Jer 31,31-34, Žid 5,7-9, Jn 12,20-33
Dnes nie je nijako populárne hovoriť o umieraní, o strácaní alebo dokonca o tom, že sa nemá život milovať.
Hneď sa môže kresťan stretnúť s námietkou, že to je stredoveké tmárstvo, nepriateľstvo voči životu, niečo, od čoho sme sa my ľudia v Európe pokrokom oslobodili. Hovorí sa o radosti zo života, o láske k životu, o radostnom pritakávaní životu, o prekonaní náboženských temnôt atď.
Lenže aj dnes, ako kedykoľvek inokedy, sa umiera, stráca. Človek sa stretáva s neúspechmi, pohromami, chorobou, vojnami... A nielen to. Dnes ako kedykoľvek inokedy je človek stavaný do situácii, v ktorých musí stratiť, ak chce získať. Už vstupom do školy stráca človiečik slobodu a voľnosť, ak chce sa naučiť čítať a písať. A potom stráca ešte viac síl, rokov, voľnosť, ak sa chce niečo poriadne naučiť.
Každý, kto si chce niekoho vziať za muža či za ženu, stráca všetkých ostatných možných nápadníkov a niekedy i priateľov, ak má byť jeho zväzok pevný. A koľko musia zo seba, zo svojho pohodlia, síl, ale i zdravia dať matky pre svoje deti, to je tiež známe. Ak chce niekto pre svojich blížnych niečo urobiť, vidí, že bez strácania to nejde. Podívajme sa okolo seba, vidíme, že ľudia majú k tomuto strácaniu dosť málo chuti a odvahy a že tam, kde človek nechce zásadne nič stratiť, tam je manželstvo k neudržaniu alebo deti sú výslovne poškodené. Ľudia majú strach, aby nestratili nič v živote, a tento strach deformuje ich život a ochudobňuje ho.
Do tejto situácie potom zaznejú dnešné slova evanjelia ako skutočná radostná zvesť. Hovoria, že nie je treba sa báť strácania, že strácanie, umieranie je niečo, čo sa vojde do Božieho plánu. A že dokonca „strácania pre Boha“ je tým najistejším prostriedkom, ako už tu začať žiť život naplnený, život, ktorý prináša ovocie.
A Ježiš nezostáva u toho, že by to len hovoril. On to sám urobí. Nemiloval svoj život tak, že by pre jeho zachovanie všetko obetoval, že by zachovaniu svojho vlastného života všetko podriadil. I keď náplňou jeho života bolo zvrchované dobro, i keď prišiel, aby učil, kázal, uzdravoval, ukazoval ľudom, kto je Otec, „neschoval“ sa za svätosť náplne svojho života, ale tento život „nenávidel“ - totiž miloval viac Otca a jeho vôľu než svoj život.
Láske k Bohu a k blížnemu dal jednoznačne prednosť pred láskou k svojmu životu. Tak nám ukázal cestu, a nielen to. Tým, že on, Syn Boží, ale tiež plne človek, prešiel smrťou k vzkrieseniu, otvoril túto cestu i nám. Dal zmysel ľudskej bolesti i smrti - urobil z nej výsostnú cestu k Bohu. Nie tak, žeby človeka nútil trpieť. Trpí a umiera predsa každý, veriaci i neveriaci, a to nie preto, že by Boh toto utrpenie človeku „naordinoval“. Ale utrpenie - následok hriešnosti ľudstva - ktoré je vo svete, urobil utrpením spásonosným, vzal mu jeho osteň nezmyselnosti. Z nezmyslu ľudského strácania (a veľká časť života je strácaním síl, zdravia, možností a nakoniec života samého) urobil výsostnú cestu, ktorá vedie k naplnení, totiž k Bohu.
Človek, ktorý slova o pšeničnom zrne a o „nenávidení“ života na tomto svete prijme skutočne celým srdcom, stáva sa človekom oslobodeným od strachu, že príde o všetko, a naviac človekom, ktorého život nesie ovocie, či už je človeku daná v tomto živote akokoľvek malá alebo veľká výkonnosť.
Ak chceme mať pádny dokaz o tom, že tieto slova evanjelia sú pravdivá i dnes, podívajme sa na ľudí, ktorí dokážu naozaj slobodne, s vierou, radi a z presvedčenia v živote niečo odovzdať. Niečo svojho, seba. Úplne jasne vidíme, že to sú ľudia z najšťastnejších a že toto ich odovzdanie už teraz na svete nesie (hoci po rokoch) ovocie.
A naopak, ak chce človek vidieť neplodnosť a nešťastie života, ktorý sa staral len o seba a robil všetko pre to, aby neprišiel o všetko, potom nech sa podíva na starých sebeckých ľudí, hoc i na staré ženy či manželov, ktorí nechceli mať deti a chceli zostať stále voľní a svieži. Sotva kde nájdete väčšiu prázdnotu života, väčšiu bezútešnosť stavu, v ktorom hodnoty mladosti, sviežosti, spoločenského úspechu sú už k ničomu a iné tu nie sú. Nechať sa oslobodiť Bohom, jeho slovom, od strachu, že prídeme o všetko, to je veľká možnosť pre tých, ktorí uverili.
O tom ako musíme vedieť opúšťať, a ako zvláštne vedie Boh mi vyrozprával jeden mladík. Navrhol som mu, aby to spísal. Tu je jeho svedectvo:
https://www.faraturzovka.sk/farnost/ne-opytali-ste-sa/780-motorkar-ktory-prezil-smrt-i-seba
Turzovka - vigília, 16.3., Lutiše 17.3.2024
Pozrite tiež:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/193-5-postna-nedela-2