Uvedenie do bohoslužby:
Každý z nás, čo sme sa tu zišli má zážitok očakávanie. Radostného i bolestného. Pred Vianocami je to skôr radostné očakávanie. Teraz v pôste nám prichádzajú na myseľ aj bolestné udalosti a nielen z Ježišovho života. Trápi nás: Skúška, rozlúčka, čas pred operáciou...
Božie slovo nás dnes bude učiť, že ťažkosti môžu byť stavebným materiálom pre radostnú budúcnosť. Ježiš prešiel utrpením a nám pomáha zvládať aj ťažkú súčasnosť. Preto sa k nemu priblížme ľútosťou nad našimi pádmi.
Exegéza čítaní (Podľa P. Ing. Aleš Opatrný):
- Jer 31,31-34
Zmluva - základný starozákonný termín. Uzatvorená s Noemom, s Abrahámom a konečne s Mojžišom. Starý zákon vždy predstavuje Boha ako verného partnera zmluvy, ale vernosť Izraela je vrtkavá, ľud je zmluve často neverný.
V 31-32 - nová zmluva nahradí zmluvu zo Sinaja. Tej však bol Boh stále verný.
V 33 - zmluva, vpísaná dovnútra, bude zrejme nezrušiteľná. A bude úplne osobná.
V 34 - cez všetku záväznosť každé Božej zmluvy a cez váhu jej porušenia je tu odpustenie ako konečný Boží čin. Táto zmluva bola, ako je známe, naplnená v Ježišovi a je stvrdzovaná kalichom zmluvy pri každom slávení eucharistie - porovnaj Lk 22,20.
- Žid 5,7-9
Ježišov pozemský život je tu líčený v tých „najľudskejších“ farbách, akoby ani nešlo o Božieho syna, hoci je vyjadrené, že to Syn je (V 8).
V 7 - Ježiš sa k svojmu Otcovi obracia, veci nebežia len automaticky, ide tu o skutočný vzťah dvoch osôb. Záchranou pred smrťou, vyslyšaním prosieb nebolo záchrana od smrti, záchranou je vzkriesenie.
V 8 - prekvapivé slova. Ale Ježišovo ľudstvo je tu bráne úplne vážne. Preto sa mohol niečo naučiť, preto má zmysel hovoriť o poslušnosti.
V 9 - celá Ježišova cesta nie je obrátená k nemu samotnému, ale v prospech ľudí. Jeho výsledkom je spása tých, ktorí mu uverili.
- Jn 12,20-33
Jadrom perikopy je základná charakteristika „Ježišovského“ spôsobu existencie: strata ako cesta k zisku (V 24).
V 20-22 - ľudia chcú niečo vidieť. Od Ježiša je ale možné a potrebné predovšetkým niečo počuť. Okrem toho nejde v prvom rade o „videnie sa“ s Ježišom, ale o nasledovanie (V 26).
V 24 - obraz je veľmi zrozumiteľný. Nejde o umieranie ako tiež nejde o to, niečo zmárniť. Ide o hojný úžitok. A k tomu sa ide - paradoxne - cestou odumretia.
V 25 - tu sa nenabáda k aktívnej nenávisti voči vlastnému životu. Potreba odpútania sa od záujmu len o seba je tu vyjadrená semitským umocneným kontrastom medzi opozičnými pojmami „láska“ a „nenávisť“; pre spásu je potrebný pravý opak toho, čo predstavuje lipnutie na sebe samom
ZADOSŤUČINENIE
Dnes nie je populárne hovoriť o umieraní, o strácaní, premáhaní sa, alebo dokonca o tom, že sa nemá život milovať – ako sme to počuli v evanjeliu. Kresťan sa môže stretnúť s námietkou, že to je stredoveké tmárstvo, niečo, od čoho sme sa my ľudia v Európe pokrokom oslobodili. Hovorí sa o radosti zo života, o láske k životu, o radostnom pritakávaní životu, o prekonaní náboženských temnôt atď.
To je v poriadku v tom zmysle, že máme mať radosť zo života. Veď je od Boha a on nám pomáha v tomto živote a dokonca chce našu stálu (večnú) radosť.
Uvedomujeme si, že k tejto radosti sa prichádza i prostredníctvom svätej spovede? K nej patrí ťažkopádne slovo „zadosťučinenie“, ktoré sa v bežnej reči prakticky nevyskytuje. To svedčí o tom, že i tato posledná časť sviatosti zmierenia má malé miesto v našom živote.
Vyjdeme zo spovednice, pomodlíme sa nejakú modlitbičku „za pokánie“ - a hotovo, sviatosť skončila. Dokonca najstarší to volajú pokuta. Pomodlím sa pokutu a som s Bohom vyrovnaný. Viac na to, čo sa odohrávalo v tejto sviatosti, ani nespomenieme.
Snáď by trochu pomohlo nazvať tuto poslednú časť zrozumiteľnejším pojmom ako „napravenie“ alebo „polepšenie“, aby bolo jasné, že je to úloha do ďalšieho života. Že tu ide o uzdravenie vlastnej minulosti a o nápravu boľavých vzťahov k druhým.
Snáď by pomohlo častejšie si pripomínať, aká bola prax pokánia prvej generácie kresťanov. Tí dostali od kňaza najskôr „pokánie“ - úlohu k napraveniu, a potom po jeho splnení, niekedy i za rok i dlhšie, im kňaz dal rozhrešenie. V prípade kapitálnych hriechov (cudzoložstvo, vražda, odpad od viery) to bolo až na smrteľnej posteli.
Prečo dnes je taká mierna kajúca prax pri spovedaní?
Preto, že sme si vedomí, že to najdôležitejšie k náprave nezáleží od človeka. To už vykonal Pán za nás, na kríži. On doslova za nás zadosť-učinil.
