Naše úvahy o veľkonočnom trojdní sú v skutočnosti úvahami o našej spáse.
Tá sa uskutočnila v utrpení a vzkriesení nášho Pána a rozprávanie o jeho utrpení tvorí zrejme najstaršie jadro evanjelií, okolo ktorého sa celé evanjelia kryštalizovali.
Je to trochu podivné, začínať úvahy o spáse práve úvahami o smrti. Avšak uvažujúc o smrti, dotýkame sa koreňov ľudskej existencie. Mnohé je totiž možné v živote nevidieť, obísť, zabudnúť - ale smrť tu stojí ako istota záveru života a zároveň ako radikálny protiklad všetkých snáh života. Práve preto, že smrť je totálnym popretím života a preto, že k uchovávaniu života prakticky všetko zdravé, vedome i nevedome v človeku smeruje, nie je niekedy možno plne smrť so životom zharmonizovať. Človek si teda tento protiklad v sebe nesie a nejakým spôsobom ho môže riešiť: aktívne - snahou prekonať svoj zánik dielom, ktoré po sebe zanechá, deťmi, v ktorých jeho život určitým spôsobom pokračuje, alebo tým, že si túto otázku zakáže, vytesní ju, poprie, utopí v alkohole alebo v akomkoľvek inom ohlupovacom prostriedku. Alebo ju rieši pasívne: tak, že sa smrti bude snažiť podrobiť ako nevyhnutnej nutnosti, pokiaľ však ona príde v „správnu chvíľu", totiž v starobe či v závere ťažkej a obťažnej nemoci.
Kresťanstvo ponúka na túto naozaj základnú otázku ľudského bytia ako najpádnejšiu odpoveď Ježišovu smrť. Evanjelia ju líčia bez veľkých emócii, bez popisov detailov utrpenia (to začala až neskoršia doba, pobožnosti, krížové cesty, umenie), zato s naprostou samozrejmosťou, že tu šlo o skutočnú smrť, sprevádzanú utrpením, nenávisťou, opustenosťou, o smrť v podstate zbytočnú, predčasnú, ale inak úplne reálnu, tak, ako sa s jej nežiaducou mocou i dnes v živote stretávame.
Veľký piatok
Liturgie Veľkého piatku sprítomňuje túto skutočnosť čítaním pašií, teda zvesti o tom, že Ježiš, známy poslucháčom svojimi veľkými činmi, po večeri so svojimi apoštolmi vďaka zrade a nespravodlivosti, bez pomoci umiera. Tento základný tón, akokoľvek nie je sám o sebe povzbudivý, je napríklad vzatý veľmi vážne a nechá ho zaznieť v celej plnosti a surovosti. Preto spolu s chápaním faktu Ježišovej smrti by sa malo objaviť i chápanie našej vlastnej smrti. Veľkosť Ježišovej smrti potom spočíva v tom, že takto zomrel nevinný, ten, kto bol úplne Boží, kto nebol „potrestaný" za svoju nespravodlivosť. A pretože Ježiš ani v smrti neprestal byť Božím, aj keď Synom, čo najpresvedčivejšie potvrdzuje skutočnosť vzkriesenia, znamená to, že takáto drsná, nespravodlivá, ale v ľudstve veľmi častá smrť nie je niečím, čo by viedlo nutne preč od Boha, že dokonca je Bohom prijatá a môže byť i cestou k nemu. Tu teda nie je kresťanstvo nijako utopické, je naopak veľmi realistické; počíta plne s nevyhnutnou skutočnosťou smrti, na ktorú človek radšej nemyslí, že nie je pre mnohých príťažlivá.
Ježišova smrť je však v kresťanstve chápaná ešte v inej rovine, a ta je v liturgii Veľkého piatku silne zdôraznená - ako smrť pre (za) niekoho, ako smrť zástupná. Túto myšlienku prináša okrem prvej vstupnej modlitby hlavne l. čítanie - Izaiášova pieseň o Božom služobníkovi. Ďalej je tento motív rozvedený v obrade uctievania kríža, ktorý vidí v kríži nástroj spásy. Keď kresťan úctivá kríž, klania sa tomu, kto na kríži vykonal zástupnú obeť, klania sa jeho ochote k obeti - pokiaľ vzal obsah evanjeliovej zvesti za vlastný.
