život - ovocie jeho kríža, sa tak stane i ovocím nášho kríža.
S. Dunik