Uvedenie do bohoslužby:
Každá bohoslužba, zvlášť nedeľná, je pamiatkou smrti a zmŕtvychvstanie Pána: Kristus žije, my môžeme žiť s ním. Dnes si zvlášť pripomíname veľkú Božiu lásku k nám, jeho milosrdenstvo.
Poprosme o silu k stálemu premáhaniu našej neistoty i nedôvery a vyprosujme si Božie odpustenie.
Uvedenie do čítaní
- Sk 5,12-16
Teraz budeme počúvať, ako to vyzeralo v prvej farnosti sveta, v Jeruzaleme. Akú úctu mali kresťania u všetkých obyvateľov! Zaslúžime si aj my úctu našich spoluobčanov?
2. Zj 1,9-11a.12-13.17-19
Svätý Ján chce teraz v nás upevniť dôveru, ktorá je základom pevnej viery: nech sa na svete deje čokoľvek, sme v Božích rukách, Kristus je s nami.
- Jn 20,19-31
Evanjelium o Tomášovi - pochybovačovi, je aj o Tomášovi - apoštolovi, ktorý za Ježiša neskôr položil život. Často sme Tomášovi podobní v pochybovaní - sme mu podobní aj v obetavosti pre Ježiša Krista?
MILOSRDENSTVO PRIJÍMAŤ I DÁVAŤ
Tomáša apoštola považujeme za neveriaceho. Vďaka dobrote Pána Ježiša, jeho milosrdenstvu voči nemu, sa stal veriacim. Prečo? Pán pristúpil na jeho podmienky: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“
Apoštolov a potom aj Tomáša pozdravuje: Pokoj vám. V tomto pozdrave je nielen odpustenie, jeho milosrdenstvo, ale aj pozvanie na spoluprácu.
Po slovách, ktoré vnášajú do duši apoštolov pokoj, nasledujú slová, ktoré ustanovujú „najľudskejšiu sviatosť“ (Vrablec): „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte budú zadržané“ (Jn 20, 22-23). Apoštoli a tí, ktorým odovzdali vkladaním rúk dar kňazstva, sa stávajú cez sviatosť pokánia šíriteľmi Božieho milosrdenstva pre všetky pokolenia.
Svätý pápež Ján Pavol II., vyhlásil dnešnú nedeľu za Nedeľu Božieho milosrdenstva. Pápež František ustanovil mimoriadny Rok Božieho milosrdenstva, ktorý prežívame.
Domnievam sa, že každý z nás sa teší, že Boh je milosrdný. Ak si rozložíme to slovo „milosrdenstvo“, vidíme, že sa skladá z dvoch slov: milé srdce. Teší nás, že náš Boh je Nebeský otec s milým srdcom.
To sa dobre počúva, ale... čo všetko nás trápi; Prečo Boh dopustil na mňa také trápenie? Prečo ma Boh nevypočuje, veď toľko sa modlím? Boh musí vidieť biedu, moju úzkosť, moju potrebu..., a predsa ma nechal tak... A nevidí to utrpenie vo svete?!