Druhé čítanie, medzispev, ale tiež obrad uctievania kríža, prináša ešte ďalší pohlaď, prítomný hlavne v Jánovom evanjeliu: ukrižovanie ako povýšenie. Je to vlastne ukrižovanie a povýšenie na pravicu Otcovu spojené v jedno, akoby splynuté v jeden celok. Cestou ku vzkrieseniu a povýšeniu je smrť v láske a poslušnosti, alebo naopak - smrť Ježiša je „zaujímavá" a prijateľná len preto, že vyústila vo vzkriesenie (viď vyššie). Tento motív je potom sviatostne a veľmi účinne vyjadrený v prijímaní, ktoré človeka privádza do kontaktov s oboma stránkami - vyvýšený nebeský Pán, ktorý zomrel na kríži, nás spája vo sviatosti s celým týmto tajomstvom.
Biela sobota
Fakt smrti a jej dosah je v liturgií braný veľmi vážne, a to nie vo sfére citov, dojatia nad smrťou, ale v chápaní jeho dosahu a jej tragiky voči vzostupnému smeru, ktorý predstavuje ľudský život. Preto by mala byť Biela sobota skutočne chápaná ako neliturgický deň, ako deň, keď si môžeme uvedomiť desivú moc smrti, ktorá bola schopná zmocniť sa i pôvodcu života, hoci na prechodnú dobu. Preto by tento deň mal byť skutočne dňom „prázdnoty", dňom, ktorý nás určitým pocítením prázdnoty vyvolanej hriechom a dokonanej smrtí, pripraví na slávnosť vzkriesenie. Tá potom patrí naozaj do noci, do noci zo soboty na nedeľu. Ten, kto pocítil v sebe tmu hriechu a smrti pochopí, čo znamená symbol svetla, zažiariaci do tmy na počiatku liturgie veľkonočnej vigílie. Ale tento symbol svetla ukazuje ešte ďalej: hriech vedie ku smrti, sú to dve úzko súvisiace veličiny, ktoré majú spoločnú silnú pečať ničoty a skazy. Sú samy o sebe neplodné, nerozvíjajú to, čo má budúcnosť. A tak ako tma je likvidovaná svetlom, hriech a smrť sú prekonávané tým, čo nazývame vzkriesenie. Vzkriesenie je novým životom, úplne a plne Božím, ktorý ruší definitívne moc smrti.
Vigília
Skvelosť vzkriesenia je ospevovaná a predkladaná veľkonočným chválospevom (Exultet). Ten sám však stojí za rozjímanie. V majstrovskej skratke vidí vzkriesenie v súvislosti so Starým zákonom i so životom súčasného kresťana. Z hľadiska liturgického je nevýhodou, že tento chválospev prednáša jednotlivec a spoločenstvo len mlčky počúva, s výnimkou krátkeho dialógu rovnakého, ako v úvode k prefácií, a svoju radosť a obdiv aktívne nijako prejaviť nemôže.
Akokoľvek je smrť a vzkriesenie Ježiša Krista udalosťou jedinečnou a ojedinelou, nestoja v celých dejinách spásy sami. Je mu zrejme dobre rozumieť len v súvislosti s inými veľkými Božími činmi. Z tohoto pohľadu je možné sa priblížiť k biblickým čítaniam vigílie, ktorá predznamenávajú krstnú časť bohoslužby. Aby totiž jedinec pochopil veľkosť záchrany, ktoré sa mu dostáva krstom, je mu pripomenuté čítaniami zo Starého zákona niečo z veľkých činov Božích. V našich podmienkach (na veľkú noc je vo väčšine kostolov zima) má celá vec veľkú praktickou nevýhodu. Tie čítanie totiž vyžadujú nielen kladný prístup k Starému zákonu (ktorý mnoho vreciach, ale i mnoho kňazov nemá), ale i isté pohodlie počujúcich (aby nemrzli, netlačili sa...). Vypočuté čítanie by nám potom mali umožniť prežitie obdivu nad Boží veľkosťou, ktorá sa zrkadlí v príbehoch Starého zákona. Žalm tvorí ideálny model čítania Písma: čítanie - rozjímania (pri žalme) - uzavreté modlitbou, teda oslovením Boha na základe počutého slova.
