Uvedenie do bohoslužby:
Pred týždňom sme slávili sviatok Zmŕtvychvstania. Dnešná bohoslužba na Nedeľu milosrdenstva nám chce pripomenúť, že veľká noc musí mať svoje miesto, svoje pokračovanie, v celom našom živote.
Zmŕtvychvstalý Ježiš chce ísť s nami. Teraz sa s Ježišom a jeho milosrdenstvom máme stretnúť v spoločenstve viery pri eucharistickej hostine.
Uvedenie do čítaní:
- Sk, 4,32-35
V prvom čítaní počujeme, ako zmenilo život prvých kresťanov to, keď uverili, že Pán Ježiš žije. Nech nás to povzbudí k ich nasledovaniu.
- 1 Jn 5,1-6
Láska k Bohu sa prejavuje v láske k ľudom, k blížnym. Láska, to je sila, ktorá môže meniť k lepšiemu celú spoločnosť.
- Jn 20,19-31
Lásku nemožno vidieť, krásu nemožno zvážiť, vernosť nemožno zmerať. Kto hľadá zmysel života, tomu v tom nepomôže nijaká technika. Tie najzávažnejší veci života nie sú viditeľné očami. Tomáš sa o tom presvedčil. Dobre by bolo keby sme to pochopili aj my.
Výčitky
Dnes ma bol navštíviť pán pôsobiaci vo „vysokej politike“. Hovoril o tom ako neuveriteľné lichotia popredným politikom ich vlastní členovia strany. Nechýbajú lichôtky tipu: Pán predseda, ty to zvládneš najlepšie; teba národ potrebuje... Výčitka tam neexistuje.
Vieme všetci, čo to je výčitka. Niekedy máme pocit, že je neoprávnená, inokedy si možno povieme, že výčitka je na mieste. Všeobecne však výčitku málokedy vnímame príjemne. Puberťaci ich absolútne odmietajú a sú na ne alergickí.
Ježiš mal dôvod, keď sa zjavil učeníkom, robiť im výčitky. Veď ho v najťažšej hodine jeho života opustili, rozutekali sa a aj po zmŕtvychvstaní mali veľký strach z toho, čo ich čaká. Ježiš im však nič nevyčíta. Nie preto, že by im chcel lichotiť, ako je to v politike. Veľmi dobre vedel, že to apoštolov bolí, potrebovali povzbudenie. Preto namiesto výčitky im prináša svoj pokoj. Tak ich aj pozdravuje.
Ukazuje im svoje rany, znamenia jeho smrti, ktorú mu spôsobili ľudia. A práve tieto znamenia sú v jeho osobe prameňom pokoja, ktorý želá a dáva svojim učeníkom. Jeho láska k učeníkom je silnejšia ako potreba robiť výčitky. Vedel, že všetko má svoj proces a aj učeníci musia postupne dozrieť do takej pozície, aby v Ježiša skutočne uverili a dali svoj život do jeho služieb. Ježiš sa preto nepozerá do minulých dní života apoštolov, ale dáva im Ducha Svätého, aby aj oni prinášali ľuďom pokoj v podobe odpúšťania hriechov. Opäť to známe od Alberta Camusa: Milovať niekoho znamená dať mu priestor do budúcnosti.
A všetko sa to má odohrávať vo viere. A preto je v dnešnom evanjeliu aj epizóda o Tomášovi. Podmienkou získania pokoja nie je presvedčenie na vlastné oči, dotknutie sa, ale úplná odovzdanosť. Dokiaľ človek pochybuje a nechce sa dať objať Božími rukami, dovtedy nedostane Ježišov dar pokoja. Človek musí, podobne ako Tomáš, padnúť na kolená a zvolať: „Pán môj a Boh môj“.
Strach z výčitiek sprevádza niekedy aj mysle našich veriacich. Je to zvlášť vtedy, keď je reč o sviatosti zmierenia a niekto im pripomenie, že by už mali ísť konečne ku spovedi. Oni neraz povedia: ale kňaz mi bude vyčítať to, alebo ono. Možno títo veriaci nevedia, že to patrí k najväčším kňazským radostiam, keď môže kňaz niekomu po rokoch povedať, že Boh mu odpúšťa hriechy. Vždy je tu dôvod na radosť a nie na výčitky. Veď napokon človek, ktorý úprimne vyzná a oľutuje svoje hriechy, má potom výčitky, že tak otáľal so sviatosťou zmierenia, že tak dlho žil v hriechoch, že tak daromne premárnil čas. Je to však už prejav čistej mysle, v ktorej je prítomný Ježišov pokoj plynúci z odpustenia.
V Detve bolo vždy veľa ľudí na spoveď. Raz som tam sedel a nik výnimočne nechodil. Už som sa tešil, že sa niečo pomodlím, popočúvam kázeň šéfa, ktorý mal veľmi dobré kázne. Naraz sa otvoria dvere, vstúpi babička a hovorí: Nič takô nemám, ale keď ste tu sám, aby vám nebolo smutno. To veru kňaza nepoteší. Oprašovanie krídiel anjelov by rád nechal pre iných.
Úplne iné je to v takomto prípade:
V Brezne som chodieval vysluhovať sviatosti do nemocnice. Bolo to páve na Veľkonočnú nedeľu. Vbehol som do jednej izby a keďže som chodil v reverende, spôsobilo to vždy dosť rozruch. Prišiel som na mužskú izbu, kde bolo 5 chlapov. Jeden ma ponúkol koláčmi. V nemocnici nejako nechutia, ale misionári musia kdečo pojesť, tak som si zobral. Naraz ten pán: A, pán dekan, vyspovedám sa. Nebol som na spovedi od povstania. Tí ostatní: Tak aj my. Od povstania bolo vtedy 62 rokov. Ten mi urobil veľkú radosť. Keďže sa z nemocnice dostal a bol dosť čulý chodil na fašiangové stretnutie starších farníkov. Pýtal sa ma, či ho poznám. Samozrejme, odpovedal som a pre seba dodal, kto by nepoznal takého partizána. Vždy sme sa radi stretli.
Neraz však negatívny vzťah k sviatosti zmierenia neplynie zo strachu pred výčitkami kňaza, ale z nedostatku viery. Životné okolnosti, hriechy, nechuť nábožensky napredovať, spoliehanie sa na vlastné sily, spôsobujú oslabenie alebo úmrtie viery. Niekedy je ten stav sprevádzaný vnútorným zúfalstvom, podobným ako prežíval apoštol Tomáš, vyjadrené v túžbe alebo v požiadavke: dajte mi dôkazy!
Dôkazov máme dosť, len treba dôvera v Milosrdného Pána Ježiša.
Ježiš čaká na pochybujúcich vo viere. Ježiš má pochopenie pre pochybujúcich a hľadajúcich, ponúka im svoju pomoc. Dáva milosť viery tým, ktorí prídu k nemu, ako k darcovi viery.
Staňme sa aj my svedkami pre tých, ktorí pochybujú vo viere, že je to náš vzťah k Ježišovi, ktorý živí našu vieru a že Ježiš nikomu naše hriechy nevyčítal, ale po každom odpustení nás posilnil vo viere.
Turzovka, Vigília 11.4.2015