Cirkev tiež predpokladá, že kajúcnik si nájde sám najvhodnejšie úkony k sebauzdraveniu a k náprave následkov. Že začne ochotne a energicky konať to, v čom sa najviac previnil. Najlepšie je totiž dobrovoľné pokánie.
„Pekne to znie,“ - myslíš si možno, - „ale dá sa to tak robiť? Môžem zmeniť svoju povahu, konať opačne, než som zvyknutý? Dokážem „vyskočiť“ zo svojej kože?“
Keby bolo pravda, že človek so svojou povahou nič nenarobí, boli by všetky dobré predsavzatia úbohým sebaklamom. Ešteže to tak nie je. Každý človek sa môže zmeniť k lepšiemu.
- Ale musí mať pred očami jasný cieľ a motiváciu svojho úsilia: Akú dobrú vlastnosť chcem získať a prečo?
- Musí tento cieľ vnášať do svojho denného života. V rannej modlitbe sa správne naprogramovať; v čom sa chcem dnes cvičiť a prečo to chcem robiť. Pri večernej modlitbe a v nedeľu v kostole sa kontrolujeme.
- Musí sa sústrediť na jeden problém a musí sa pri tom sústrediť na dnešok, na teraz. Žiadne keby som bol iný včera, žiadne snenie o zajtrajšku – zajtra budem lepší. Čo robím teraz, to sa snažím robiť perfektne.
- Kňazom uložený kajúci skutok sa snažím vykonať čo najlepšie. Cirkev pozná tri hlavné kajúce skutky: modlitbu, post a almužnu.
Keď ti kňaz uloží modlitbu, nech je to modlitba sústredená, rozjímavá, opravdivá.
Keď sa máš postiť, nech to neodbiješ vzdaním sa kocky cukru do kávy. Nemusíš si vymýšľať žiadne spôsoby, ako sám seba trestať, trápiť. O to sa ti postarajú blížni. Tvoje pokánie je v tom, že ponesieš trpezlivo ťažkosti s blížnymi. Najťažšie pokánie nie je to čo si dáš – to môže viesť k hrdosti, ale to čo ti prinesie život.
Na tvoju almužnu naťahujú ruky aj opravdiví chudáci na ulici v prostredí kde žiješ. A keď si uvedomíš, že všetky kostoly u nás sa udržujú len z almužien - z darov vetriacich, nebude sa ti pri nedeľnej zbierke triasť ruka niečo podarovať.
- Okrem uzdravenia vlastnej minulosti, nácvikom dobrých návykov máme druhú úlohu, uzmieriť náš vzťah k ľuďom.
Najprv sú tu moji najbližší, členovia rodiny. Bývalo zvykom, že kto šiel na spoveď, najskôr všetkých doma poprosil o odpustenie čím ich zarmútil, čím im ublížil.
Či už pred spoveďou alebo aspoň po nej mohlo by i u vás zaznieť: „Skús to so mnou ešte raz! Začneme znovu! Dívajme sa dopredu!“
Ale nestačí len slovo. Dôležité je i viditeľné znamenie zmieru - podanie ruky, objatie, bozk, rozhovor, spoločná vychádzka, spoločná modlitba, drobný darček – teda život!
Po členoch rodiny sú tu i ďalší ľudia okolo nás. Možno si im dal pohoršenie, zarmútil, ublížil. Teraz to máš napraviť, podľa svojich síl nahradiť škodu.
Úvod „Obradu pokánia“ hovorí:
„Ľudia sú medzi sebou pripojení, takže hriech jedného škodí i druhým - práve tak, ako zbožnosť jedného je dobrodením pre ostatných. Preto pokánie vždy so sebou nesie zmierenia s bratmi.“
- Ak chceme v sebe naozaj zvládnuť zlo a naučiť sa dobre žiť, potom musíme byť ochotní poskytnúť pomoc v núdzi. Kto nie je ochotný pomôcť druhému, ten nemá žiadnu šanci, že pomôže sebe.
- Ďalšou podmienkou je ochota prepáčiť bezprávie skôr, než sme o to boli požiadaní. Každé neodpustenie, každá nenávisť a neláska vylučuje priateľstvo s Bohom i človekom.
Peknou vďakou za dobrú spoveď by bolo, keby si pomohol niekomu, kto sa ostýcha ísť k spovedi. Tam, kde si ty, kňaz prísť nemôže. Ale ty tam si. A prežil pri spovedi veľký zážitok z odpustenia. Povedz to ďalej.
Správne „zadosťučinia“ po spovedi, to je teda odpoveď tvojej lásky na otcovskú lásku, ktorú si zažil v spovednici. Na každom kroku teraz chceš odmietať to, čo odporuje kráse a dobrote Božieho dieťaťa, Ježišovho brata.
Nad dobre prežitou sviatosťou zmierenia žiari svetlo veľkonočného úsvitu, radosť zmŕtvychvstania. I my tu vstávame zo smrti svojich hriechov. Zatúlaný márnotratný syn sa vrátil do náručia Otcovho. Magdaléna konečne spočinula pri nohách Ježišových.
Radostnú zvesť o Božej láske a o Božej dobrote smiete teraz niesť so sebou a rozprávať o nej druhým. Svetlo Kristovo smieme odovzdávať ďalej. Teraz už to vieš: Sviatosť zmierenia, to nie je povinnosť, to je dar. Nie je to mechanizmus, ako sa zaistiť pred Božím trestom - je to spôsob, ako sa otvoriť a prijať Božiu lásku.
Sviatosť zmierenia je chválospev na Božie milosrdenstvo.
Turzovka, vigília 17.3.2018, Dlhá 18.3.2018