Uvedenie do bohoslužby:
Keď sme dlhšie preč, pri návrate chceme blízkym niečo doniesť. Možno tiež očakávame pri ich príchode, že nám niečo donesú.
Pán Ježiš bol od apoštolov odídený necelé tri dní. Lenže odkiaľ to bol návrat?! Preto nečudo, že doniesol vzácne dary: Najskôr pokoj, ktorý je podmienený darom odpustenia a milosrdenstva. Preto slávime Nedeľu milosrdenstva.
Pouvažujme ako tieto dary prijímame a tiež odovzdávame.
Rozbor textu (podľa P. Aleš Opatrný):
- čítanie, Sk 5,12-16
I keď slova o prvých dňoch a mesiacoch života cirkvi podávajú v zhustenej skratke, takmer schematicky. Bolo by chybné popis toho čo sa dialo považovať za idealizáciu, za čosi, čomu sme dnes na míle vzdialení. Keby apoštolovia nerobili mnoho znamení a zázrakov a nesvedčili v moci a sile Ducha o Pánovi, kresťanstvo by sa nerozšírilo, neujalo. A my vieme, že sa ujalo, rozšírilo, aj keď žiadna politická, vojenská ani ekonomická moc za jeho rozšírením nestála. Mocné bojovanie so zlom (5,16) mohlo a môže stáť jedine vo viere, silnej a mocnej. Kresťania najrannejších dôb nemali ani tradíciu cirkvi, ani bohatstvo kultúry, ani bohatstvo skúseností, mali len vieru a moc Ducha, ktorá im bola prepožičaná a ktorá pôsobí.
Zdá sa, že čím je niekto v dejinách bohatší (v zmysle, ako je vyššie uvedené), tým je nemohúcejší. Porovnajme všestrannú chudobu Františkovu s jeho mocným pôsobením. Podobne sa dnes zdá, že nami trochu pohŕdané malé cirkvi a začínajúce hnutia, teda ľudia, ktorí nemajú tradíciu, teológiu, kresťanskú kultúru, krásnu liturgii atď., sú často bohatšie na mocné Božie pôsobenie, než všestranne zaistené, skúsené a bohaté „veľké" cirkvi. Našou úlohou iste nie je duchovné bohatstvo, nastrádané za tisícročia, „vyhodiť z okna", ale byť vo viere prostými chudobnými a bohatými Božou mocou. Skúsenosť ukazuje, že je to veľmi ťažké, ale možné.
- čítanie Zj 1,9-11 a 12-13.17-19
Základné nedorozumenie u knihy Zjavenia svätého Jána môže vzniknúť z toho, že sa tato kniha bude chápať ako kniha o budúcnosti a nie predovšetkým o prítomnosti. A predsa všetko nasvedčuje tomu, že kniha bola napísaná pre povzbudenie viery autorových súčasníkov, ktorí sa stretávali s prvým prenasledovaním a boli tým otrasení v istote, že Ježiš je skutočným víťazom.
Ježiš skutočne na kríži zvíťazil a to platí, nech sa deje čokoľvek, pretože on sa v tej chvíli stal vyvýšeným baránkom, víťazom, začiatkom nového veku. Toto všetko je už teraz a v budúcnosti sa to zjaví všetkým, preto nie je treba klesať na mysli. Ježiš je živý stále a preto sú mu majú ľudia stále zodpovedať - nemajú spoliehať na to, že ho nevidia a že v tomto svete vládne kde-kto. Vo vete „ja som prvý i posledný, živý" máme vidieť všetko, čo žijeme a čo sa deje. Ježiš je prvý zo všetkých vzkriesených, teda nový vek kráľovstva Božieho pre ľudí v ňom skutočne začal. A je posledný, teda nič nebude mať slovo po ňom, nič ho „nepretromfne". Je živý naveky, jeho dielo nekončí a nebude ničím prekonané. A nakoniec má „kľúče od smrti a podsvetia" - tieto skutočnosti, človeku v podstate nepriateľské a hlavne človekom neovládateľné, sú pod jeho mocou, nie je teda treba sa ich obávať, pokiaľ patríme Ježišovi.
Dôsledkom pre praktický život potom je, že je treba „mať oči upreté na Ježiša", a nie na okolnosti nášho života, na to, čo je a čo príde a čoho sa bojíme. Ak chceme život, potom je treba držať sa toho, ktorý je pre nás životom večným. Je to až primitívne jednoduché. Ale porovnanie s naším životom ukazuje, že to nie je pre nás tak ľahko realizovať.
