Sk 1, 12-14, 1 Pt 4, 13-16, Jn 19, 25-27, Lk 2, 33-35
V Detve som mal šéfa, pána dekana Jozefa Závodského zo Sučian.
Bol v koncentračnom tábore (Bernsdorf) a keď spojenci bombardovali Drážďany, nasadili ich aby opravovali dôležitý železničný uzol. Počas náletu keď sa bežal skryť, spadol do krátera, to mu zachránilo život, iba to tam zasypala zemina. Keď padal do prehĺbeniny zvolal: Mamička moja. Bolo to v noci okolo štvrtej. Práve vtedy jeho mama zobudila dcéru a povedala: Poďme sa modliť. S Jožkom je zle. Keď sa vrátil z koncentráku, zistil, že to bolo práve v tú noc a hodinu. Je dokázané, že v kritickej situácii ľudia volajú podvedome matku, že medzi nimi je zvláštne spojenie. Takéto, omnoho hlbšie bolo spojenie medzi Máriou a jej Synom. Sv. Bernard hovorí, že Mária bola mučeníckou srdca.
Každý z nás dobre vie, čo v živote človeka znamená slovo mama. Dobre to vie už to najmenšie dieťa, a preto sa s takou úžasnou odovzdanosťou a dôverou vinie do náručia svojej mamy. Dobre to vie aj dospelý človek, preto prichádza vo svojich najkrajších, ale aj tých najbolestnejších chvíľach za svojou matkou, lebo vie, že ona ho pochopí, poteší, pomôže. A vieme aj to, ako je to zle, keď človek takúto dobrú mamu stratí, alebo ju nemá.
Boh náš Stvoriteľ to vie a preto nám cez svojho Syna zanechal matku. Dnes sme počuli: Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“
Boh vie, aké je to bolestné, ak človek nemá matku. Preto nám dal svoju.
Venoval som sa vždy deťom pri športe, venujem sa im aj teraz (tenis, florbal, cyklistika). Pri športe dochádza ku kritickým situáciám a tam sa rýchlo prejavuje charakter človeka.
Napríklad do tenisovej školy, na florbal prichádzajú aj úplne neznáme deti. Už po prvých stretnutiach zbadám, či sú z úplných rodín. Vlani som si všimol pri kurtoch chlapca, ktorý túžobne pozeral na trénujúce detí. Pozval som ho. O chvíľu odišiel. Nevedel sa zapojiť do kolektívu. Tento rok sa objavil opäť. Uvedomil som si, že jemu nejde ani tak o hranie, ako o kolektív. Chýba mu rodina. Ako úplne ináč sa zaraďujú deti, ktoré tam prídu s rodičmi.
Pri športe sa vyskytnú rôzne problémy – agresia, rozčuľovanie, rezignácia, sebectvo... Hneď vidieť, ktorým chýba rodina. Rovnako som to zbadal aj v škole. K. Rahner: Nemôže pochopiť Boha ak Otca, ak nemal vlastného otca. Tak isto, či omnoho ťažšie to majú detí bez matky.
Takže nenariekajme! Naši predkovia to pochopili.
Možno vám niekedy napadla otázka, prečo si náš národ nevyvolil za patrónku Máriu v inom jej tajomstve, napríklad ako Kráľovnú, v skvostnom odeve, stojacu na hlave hada, ako Víťazku? Prečo práve v bolesti?
Nuž ale povedzte: Vy sami, keď cítite bolesť, za kým idete? Záleží vtedy na postavení, na vznešenosti? Nehľadáte vtedy človeka, ktorý rozumie bolesti, ktorý vás pochopí, pretože aj sám vie, čo je to bolesť? A Mária je taká. Slovenský národ dobre pochopil, že Mária, bolestná Mária najlepšie bude chápať jeho postavenie, jeho problémy a ťažkosti. Dobre si vyvolil. A Mária ho naozaj chráni, vo všetkých búrkach našich dejín. Stála pri ňom aj v ťažkých chvíľach bývalého režimu. A úcta k nej aj v tejto ťažkej dobe prekvitala. Dnes už máme v jej deň štátny sviatok. Možno by sme si mysleli, že naše chrámy budú pukať od návštevnosti, lebo každý chce prísť a poďakovať sa mame. Nie je tomu tak...
Avšak aká bude ďalej úcta k našej Patrónke, akou cestou sa bude uberať náš národ aj v tejto ťažkej a zamotanej dobe, to bude záležať vo veľkej miere od každého z nás, ktorí sme tu.
Misionár v Japonsku sedel vo vlaku. Bol pohrúžený do čítania knihy. Nezbadal, ako mu vypadol malý obrázok Panny Márie. Chlapec, ktorý sedel oproti, zodvihol obrázok a zadíval sa naň. Videl na ňom krásnu, mladú ženu. Po chvíli sa pýta misionára: „Kto je to?" On mu odpovedal: „To je moja mama." „Ale ako je to možné," pýta sa chlapec, „veď sa vôbec nepodobáte." „Áno, máš pravdu," hovorí kňaz, „a práve preto sa snažím žiť tak, aby som sa jej svojím životom čím viac podobal."
Drahí moji, možno aj vy teraz cítite vo svojom vnútri, že by sme sa aj my mali snažiť podobať našej matke. Nuž neváhajme, v dnešný krásny deň, prísť k nej, neváhajme jej povedať o svojich radostiach, ale aj o svojich bôľoch a trápeniach. Ona nás iste pochopí a pomôže.
A nezabudnime ju aj prosiť, aby nám pomáhala žiť tak ako ona, aby sme sa jej mohli aspoň trochu podobať. Možno práve cez nás chce pomáhať aj tým, ktorí ju nepoznajú.
Čadca - Milošova,2025
Viac k dnešnej slávnosti môže nájsť i na: