Sk 1, 12-14, 1 Pt 4, 13-16, Jn 19, 25-27
Človek sa vyhýba bolesti.
Je to prirodzené, lebo je nepríjemná. Všetci sa snažia ju potlačiť a stlmiť najrozličnejšími liekmi. V laboratóriách na celom svete tisíce vedcov hľadá preparáty, ktorými by sa dokázala bolesť zmierniť. Ľudia nechcú byť chorí, nechcú trpieť a nechcú počuť o chorobe a utrpení.
Prečo o bolesti hovorí Cirkev? Prečo sa o nej píše na toľkých miestach Svätého písma? Aj dnešné evanjelium len potvrdzuje túto skutočnosť. Máme v ňom pred očami Ježišovu Matku – Matku Bolestnú. A akoby to ešte nestačilo, náš národ si ju vyvolil za svoju Ochrankyňu a Patrónku.
Objasní nám to pápež František, ktorý hovorí, že naša cesta viery je nerozlučne spojená s Máriou od chvíle, keď nám ju Ježiš, umierajúci na kríži, dal ako Matku a povedal: „Hľa, tvoja matka“. Tieto slová majú závetnú hodnotu a dávajú svetu Matku. Od tej chvíle sa Matka Božia stala aj našou Matkou. V tú hodinu, keď bola viera učeníkov naštrbená toľkými ťažkosťami a neistotami, Ježiš im zveril tú, ktorá uverila ako prvá a ktorej viera nikdy nezakolísala. A „žena“ sa stáva našou Matkou vo chvíli, keď stráca božského Syna. A jej zranené srdce sa rozširuje, aby privítalo všetkých ľudí, dobrých aj zlých, a miluje ich tak, ako ich miloval Ježiš. Žena, ktorá na svadbe v Káne Galilejskej svojou vierou spolupracovala na zjavení divov Božích vo svete, na Kalvárii udržiava plameň viery vo vzkriesenie svojho Syna a s materinskou láskou ho odovzdáva druhým. Mária sa tak stáva prameňom nádeje a pravej radosti
Matka Vykupiteľa nás predchádza a neustále nás utvrdzuje vo viere, v povolaní a v poslaní. Svojím príkladom pokory a odovzdanosti Božej vôli nám pomáha premeniť našu vieru na radostné a bezhraničné ohlasovanie evanjelia. Takto bude naša misia plodná, pretože je vzorom materstva Márie. Jej zverujeme našu cestu viery, túžby nášho srdca, naše potreby, potreby celého sveta, najmä hlad a smäd po spravodlivosti a pokoji; a všetci ju spoločne vzývame: Svätá Božia Matka!
Hovoríme o bolesti a o utrpení Panny Márie, lebo bolesti a utrpenia sa nemôžeme v živote vyhnúť. Tak to bolo aj v našom národe.
Keď si pozorne všimneme dejiny nášho národa, vidíme, že majú veľa spoločného s krížovou cestou Sedembolestnej. Náš národ mal v nej vzor, ako treba niesť životné kríže. V nej cez pokolenia prechovával nádej, že raz sa aj jeho utrpenie skončí víťazstvom, lebo cesta kríža nevedie do záhuby, ale do svetla večného života. K tejto veľkej láske k Bolestnej Panne treba pripísať aj skutočnosť, že náš malý národ, žijúci na takom citlivom mieste v Európe, udržal sa pri živote napriek toľkej nepriazni čias. Uchoval si nielen svoju reč a národnosť, ale ostal aj verný katolíckej Cirkvi.
Arcibiskup Július Gábriš sa na jednej púti prihovoril k pútnikom: Mariánska úcta sa asi najviac prehĺbila u našich predkov za čias tatárskeho pustošenia. Tatári napadli naše územie v roku 1241. Pri rieke Slanej porazili uhorské vojsko. Keď sa naši predkovia dozvedeli o porážke a o tom, že Tatári bojujú na koňoch s obrovským vojskom, pochopili, že ak sa chcú zachrániť, musia sa utiahnuť do hlbokých lesov. Tam útočníci na koňoch len ťažko preniknú. Všetko zanechali a zobrali si len to najpotrebnejšie. Tradícia hovorí, že nebolo rodiny, ktorá by nebola so sebou zobrala obrázok alebo sošku Panny Márie. Keď Tatári pustošili naše kraje, v horách zaznievali mariánske piesne. Slovenské hory sa premenili na mariánske chrámy. Keď plienitelia opustili ich územie, naši predkovia sa za spevu mariánskych piesní vrátili do spustošených domov. Neplakali, nežalostili, ale ďakovali Matke Božej, že si zachránili životy. Postavili kostolíky, ktoré zaiste zasvätili Panne Márii a okolo kostolov postupne vystavili svoje príbytky. Tak sa mariánska úcta hlboko vtlačila do duší našich predkov.
Bola prvá svetová vojna. Vojaci unavení dlhým pochodom zastali na okraji rozbombardovanej dediny. Sadli si a oddychovali až na jedného, ktorý začal robiť čosi úplne iné. Zbieral kamene a kládol ich na kopu. O chvíľu vznikla akási mohyla. Na otázky prekvapených vojakov, čo robí, odpovedal: „Chcem postaviť pomník mojej matke, lebo naše matky doma viacej trpia, ako my tu.“ Vojaci premohli únavu a v niektorých očiach týchto tvrdých chlapov, zvyknutých na všeličo, sa objavila aj slza. Po jednom vstávali, zbierali kamene a kládli ich na pomník so slovami: „Tento kameň je zasvätený bolesti mojej matky.“ Keď sa opäť vydali na pochod, zanechali mohylu z kameňov, ktoré boli skropené slzami synov a venované trpiacim matkám.
Týmto matkám je podobná aj Sedembolestná. Aj ona trpí, keď trpia jej deti, ale aj vtedy, keď robia zlo, urážajú jej Syna a nežijú tak, ako by mali. Nespôsobujme nové bolesti našej Matke, ale snažme sa vždy a všade žiť tak, aby sme jej robili dobré meno a tým ukázali, že ju naozaj milujeme. Potom nielen my, ale celý náš národ, budeme pociťovať jej mocné orodovanie. Veď ako hovorí svätý Bernard: „Nikdy nebolo počuť, žeby bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu, teba prosil o pomoc a žiadal o tvoje orodovanie.“
Inšpirácia Ján Adamus