Posvätné obdobie päťdesiatich dní sa završuje Nedeľou zoslania Ducha Svätého, ktorou sa pripomína dar Ducha Svätého vyliaty na apoštolov, počiatky Cirkvi a začiatok jej poslania medzi národmi.
Odporúča sa predĺžiť slávenie omše na vigíliu, ktorá nemá krstný ráz ako omša veľkonočnej vigílie, ale vytrvalej modlitby podľa príkladu apoštolov a učeníkov, ktorí jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu s Máriou, Ježišovou matkou, a očakávali Ducha Svätého.
Veriaci, ktorý sa zúčastní na slávnosť Zoslania Ducha Svätého na verejnom speve alebo recitovaní hymnu Veni, Creator, môže za zvyčajných podmienok získať úplné odpustky.
Po skončení Veľkonočného obdobia sa veľkonočná svieca (paškál) s úctou uchováva pri krstiteľnici. Pri slávení krstu sa zapáli, aby sa od nej mohli zažať sviece pokrstených. Pri slávení pohrebných obradov sa zapálená kladie k rakve na znak toho, že pre kresťana smrť je jeho Veľkou nocou.
Sviatok Zoslania Ducha Svätého čiže Turíc je apoštolského pôvodu.
Už svätý Pavol píše: „V Efeze zostanem až do Turíc” (1 Kor 16, 8).
Aj najstarší cirkevní spisovatelia spomínajú tento sviatok (Tertulián, Origenes, Apokryf Listy apoštolov z roku 130).
Sviatok má vigíliu, ktorá mala v Gelaziánskom i Gregoriánskom sakramentári 4 čítania, od 12 storočia to bolo 6 čítaní, čo ostalo až do roku 1956. Sám sviatok sa slávil s oktávou od 6. storočia, keď sa vytrácal zmysel sviatku ako vyvrcholenie Veľkonočného obdobia, čiže päťdesiaty deň po zmŕtvychvstaní a bral sa ako oddelený sviatok. Liturgická obnova však túto oktávu zrušila, aby bolo veľkonočných dní naozaj päťdesiat.