Sir 24,1-4.12-16, Ef 1, 3-6. 15-18, Jn 1,1-18
V piatok som pochovával babku, ktorá sa narodila v januári 1945.
Teda v čase vrcholiacej 2. svetovej vojny. (Turzovka bola oslobodená 2. mája 1945). Trochu som uvažoval, aké Vianoce mali jej rodičia, rodina, aké Vianoce mala počas detstva. Úplne iné ako máme my. Najstarší si ich trochu vedia predstaviť.
Naše Vianoce:
Vianočne piesne a vianočná výzdoba je ešte pred adventom. Reklama sa predbieha ako prilákať kupujúcich. Keď prídu Vianoce, sme z roho unavení.
Je potrebné zachrániť Vianoce?
Zdá sa, že hej. Pred Vianocami sme vo farnosti Brezno zvykli organizovať obed s bezdomovcami. Skupina mladých kresťanov mala pre nás krátku scénku: Zákaz Vianoc. Jednoduchý dej: Prídu úradníci a v menene zákona zoberú stromček, aj hviezdu, vianočné jedlo... Mama narieka. Príde dcéra a matka jej hovorí: Všetko zobrali? Skutočne všetko? Aj Ježiša? Toho nie! Tak prečo plačeš?!
Nie sme v Čine, ani v časoch totality, v Ľudovodemokratickej Kórey, v Islamistickom štáte... Nik nám neberie Vianoce! Iba nás odpútavajú od podstaty.
Môže sa stať, že všetko máme, ale nemáme Ježiša.
Všimnime si prvé Vianoce.
Nebolo to tam úplne ináč? Jozef a Mária nemali nič z toho čo máme my! Mali Dieťa. Pastieri – nemali nič z toho čo máme my, ale mali anjelov, posolstvo a nakoniec aj Ježiša!
My potrebujeme vianočnú romantiku. Jozef a Mária nemali nič z toho. Mali stred - hľadanie miesta pre narodenie dieťaťa, prenasledovanie od Herodesa. To bol len začiatok tvrdej reality. Presne ako sme počuli v evanjeliu: Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.
Čo všetko nám môže pokaziť Vianoce?
Napríklad, že nemáme sneh, nemáme také jedlo na aké sme boli zvyknutý, nehrajú tu koledu, v kostole sa nespievala tá a tá pieseň...
Spomínam na moje prvé pôsobenie. Na konci sv. omše v tej farnosti spievavali ich svojráznu pieseň: Plesajte všetci ľudia... – nebola. To bolo napätie, nerátali sa im Vianoce.
Kto nám zobral Vianoce? Ubral nám z nich už obchod, luxus, pohodlie...
Čo je najpodstatnejšie na Vianociach?
Tak to je ťažká otázka! Zdá sa, že len na prvý pohľad.
V piatok sme mali spomienku na sv. Bazila a Gregora Naziánzskeho. Študovali v pohanských Aténach. Gregor píše: A súperili sme nie v tom, kto z nás bude prvý, ale kto dopraje prvenstvo druhému, lebo každý pokladal slávu druhého za svoju.
Obaja sme sa namáhali a usilovali len o jedno, o čnosť a život pre budúcu nádej... Riadili sme sa Božími prikázaniami a jeden druhého povzbudzovali v úsilí o čnostný život. A nech to nik nepokladá za vystatovanie, keď poviem, že sme boli jeden pre druhého normou a pravidlom na rozlišovanie dobra a zla.
A kým iní majú všelijaké prímenia, či už po rodičoch alebo si ich sami získali svojou prácou a úsilím, pre nás existovala len jedna veľká vec a veľké meno: byť a menovať sa kresťanmi.
Bol medzi nimi Ježiš! Ježiš sa narodil v ich živote!
Vianoce bez romantiky:
Herbert Tichy, rakúsky cestovateľ, horolezec, geológ, musel cez Vianoce ostať v Pekingu. Čakali ho bezútešné Vianoce. Nemal tam nič z Vianoc. Prišiel za nim jeho známy, obchodník Ma. Pozval ho na posedenie do reštaurácie pod zámienkou rokovania. Na konci večere zachytil: Myslite, že sme mu urobili radosť?
Nebola tam Tichá noc, stromček, ale bola tam ľudská dobrota.
Nezobrali nám Vianoce, ani nezoberú ak si ich my sami nedáme zobrať.
Turzovka, Turkov, 4.1.2026
Pozrite tiež:
Pre deti: