Uvedenie do bohoslužby:
Je týždeň po veľkonočných sviatkoch; už sme zase v kolotoči všedných denných povinností, obyčajných starostí. Ale teraz, po zážitku veľkej noci, má to všetko byť predsa len trochu iné - ľahšie, radostnejšie. Veď Zmŕtvychvstalý, živý Pán je s nami naďalej, po celý rok, vo svojom evanjeliu, vo sviatostnom pokrme eucharistie i v našom všednom živote. Máme nedeľu Božieho milosrdenstva. Obráťme sa teda k Bohu s celým srdcom a dôverou.
Uvedenie do čítaní:
- Sk 2,42-47
Pre prvú generáciu kresťanov znamenalo uverenie, že Ježiš žije, opravdivú zmenu celého života. Počúvajme správu, ako žili - a porovnávajme sa s nimi.
- 1 Pet 1,3-9
V liste svätého Petra sa odráža všetka vrúcnosť a celý zápal prvotnej viery. Počúvajme pozorne - veď je písaný i nám.
- Jan 20,19-31
Evanjelium nám teraz dosvedčí, že apoštolovia neboli ľahkoverní. Ťažko sa prepracovávali k viere, že Pán Ježiš žije. Uvažuj, čo priviedlo teba k uvereniu v Pána Ježiša!
O NEVIERE?
Keby som sa vás spýtal, o čom dnes bolo evanjelium, pripadne, o čom ešte aj večer budete rozmýšľať, iste by ste bez rozpakov odpovedali: O neveriacom Tomášovi.
Neveriaci Tomáš. Vlastne by sme mu nemali dávať tento, trochu ponižujúci, titul. Teda, nie len jemu. Či sa nesprával presne tak, ako sa správali ostatní apoštoli a ako sa správame my všetci? Tomáš nechcel vlastne nič viac, než sa dostalo ostatným apoštolom. Im sa Pán Ježiš ukázal. Tomáš ho chcel tiež vidieť, prv než uverí.
Tomáš nakoniec Pána Ježiša predsa uvidel, smel sa ho dotknúť.
Tomášova chyba bola, že nechcel veriť svojim priateľom, hodnoverným svedkom. Chcel vidieť na vlastné oči.
Tam, kde nie je dobrá vôľa, nestačí k vereniu ani vidieť na vlastné oči. Farizeji videli Ježišove zázraky, počuli i jeho učenie a predsa neverili. Nechceli veriť.
Nemáme byť ako farizeji, ale na druhej strane aj my nemáme byť ľahkoverný, nenaletieť, máme sa snažiť o všetkom presvedčiť. Slepá viera nie je naším ideálom.
My sme ho nevideli, nie je teda naša viera slepá?
Práve vďaka Tomášovi máme dobré dôvody, aby sme v Pána Ježiša verili. Keď taký skeptik a kritický duch ako on, uveril, my môžeme uveriť tiež. A nakoniec, človek nemôže všetko vidieť, o všetkom sa sám presvedčiť. V mnohé veci veríme, i keď sme ich nevideli. Veríme svedkom, ktorých považujeme za hodnoverných. Nemôžeme tvrdiť, že to neexistuje, lebo sme to nevideli.
Veľa krát počujete: Koľko vecí ste nevideli a veríte, že sú. Ide však o veci nie tak dôležité. Nevidel som Jánošíka a som presvedčený, že bol. Nepoložil by som však za neho život. Nejde predsa o veci života a smrti, ako sú otázky viery. Blaise Pascal povedal: Verím svedkom, ktorí za svoje svedectvo položili život. A apoštoli to urobili.
Preto i my musíme mať možnosť nejako „uvidieť“ Pána Ježiša, aby sme v neho mohli uveriť z celého srdca. Musíme mať možnosť stretnúť sa s ním. A kde inde by sme sa s ním mohli stretnúť, než na tom istom mieste ako vtedy, to je tu vo večeradle, tu uprostred jeho učeníkov, v ich spoločnosti. I dnes je tu medzi nami. Sám predsa sľúbil: Kde sú dvaja lebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som uprostred nich.
Tu ho môžeme vidieť - srdcom vidieť - i my. Vidieť a uveriť v neho ako Tomáš. Môžeme ho vidieť vo svedectve apoštolov, môžeme ho vidieť ako vedie náš život, môžeme ho vidieť v jeho neprekonateľnej božskej náuke...
Keď spolu dve strany bojujú na život a na smrť, potom tí, čo vyhrajú, prepadnú často pomstychtivosti a pomstia sa tým, ktorých sa predtým báli. Keby ten, čo prišiel do večeradla, ukazoval neviem aké rany, keby nechal Tomáša, aby si na ne siahol - predsa by Tomáš neuveril, že je to jeho Pán a Boh, keby začal kričať na Petra, že zradil, keby začal od sebe vyháňať tých, čo spali v Getsemanskej záhrade, keby hrozil väzením tým, čo utekali do Emauz, keby vyhnal z večeradla tých, ktorí sa báli a prestali mu dôverovať. Lenže ten prichádzajúci neprišiel ako sudca, ako kat! „Pokoj vám“, povedal. „Tak už sa nebojte“, povedal. „Je vám odpustené a vy tiež odpúšťajte. A komu odpustíte vy, tomu odpustím i ja.“
Podľa toho poznal Tomáš Ježiša bezpečne, podľa toho ho poznali i ostatní. A podľa toho sa pozná dodnes, či je v tebe, vo mne, v nás, duch Pána Ježiša: ak sme milosrdní, trpezliví; - keď sa nepomstíme, keď vieme odpúšťať.
Nech je nám v tom príkladom svätý pápež Ján Pavol II.. 13. mája 1981 na neho spáchal atentát Mehmed Ali Ağca. Po streľbe pápež žiadal veriacich, aby "sa modlili za môjho brata (Ağcu), ktorému ja som úprimne odpustil". Dva roky nato, na Vianoce roku 1983, Ján Pavol II. atentátnika navštívil a súkromne s ním dlhú dobu hovoril, nikdy však nepovedal o čom, ani aké dôvody viedli Ağcu k jeho činu. Pápež ďakuje za ochranu Božiu Panne Márii a preto o rok po atentáte, 13. mája 1982 navštevuje Fatimu. Je to vhodné spomenúť práve pri storočnici fatimských zjavení.
Poviete: Pápež má samozrejme odpúšťať. Čo sledujete u slávnych ľudí? Je u nich samozrejmá veľkorysosť? Nestúpne im sláva do hlavy a just žiadajú väčší trest. „Veď to urobili mne“.
Chápete akú máme úlohu? My sami sme už uverili. Aby i iní mohli uveriť a vidieť srdcom Krista v našom spoločenstve, musí byť medzi nami jeho duch porozumenia, mierumilovnosti, zmierlivosti, lásky.
Poďme teda s Tomášom vyznať svoju vieru: Pán môj a Boh môj si ty! Poďme poďakovať, že nám Pán Ježiš odpustil náš strach a našu malovernosť. A poďme sľúbiť, že i my budeme tiež iným odpúšťať.
Turzovka, 22.4.2017 - vigília, 23.4. Turkov, Dlhá