Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Každý z nás má skúsenosť, že sa vo všetkom nevyznáme, že mnohé veci si musíme dať opraviť, mnoho veci si dať vysvetliť. Ak z tohto pohľadu pozeráme na Ježiša Dobrého pastiera, tak sa necítime ako hlúpe a stádovité ovce, ale vidíme v Ježišovi osobnosť, ktorá nás môže previesť cez ťažkosti života.

Preto nás môže len a len tešiť, že Ježiš hovorí, že mu nás nik nevytrhne z rúk a že je našou istotou. Či bude našou istotou záleží iba od nás. 

Rozbor textu (podľa P. Ing. Aleš Opatrný): 

         1. čítanie, Sk 13,14.43-52

Európsky kresťan snáď ani nevníma, že plán spásy sa začal židovským národom a že teda Mesiáš prišiel v prvom rade kvôli Židom. Pokiaľ to ale vieme, potom nás neprekvapí, že Pavol s Barnabášom šli najskôr do synagógy, pretože tam patrilo evanjelium predovšetkým. Až keď bolo v synagóge odmietnuté, bolo zvestované pohanom. My sme teda, akože potomkovia pohanov, „druhí v rade", a tým väčšia môže byť naša vďačnosť.

Za zmienku stojí ešte, že Skutky nevidia vo vyhnaní Pavla a Barnabáša žiadnu tragédiu. Ich poslanie tým nie je ani zmarené, ani oslabené. Obaja idú proste ďalej, pretože všade sa nájdu uši i srdcia otvorené k prijatiu evanjelia. Tento štýl práce cirkev v Európe dávno stratila, stále samu seba chápe do veľkej miery ako „inštitúciu pre zbožnosť", ktorá má mať svoje fungujúce pobočky vo všetkých dedinách. 

  1. čítanie, Zj 7,9-14b-1 

Opäť veľmi optimistická a povzbudzujúca vízia. Tých, ktorí stáli pred trónom, bol nespočetný zástup. Spása zrejme nie je určená len pre maličké stádo. Prichádzajú zo súženia, teda zo sveta, z ťažkosti, z prostredia, ktoré poznáme a prichádzajú tam, kde to pre nás známe nie je. Je tam ale baránok, a opäť je u trónu, teda na najdôležitejšom mieste a okrem toho i tu vystupuje ako pastier. Teda medzi Ježišovým pôsobením na zemi a na nebi je zrejmá kontinuita. Pokiaľ ide o utrpenie, ťažkosti, je tu naopak úplná diskontinuita - tieto veci u Boha nebudú. Čo sa týka kladných vecí, potom tu kontinuita je, je postihnuteľná pre toho, kto na zemi Boha pozná a v Kristovi má pastiera svojho života (viď. evanjelium).

Život z viery, život, ktorý pred Bohom obstojí, zrejme nie je len „záslužný život", ktorý bude odmenený na večnosti. Je to život, v ktorom človek už zažíva niečo z toho, o čom hovorí Apokalypsa; má Baránka - pastiera. Otca - ochrancu, živú vodu, i keď nemáme jej prameň stále u seba.

Vieme teda, vďaka tomuto životu s Bohom, kam ideme, a že nejdeme úplne do neznáma. I pre druhých ľudí je život kresťana potom viac alebo menej zrozumiteľným znamením toho, ako bude „vyzerať" záverečná situácia, u Boha Sme stále v jeho starostlivosti, pod jeho vedením. Okrem toho, ten, ktorý sedí na trónu, sa nenecháva len oslavovať, ale bude sám záštitou pre tých, ktorí k nemu prídu (doslova: rozprestrie nad nimi svoj stan). To čo trápi a tiesní človeka na zemi, bude bez problémov, v poriadku. Končia slzy a voda života bude v hojnosti. Tí, kto prešli utrpením a očistnou krvou Baránkovou, sú u ich prameňov. 

 Evanjelium, Ján 10,27-30 

 Verš 27. – Ak sa tu hovorí o kresťanoch ako o ovciach, potom je zrejmé, že je toho slovo použité vzhľadom k pastierovi Kristovi (on sa o nás stará ako sa stará pastier o ovce), nieže by tým mali byť vystihnuté vlastnosti kresťanov (že by mali byť ako nerozumné stádo). Ak povie človek z hebrejského sveta „poznám ho", potom je tým mienené omnoho viac, než len vedomie o niečej existencii (v hebrejčine „poznať" znamená tiež intímne sa spojiť). Teda pastier Kristus má so svojim stádom veľmi úzke a dôverné spoločenstvo, preto ho môžu tí, ktorí sú jeho, nasledovať. Všetky spôsoby vysvetlenia kresťanstva, ktoré prehlbujú vzdialenosť medzi Kristom a kresťanmi, sú v podstate škodlivé.

V 28. – „život" je pre Jána jeden z centrálnych pojmov. V hebrejskom chápaní je život len a iba Božia záležitosť, len Boh nim disponuje. Preto život je darom darov, darom v pravde Božím, niečím, načo sa človek sám nikdy nezmôže. A ak je večný, potom je tým mienený život, ktorý je platný vo všetkých epochách a stavoch, ktoré veriaci pred sebou videl, ktoré čakal, teda život, ktorý človeku umožní prežiť naplnenie všetkých Božích zasľúbení, nie len život bez konca. Tento život znamená pre tých, ktorí sú Kristovi, ohromnú istotu - je to život nezničiteľný. A slová o tom, že nikto ich z jeho ruky nevyrve, uisťuje o Ježišovej vôli spasiť ľudí. Kresťan sa teda naozaj nemusí báť.

