Sk 13, 14. 43-52, Zjv 7, 9. 14b-17, Jn 10,27-30
Všímali ste deti na maškarnom plese?
Kto na ňom chce byť anjelom, niekým dobrým. Skôr čertom, kovbojom... vlkom - nie ovcou, niekým, kto môže vystrájať. Tak sa zdá, že v dnešnej dobe nik nechce byť ovečkou. Radšej vlkom.
Vidíme, že mnohé slabé osobnosti sa pridávajú k mocnému agresorovi – pridávajú sa k vlkom.
A my slávime nedeľu Dobrého pastiera, mali by sme byť teda ovce. Napokon, ani pastier nie je dnes pre nás obrazom príťažlivej a príťažlivej osobnosti, celebritou.
Napriek tomu sa Pán Ježiš dáva do pozície pastiera. Svojich nasledovníkov dáva do postavenia ovce: Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou.
Pre Ježišových súčasníkov to bol však veľa hovoriaci obraz. Veľmi vnímali potrebu ochrany Pastiera. Tento pocit istoty Dobrého pastiera držal i Pavla a Barnabáša na apoštolských cestách. Dnes sme čítali: Ale Židia poštvali nábožné ženy z vyšších vrstiev a popredných mešťanov, podnietili proti Pavlovi a Barnabášovi prenasledovanie a vyhnali ich zo svojho kraja. Oni na nich striasli prach z nôh a odišli do Ikónia. No učeníci boli naplnení radosťou a Duchom Svätým. Napriek súženie mali radosť, lebo si uvedomovali ochranu Pastiera. Počúvali jeho hlas a šírili evanjelium kde boli poslaní.
Možno ste sa vžili to atmosféry starodávneho žalmistu, ktorý priam spieva Bohu: Vedzte, že náš Pán je Boh; on je náš stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho ľud a ovce z jeho stáda.
A Ježišove slová zaznievajú pre celý „veľký zástup, ktorý nik nemôže spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7,9.14b-17).
Dôkazom dôvery v Ježiša ako pastiera je aj to, že prvé zobrazenie Krista, už v katakombách, je soška Dobrého pastiera. Uvedomovali si, že tí čo ich predišli už nebudú hladovať ani žízniť, nebude na nich dorážať ani slnko, ani iná horúčosť, lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu.
Čo dnešný deň môže znamenať pre nás?
Nič iné ako počúvať jeho hlas a ísť za ním. Avšak ísť za ním neznamená (iba) stať sa kňazmi alebo rehoľnými sestrami. Znamená to žiť tak, ako žil on sám. Povolanie nie je niečo, čo sa týka iba „farárov“ a „mníšok“.
Sme zvyknutí dbať predovšetkým o „zachovávanie“ príkazov (svätiť sviatočný deň, spovedať sa aspoň raz v roku, nerúhať sa a nerobiť nečisté veci...), ale kresťan je povolaný k niečomu vyššiemu! Počúvať Ježišov hlas a ísť za ním. Robiť svoj život plnohodnotným.
Kam ísť?
Nie (len) do seminára alebo do kláštora ale tam, kam nás zavolá život – do kuchyne, do domácnosti, do školy, do kancelárie, do firmy... Uvedomiť si, že tam môžem správne prežiť svoj život.
Ako ísť za nim?
Ako mladí ľudia, ako snúbenci, ako manželia, ako singel, ako kňazi, ako sestry, ako zasvätení laici...
Odpovedať máme životom, ale už aj tu v kostole!
Ako tu v kostole?
U nás sa traduje, ako sa jedno dievča vydávala za muža z Čiech. Bol nepokrstený a nechcel sa ísť sobášiť do kostola. Nakoniec privolil, ale s týmto vyhlásením: Ja tam půjdu, ale ani nemuknú. Táto anekdota mi prichádza na myseľ každú nedeľu keď vás sledujem. Ani len ústa sa mnohým nechce otvoriť. Čo je horšie, zdá sa mi, že mlčiaca väčšina strhne aj tých, ktorí v týždni spievajú hlasnejšie, ako cela masa v nedeľu. Zreteľné je to pri sobáši a pohrebe. Tam ako keby sa hanbili za vieru. Chýba nám nasadenie, radosť z viery.
Zachytil som masívnu reklamu na program: Milujem Slovensko. Hovorili o vynikajúcej atmosfére. Preto som si to trochu pozrel. Zistil som, že je to program takmer nič nedávajúca, ale je tam fakt dobrá nálada. Strhnú aj toho, kto je bez nálady. Moderátori hovoria o týchto akciách, že ich samých to vyburcuje, zlepši duchovnú pohodu.
Prečo sú zahraničné ligy také navštevované? Lebo je tam atmosféra. Skúste tak aj vy tu. Netrpieť, že tu musím byť, nenudiť sa a premôcť sa. Uvidíte, ako to obohatí vás aj prítomných.
Nedať sa strhnúť!
Človek vždy počúva niečí hlas a ide za niekým. Vždy má nejakého pastiera. Veď sa len pozrime, ako sa túžime nechať viesť. Reklama hovorí, že dnes sa nosí toto a v takýchto farbách... a nepýtame sa prečo. Stačí nám, že „tento rok sa to nosí“. Keby šlo len o šaty, o žuvačky alebo o jedlo, nosenie montérok, dokonca roztrhaných do spoločnosti i kostola... Verejná mienka a reklama diktujú predovšetkým to, ako sa žije. A v tomto sme fakt ako ovce - žiaľ, nie tie Ježišove.
Ak my nežijeme svoj život ako povolanie (tak, že počúvame Kristov hlas a nasledujeme ho), je samozrejmé, že bude stále menej tých, ktorí okrem toho, že ho nasledujú, budú sa mu chcieť bezvýhradne zasvätiť a pomáhať i druhým, aby ho nasledovali.
Dnes sme čítali: Keď to počuli pohania, radovali sa a oslavovali Pánovo slovo a uverili všetci, čo boli vopred určení pre večný život. A Pánovo slovo sa šírilo po celom kraji.
V tom máme pomôcť aj my a začať v kostole.
Dlhá, 11.5.2025
Pozrite tiež:
Deti: