Sk 2, 36-41, Jn 20, 11-18
Po smiechu býva plač – je to priam porekadlo.
Je to povera zakódovaná v našom podvedomí snáď ešte z čias pohanských, pred príchodom Cyrila a Metoda, keď sme sa klaňali Paromovi (Perúnovi) – bohu hromu. Božstvo, žiarli radosť a šťastie človeka.
Skutky apoštolské toto porekadlo obracajú na ruby. Popisujú poslucháčov po Petrovej kázni: Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť bratia?“ Bolesť sa im obrátila na radosť. Na Petrovu výzvu: „Zachráňte sa z tohoto zvrhlého pokolenia!“, prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť, aby im srdcia naplnila radosť.
Evanjelium to potvrdzuje. Mária Magdaléna dostala otázku. Žena, prečo plačeš?. Po plači nasledovala radosť, ktorú ohlasuje apoštolom: Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána.“
Tak, ako? Bojíme sa smiať, radovať? Nemali by sme! Peter povedal poslucháčom: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. My sme robili pokánie, nie? Sme pokrstení. Mali by sme mať dar Ducha svätého – jeho radosť. Nebojme sa: po smiechu neprichádza plač, ale po plači prichádza smiech.
Turzovka, Dom sv. Jozefa, 23.4.2019