Istý žobrák raz predstúpil pred boháča, aby ho poprosil o kúsok chleba. Boháč mu nielenže nič nedal, ale keď žobrák neodchádzal, rozhneval sa, zodvihol kameň a hodil ho do neho. Žobrák ten kameň vzal a vložil si ho do kapsy so slovami: „Vezmem si ten kameň pre prípad, že príde hodina, keď ho budem môcť hodiť do boháča.“
Celý život nosil so sebou tú ťarchu, ten kameň, v kapse i v srdci. Napokon nadišiel čas hodiť ho. Boháč sa dopustil zločinu, prišiel o celý majetok a skončil vo väzení. Práve v ten deň sa ocitol žobrák na ceste oproti nemu. Uvidel boháča s putami na rukách. Podišiel k nemu, vybral z kapsy kameň a napriahol ruku, že ho hodí. Chýbala mu však odvaha, a tak nechal kameň vykĺznuť na zem. Povedal si: „Úbožiak. Bol bohatý a spupný, ale teraz mi je ho až ľúto. Prečo som toľký čas nosil so sebou ten kameň? Bola to hlúposť.“
Nejeden človek môže takýto kameň nevyriešeného problému vo vzťahu k Bohu nosiť v kapse veľa rokov. Tým kameňom môžu byť otázky typu: Prečo Boh dopustil na mňa to či ono? Prečo ma Boh nevypočul, keď som ho tak veľmi prosil? Veď Boh musel vidieť moju biedu, moju úzkosť, moju potrebu..., a predsa ma nechal tak... Nie je ľahké odpovedať na otázky podobného charakteru, nakoľko nedokážeme preniknúť do tajomstva Božieho plánu. Avšak nesprávali sme sa veľakrát vo svojich krízových situáciách ako nejeden pacient, ktorý príde k lekárovi s chorobou, ale nečaká, akú liečbu naordinuje lekár, ale pacient sám povie ako treba liečiť?... Aj človek vie nadiktovať Bohu svoju predstavu liečenia, hoci Boh má naporúdzi čosi liečivejšie, a nielen pre tento život, ale i pre večnosť. Chceme však, aby nás Boh vyliečil tak, aby to trvalo po celú večnosť? Ak áno, už nenosme v kapse ten kameň, ktorý máme pripravený na Boha.
(Pastiersky list rožňavského diecézneho biskupa na Veľkonočnú nedeľu 2016)
Domnievam sa, že každý z nás nosí takýto kameň v srdci a preto potrebujeme hlbšie prežiť Boha ako Milosrdného otca.
Pápež František v bule, ktorou vyhlásil Rok milosrdenstva hovorí, že je potrebné, nielen milosrdenstvo Božie prijímať, ale i odovzdávať.
„Veľmi si želám, aby sa kresťanský ľud počas Jubilea zamýšľal nad skutkami telesného i duchovného milosrdenstva. Poslúži nám to na prebudenie nášho svedomia, často znecitliveného voči dráme chudoby, a na to, aby sme prenikali stále hlbšie do srdca evanjelia, v ktorom sú chudobní uprednostnení Božím milosrdenstvom.“
Takže, nielen prijímať milosrdenstvo, ale aj odovzdávať! Nenosíme ten kameň i voči ľuďom? Ako ten žobrák voči boháčovi!
Pritom si veľmi škodíme svojou nenávisťou, závisťou a tým, že nevieme odpustiť!
Niekto to prirovnal takto: Je to, ako keby sme na niekoho vystrelili šíp zo stanu. V stane svojho života urobíme dieru, cez ktorú do nášho srdca preniká, dážď, vietor a chlad. A nemáme niekedy srdce v takom rozpoložení?
Jeden pán hovorí: Roky som mal problémy so švagrinou. Nevedel som sa svojho hnevu zbaviť. Začalo to vysokým tlakom, žalúdočnými vredmi, pokračovalo oslabenou imunitou. Nasledoval zhubný nádor. Prišiel som z operácie vo Viedni, ktorú mi vybavila dcéra, ktorá tam žije. Jeden múdry lekár mi povedal, že všetky tieto problémy sú psychosomatického pôvodu. Uvedomujem si, že som si kazil život. Som onkologický pacient. Keby počul dnešný príbeh, povedal by to slovami toho žobráka: Prečo som toľký čas nosil so sebou ten kameň? Bola to hlúposť.
Ježiš Kristus pozdravuje apoštolov spolu s Tomášom: „Pokoj vám!“ Jeho pokoj môže naplniť naše duše i náš vzťah k Bohu i k ľuďom. Kristov pokoj začína tam, kde sa začína odpustenie. Preto odpusťme sebe – to musel urobiť i Tomáš, Bohu i iným, aby sme získali odpustenie aj my a boli tak „milosrdní ako Otec“.
Nech Boží pokoj rastie v nás i medzi nami.
Pokoj je dar zmŕtvychvstalého Krista, ktorý Boh vnáša do ľudskej spoločnosti cez nás.
Turzovka, 3.4.2014