V 29. - toto je ešte zosilnené poukazom na Otca, ktorý je bezpochyby väčší než všetci. Je to stvoriteľ, on svojich neopustí.

V 30. - ak je Otec a Syn jedno, potom je tu ďalší dôvod k istote pre toho, kto sa Kristom nechá viesť. Protikladné vzťahy medzi Otcom a Synom sú vylúčene. 

K úvahe 

Mnoho kresťanov sa Boha v podstate bojí, a mnohí z nich, i keď sa aj báť prestanú, majú dojem, že do neba chcú oni a nejako si tam musia tu cestu „zaplatiť". A pokiaľ ich niekto cestou zvedie, je ich katastrofa neodvratná. Istotu, že Boh ich má vo svojej ruke a že nedovolí, aby ich niekto iný vyrval, často nemajú. A predsa je asi najlepším základom pre istotu viery a pre plodný kresťanský život vedomie, že som vyvolený, že som vedený, že Boh si dáva prácu s tým, aby mu mňa nikto „neukradol". Dôvodom k tomu je rovnako jasný, ako nepochopiteľný fakt: je to preto, že ma má rád.

Niekedy by kresťanom prospelo, keby sa viac než o svoju dokonalosť starali o to, aby počuli jasne Kristov hlas deň po dni medzi ostatnými „hlasmi", ktoré na neho denne dorážajú. Kristov hlas je viac, než len cirkvou zhrnuté formulácie viery v katechizme a než obsah rôznych cirkevných dokumentov. Je to oslovenie veľmi osobné, ktoré však nepopiera to, čo je v obecných formuláciách učenia cirkvi povedané. 

Myšlienky k príhovoru (Ján 10,27-30) 

Túžba po istote je zrejme jedna z najsilnejších tužôb v človeku. A ľudia veľmi ťažko nesú, keď prídu o sebe chabejšie istoty. Ako sme na tom my, kresťania? Aké sú naše istoty? Na čom staviame a na čo spoliehame? Kde sa cítime úplne v bezpečí? Je to u Boha? Neponáhľajme s odpoveďou. Množstvo veriacich ľudí sa domnieva, že si počínajú veľmi zbožne keď hovoria: „ja by som rád do neba, ja síce viem, že ma má Boh rád, ale ktovie, ako dopadnem. Či ja si to nebo zaslúžim? Viem snáď, ako sa na mňa bude dívať pri poslednom súde Pán Boh?" A tak podobne. Iste, nie sme ešte v cieli svojej cesty, a tak právom uvažujeme o tom, že sme schopní svoju cestu k Bohu pokaziť, že sme schopní sa vydať jedného dňa špatnou cestou... Áno, istotu v sebe samotných nemáme a mať nemôžeme. Bolo by hlúpe hovoriť, že ja sa nemôžem zmýliť a že ja sa sám seba nemôžem sklamať.

Avšak ako je to s istotou, ktorú nemám v seba samom, ale v Bohu? Je totiž známa vec, že ak nemá človek hlbokú istotu v Bohu, začne si hľadať nakoniec veľmi plytké istoty v tomto svete. A tým si nijako nepomôže, skôr naopak. O čom nás to ale dnes uisťovalo Písmo? O tom, že Ježišovi nikto jeho ovce z jeho ruky nevyrve. Že on sám im dáva večný život. Že z Otcovej ruky nikto Ježišove ovce nevezme. Takže ostáva jedna jediná otázka: patrím medzi Ježišovej ovce? Patrím do jeho stáda - cirkvi? Patrím Ježišovi? Viem, že si ma zamiloval, že mi odpustil, že on sám ma berie do svojej ruky? Viem, že ma drží a nechce ma pustiť, keď by si zlo na mňa robilo nárok? Viem, že z Ježišovej ruky môžem teda utiecť len ja sám? Mám tuto istotu? Veľmi na nej záleží. Pretože bez nej sa budem podobať človekovi, ktorý vidí krásnu pevninu, chce na ňu z mora doplávať, ale stále má obavu, že cestu nevydrží, že nedopláva, a tak samým strachom začne piť jeden dúšok za druhým a môže sa utopiť.

Zopakujme to teda ešte raz: my sami nie sme žiadnou istotou. Veriť neoblomne len sebe samotnému je proste pošetilosť. Ježiš je našou istotou. To on nás má vo svojej ruke. Nesie nás. Sám nás nechce stratiť. A je so svojim Otcom zajedno, on a Otec sú jedno. Kam by teda človek šiel? Kde nájde viac? A pokiaľ toto prijal, čoho by sa bál? Veď ten, ktorý nás drží a nesie, pozná naše slabosti a naše nebezpečenstva stokrát lepšie než my. A je láska. A je pravda. A chce nás viac, než my jeho! Je teda dôvod ku strachu? A má zmysel hľadať istoty inde než u neho?

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/666-4-velkonocna-nedela-vogilia




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.