Sk, 4,32-35, 1 Jn 5,1-6, Jn 20,19-31
Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné. Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť, veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval.
Hriech, milosrdenstvo a spoločenstvo
Úryvok zo Skutkov apoštolov o prvých veriacich, ktorí mali jedno srdce a jednu dušu a všetko spoločné, zvykneme považovať za klasickú idylku, ktorá nám vlastne ani veľmi nestojí za zamyslenie. „Hm, mohlo to byť síce pekné, ale aj tak to už dávno takto nefunguje“. A ešte by sa nám náhodou mohla usadiť v hlave myšlienka, že by sme sa predsa len mohli s niečím rozdeliť, či dokonca „položiť niekomu k nohám“ niečo z toho, na čo máme vlastnícke právo, a čo potom?!
Je však pozoruhodné, že úryvok sa číta práve na Nedeľu Božieho milosrdenstva. V evanjeliu vtedy počujeme, že Ježiš „dýchne“ na apoštolov svojho Ducha a dá im poverenie (a zodpovednosť!) odpúšťať hriechy.
Samozrejme, žiadny problém. Veď to je predsa jasné už malým deťom na náboženstve, že apoštoli, resp. v našom prípade ich nástupcovia a nimi ustanovení „presbyteroi“ (starší, tj. kňazi), sú zmŕtvychvstalým Kristom poverení odpúšťaním hriechov. Ak sa však práve v tomto svetle pozrieme na úryvok zo Skutkov apoštolov, môžeme zistiť, že tá záležitosť so spoločenstvom, ktoré má jedno srdce a jednu dušu a všetko spoločné, predsa len nie je až tak pasé.
Pravdaže, nie je vôbec správne, považovať uvedenú správu zo Skutkov apoštolov výlučne za nejaký symbolický obraz a odsúvať ju niekam do čisto duchovnej roviny. Avšak trvať na tom, aby v súčasnej spoločnosti hneď všetci veriaci predávali polia a domy a delili sa o všetko, by bolo asi prinajmenšom naivné. A preto, ak aj v prípade súčasných veriacich z rôznych dôvodov (zatiaľ či ešte) neplatí (či nemôže platiť?), že predávajú polia či domy a utŕžené peniaze kladú apoštolom k nohám, predsa stále platí, že majú jedno srdce a jednu dušu. Pretože práve v prípade odpúšťania hriechov sa zvláštnym spôsobom uskutočňuje slovo, že veriaci kladie apoštolom k nohám to, čo je bytostne jeho (tj. svoje hriechy a slabosti) a práve sviatostným odpustením sa jedinečným spôsobom uskutočňuje i to, že sa milosť rozdeľuje podľa toho, kto ako potrebuje. A čo je najlepšie, ona nezostáva iba pri tom, kto je jej primárnym príjemcom, ale spočíva na všetkých. Práve preto, že veriaci vždy mali, majú a budú mať jedno srdce a jednu dušu.
A z toho istého dôvodu ani to najtajnejšie zlo spáchané v kútiku srdca nikdy nie je súkromným vlastníctvom, ale ubližuje celému spoločenstvu. A teda, ak má byť odpustené, musí sa „položiť apoštolom k nohám“. Rovnako ani tom najskrytejšom dobre nikto nemôže povedať, že je jeho, lebo je spoločné.
Niekto by mohol namietnuť: „No, zistili ste, že hmotná solidarita je príliš boľavá, tak ste si to takto pekne vyabstrahovali do duchovnej sféry.“
Naozaj? Kto naozaj prežíva každý osobný hriech ako ublíženie spoločenstvu a vníma v každej sviatosti a liturgickom slávení, že je jedno srdce a jedna duša s druhými, musí nutne dorastať k tomu, že sa stále viac zrieka aj hmotných vecí, ktoré vlastní, a delí sa s druhými. Ak sa k tomu nepribližuje (hoci aj milimetrovými krôčikmi), znamená to, že si Božie slovo skutočne vyabstrahoval až natoľko, že z neho nič nezostalo.
Pozrite tiež:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/162-2-velkonocna-nedela-2
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/689-2-velkonocna-nedela