3. Evanjelium, Ján 20,19-31
Vzkriesený Ježiš nie je ani obmedzený možnosťami ľudského tela ako my, a nie je iba duch. Slova evanjelia ukazujú na jeho novú existenciu, ktorá nie je totožná s tým, čo poznáme z ľudské skúsenosti.
Voči učeníkom tu padnú dve základné oslovenia:. „Pokoj vám!" - to je slovo, ktoré v sebe nesie i odpustenie, i požehnanie. A ďalej: „Posielam vás!" Toto poslanie je zreteľným pokračovaním v poslaní Ježišovom. Ak teda učeníci majú pokračovať v Ježišovom pôsobení, musí nutne byť vybavení mocou k odpusteniu, teda mocou Ducha svätého. Odpusteniu je tak ukázané ako prejav tvorčej Božej moci, nie len ako akýsi administratívny úkon. A konečne: stretnutie so vzkrieseným Pánom nevedie len k potvrdeniu pravdivosti slov apoštolov, ale hlavne k Tomášovmu vyznaniu: „Ježiš je Pán!".
K úvahe
Trikrát je tu slovo „pokoj vám". Dá sa urobiť test viery - som plný Kristovho pokoja? Je to pokoj zmieru (s Bohom, ľuďmi, sebou samým) a pokoj bez strachu o budúcnosť? Ak ho nemám, je v mojej viere vo vzkrieseného Pána nejaká podstatná vada.
A ďalej: „aby ste veriaci mali život v jeho mene" - mám sa pýtať, kde hľadám zdroj, istotu, naplnenie je svojho života - kdekoľvek mimo neho je zlé a vlastne neverecké, i keď niektorými kresťanmi praktizované. Mať istotu a život v jeho mene vyžaduje odvahu viery.
Myšlienky k príhovoru, Jn 20,19-31
Mnoho ľudí je i dnes fascinovaná Tomášom: videl Pána, mohol si siahnuť do jeho rán. Iste, videl, mohol. Ale naozaj mu máme závidieť? Veď i v dobách, kedy Ježiš učil, si na neho mnohí siahli a ešte viac ľudí ho videlo - ale keď ho veľrada odsúdila, volali nakoniec „ukrižuj"! Človek môže mnoho vidieť, vnímať, mnohého sa môže rukami dotknúť, ale to všetko sa nemusí ešte dotknúť jeho vnútra, to všetko ho nemusí ani obohatiť, ani zmeniť. Keď ale Ježiš povie učeníkom : „pokoj vám" - veci sa menia. Presnejšie: učeníci sa menia.
Keď mi povie Ježiš ústami kňaza „udeľuje ti rozhrešenie", keď povie „ja ťa krstím..", alebo keď sa ma Ježišov pokoj akýmkoľvek iným spôsobom dotkne, zmení sa čosi vo mne. Poznám sám Ježiša ako darcu pokoja? Ako toho, kto ďalej koná v cirkvi dielo odpustenia? Ako toho, kto mení moje vnútro? Ak áno, potom sa už nemusím pýtať, kto všetko ho videl, ani nepotrebujú hľadať istotu v pošetilom prianí dotknúť sa jeho rán, pretože viem, že žije. Že žije, a že sa ma dotýka. Že jeho vzkriesenie je skutočnosť, ktorá má neuveriteľne veľký význam.
Občas si ľudia rozprávajú senzační historky o niekom, kto prežil klinickú, smrť, o tom, ako videl tunel so svetlom, bielu postavu, niečo krásneho ... Iste, pokiaľ niekto niečo takého prežil a potešilo ho to, prajeme mu to. Pokiaľ niekto tým chce dokazovať, že viera vo vzkriesenie je pravdivá, býva to spravidla právom neúspešné a dosť pošetilé. Ani Ježiš nás k takýmto uisteniam, či senzáciám, neodkazuje. Ježiš hovorí: „Pokoj vám“. Hovorí nám to nielen slovami, ktoré čítame v evanjeliu, hovorí nám to každým odpustením. Hovorí nám to v každom stretnutí vo svätom prijímaní. Hovorí nám to v bratskom spoločenstve, ktoré sa schádza v jeho mene. On sám dáva pokoj, ktorý svet dát nemôže. Nie je to ohromná istota? Nie je to viac, než dotyk, siahnutie si, takzvané presvedčenie sa na vlastné oči? Ostatne, kto z vás videl, ako sa premení človek v ťažkej životnej situácii, nech už zdravotnej alebo duševnej, vo chvíli, kedy mu je odpustené; kto vie, akou silou je pre ťažko nemocného eucharistia, ktorú mu niekto donesie; ten vie, akú silu má pokoj vzkrieseného Krista. Snáď sme všetci schopní byť svedkom tohoto Krista - darcu pokoja. Je to naša úloha.