Sk 2, 36-41, Jn 20, 11-18
Včera v súvislosti z veľkonočným pondelkom a zároveň 1. aprílom sa dosť hovorilo o smiechu a žartovaní.
Niektoré vyjadrenia hovorili, že plač a smiech nie sú len protiklady, ale majú dosť spoločného. Asi sa to vyjadruje frázou: Smiech cez slzy. Nie: Po smiechu plač, ale: Po plači smiech! To sa objavuje aj pri hlavnej hrdinke dnešného evanjeliového textu.
Mária Magdaléna pri hrobe plače. Jej plač je negatívna reakcia: vyjadruje bezmocnosť voči smrti a pripomína plač Márie z Betánie pri smrti Lazára, ale aj Pána Ježiša: „Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený“ (Jn 11,33). Takýto plač môže viesť k beznádeji, takže aj „Ježiš zaslzil“ (Jn 11,35). Plač ako reakcia na smrť blízkeho je niečo prirodzené pre všetkých ľudí. Ale tu sa skrýva ešte niečo viac: je to pohoršenie nad zneuctením mŕtveho tela. Mnohé postavy v Písme vyjadrujú túžbu po pochovaní v rodinnom hrobe. Dôstojný pohreb je prejav úcty a zneuctenie hrobu či mŕtvoly je niečím neprípustným. Preto je prirodzené, že Mária prichádza a zaujíma sa o Ježišovo telo. Preto Magdaléna domnelému záhradníkovi hovorí: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“
Keď sa Mária nahne do hrobu, koná presne tak, ako milovaný učeník pred ňou, ktorý „sa nahol a videl tam položené plachty“ (Jn 20,5). Mária na rozdiel od Petra a milovaného učeníka plachty a šatku nenájde, alebo nevidí; svoju pozornosť upiera na anjelov.
Prítomnosť anjelov dáva rozprávaniu iný charakter. Z ľudskej beznádeje sa stáva nádej. Tento bod je spoločný všetkým evanjeliám: Marek hovorí o mladíkovi oblečenom v bielom rúchu, ktorý sa zjavuje ženám (Mk 16,5), u Lukáša prichádzajú dvaja mužovia v žiarivom odeve (Lk 24,4) a Matúš spomína Pánovho anjela v odeve bielom ako sneh (Mt 28,2-3). Všetky štyri rozprávania obsahujú informáciu o bielom odeve. Táto farba pripomína nebeský svet a ich prítomnosť je znakom, že Boh vstupuje do deja.
Aj v ich nasledovnej otázke („Žena, prečo plačeš?" v. 13) je vyjadrený Boží pohľad: z ľudského hľadiska predsa bolo jasné, prečo plače. Boží pohľad je iný a v jeho optike niet dôvodu na plač. Anjeli stoja na mieste, kde bolo Ježišovo telo - pri hlave a pri nohách. Ich pozícia ukazuje, že to, čo sa udialo nie je dielo zlodejov, ale Boží zásah. Anjeli naznačujú to, čo Mária pochopí až neskôr.
Magdalénin plác sa pomaly mení na radosť.
Turzovka - Dom sv. Jozefa, 2.4.2024
Úvahu nad dnešnými čítaniami môžete nájsť i na:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/169-velkonocny-utorok
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/696-velkonocny-utorok-2
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1279-velkonocny-utorok-3
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1684-velkonocny-utorok-4
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/2119-velkonocny-utorok-19
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/2511-velkonocny-utorok-20
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/2943-velkonocny-utorok-21
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/3416-velkonocny-utorok-22
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/3880-velkonocny-utorok-23