Po starozákonných čítaniach sa objavuje druhý hlavný bod liturgie Veľkej noci: motív krstu. Pavol v 6. kapitole listu Rimanom dôrazne ukazuje, že krst nás ponára do tajomstva smrti a vzkriesenia Ježiša Krista, že veľkonočné tajomstva, teda smrť a vzkriesenie, sa dostáva účinne do nášho života práve skrze krst. Evanjelium dokončí bohoslužbu slova svedectvom o Kristovom Zmŕtvychvstaní s ktorým sa však v celej bohoslužbe od samého ho začiatku počíta, ale ďalej sa liturgia opäť vracia k motívu krstu, a to v svätením krstnej vody, v eventuálnom krste a v obnove krstného sľubu. Tato „krstná časť" bohoslužby veľkonočnej noci povie však niečo len tomu, kto aspoň niečo zo spojitosti krstu a veľkonočného tajomstva chápe, inými slovami tomu, kto aspoň trochu chápe tajomstvo spásy. V krstnej bohoslužbe ide totiž o pochopenie a prežitie toho, čo znamená kríž a vzkriesenie Ježiša pre nás. V závere sme požiadaní, aby sme znovu vyjadrili svoju ochotu odpovedať primerane na dar Božieho životom sprostredkovaného krstom - obnovujeme svoj krstný sľub.
Eucharistie je nakoniec spoločným slávnostným ďakovaním za tajomstva smrti a vzkriesenie nášho Pána a za tajomstvo nášho krstu, ďakovaním, v ktorom sa samo tajomstvo smrti a vzkriesenie aktualizuje, a my sme vďaka krstu schopní túto aktualizáciu prežiť.
Zelený (Veľký) štvrtok
Neuvažovali sme ale zatiaľ o Zelenom štvrtku. Prečo? Pretože to, čo sa slávi na Zelený štvrtok večer, Ježišovo vzkriesenie vlastne predpokladá, hoci chronologicky je posledná večera pred súdom a smrťou Ježiša. Večera Pánova v cirkvi totiž nie je iba spomienkou na poslednú večeru Majstra s apoštolmi, ale je skutočnou našej večere s Ježišom Kristom ukrižovaným a vzkrieseným, je to dotyk s tajomstvom smrti a vzkriesenie skrze sviatosť. A je to večera učeníkov a večera zachránených, tých, ktorí uverili v Ježiša Krista ukrižovaného a vzkrieseného, ktorí sú krvou označení a tak zachránení od večnej smrti, ktorí si nechajú týmto zvrchovaným Pánom slúžiť, pretože im nič iného neostáva, podobne ako Petrovi, ktorému Ježiš myje nohy.
Zhrnutie
Na začiatku pôstu sme uvažovali o tom, že liturgia je akosi drámou, ktoré nie je len pred človekom predvádzaná, ale ktoré žiada, aby človek sám do nej vstúpil a stal sa v istom zmysle (v istej roli) jeho účastníkom. Toto platí samozrejme o liturgii Veľkej noci vo zvláštnej miere. Ale je potrebné domyslieť vec i ďalej. Tento „prežitok drámy" má podstatne ovplyvniť, oplodniť náš každodenný život, ktorý tvorí väčšinu z celku nášho života. Je teda potrebné to, čo cez sviatky prežijeme, natoľko do seba prijať, aby sa to v ďalšom behu života spojovalo s udalosťami všedných dní, aby kresťan nemal cez Veľkú noc len viacej či menej dobrú spomienku, ale aby z nej žil. Tomu napomáhajú v kresťanskom živote tak obvyklé veci, ako je slávenie piatku, nedele a omše. Každý piatok môže byť pripomienkou utrpenia a smrti Ježiša, môže byť teda príležitosťou, aby sme si pripomenuli niečo, čo sme na Veľkú noc pochopili alebo prežili. Rovnako každá nedeľa je pripomienkou, pamiatkou vzkriesenie. A každá omša je poslednou večerou (keby niekto na nás chcel, aby sme ju naozaj ako poslednú večeru s Pánom prežívali - koľko omší by sme takto za týždeň „zvládli"?).
To všetko nám môže pomáhať, je naše prežívanie nesené vierou a je spojené s udalosťami všedného života, v ňom sa odohráva najväčšiu časť nášho žitia.
Podľa p. Ing. Aleš Opatrný
Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/liturgia/velka-noc/1678-velka-noc-a-velkonocne-obdobie