1 Tim 3, 1-13, Lk 7, 11-17
Viem, že správy sú vždy plné tragédie a smútku.
Aj keď sa niektorí autori snažia o dobré správy, tých je málo. Často aj dejiny mnohých ľudí sú popretkávané bolestnými spomienkami.
Dnešné evanjelium nám chce priniesť dobré správy.
Ocitli sme s v meste Naim, kde sa zhromaždil veľký dav, pretože sa koná pohreb: došlo k predčasnej smrti mladého muža a celé mesto vyšlo smútiť a vyjadriť solidaritu s chlapcovou matkou. A smútok je hmatateľný. Dav kričal v úzkosti, ako to býva pri pohreboch na Blízkom východe a v blízkosti rakvy boli možno stovky ľudí, ktorí sú plní smútku.
A dozvedáme sa, že mládenec, ktorý zomrel, bol jediným synom vdovy: utrpenie matky je spojené s realitou, že s jeho smrťou sa rodinné meno skončí a jej vlastná budúcnosť ako vdovy je teraz neistá. Kde bude bývať? Kto by sa o ňu staral? Táto predčasná smrť doslova zničila jej svet: bol tam len zmätok, temnota a zúfalstvo.
Potom prichádza cez mestskú bránu Ježiš a keď vidí čo sa deje, je pohnutý ľútosťou. Dotkne sa már a prikáže mu, aby vstal. Mŕtvy sa okamžite prebudí a začne hovoriť a Ježiš ho dal jeho matke.
Koľko matiek na Ukrajine, Gaze a vojnou zmietaných častiach sveta, koľko z nás si dnes želá, aby Ježiš prišiel do ich mesta – nášho mesta – a vrátil im ich syna alebo dcéru, manžela alebo manželku, matku alebo otca?
Takže tragédie, ktoré vidíme po celom svete a tento úryvok z Lukáša a naše osobné skúsenosti, nám otvárajú otázku: Kde je Ježiš, keď ho potrebujeme?" Ak dokázal pomôcť vdove v Naime, prečo nevyrieši utečeneckú krízu, vojnové konflikty...? Ak je taký zázračný a všemocný, prečo nechal zomrieť našich blízkych? Prečo dovoľuje, aby sme trpeli chorobami a duševnou úzkosťou?
Neviem. Na to naozaj nemám odpoveď.
Pravdou je, že život môže byť strašne, strašne krutý a neexistujú jednoduché odpovede. Nie je tu žiadny zmysel, žiadny pokoj, žiaden dôvod pre toľko bolesti ktoré zažívame.
A ak vám niekto povie: „Všetko je v Božom pláne", potom to môže spôsobiť, že pilulka utrpenia je ešte ťažšia. V živote je toľko bolesti a jednoducho nechceme veriť, že boli súčasťou Božieho plánu pre nás. Veriť, že časť môjho smútku a môjho utrpenia boli Božím plánom, by mi naznačovalo, že Boh môže byť skutočne veľmi krutý; a tomu neverím ani na minútu.
Boh naplánoval svet inak. Je tu dedičný hriech, ktorý zmaril plány Božie.
Tento príbeh ponúka pohľad do pravdy, že keď trpíme najviac, Boh je nami.
A keď trpíme, keď zápasíme s ťažkosťami, nie je dobré hnevať sa na Boha, že to nevyriešil – pretože taký život nie je. Namiesto toho by bolo lepšie nasmerovať našu energiu na snahu nájsť Boha v našom utrpení.
Ak máme odvahu obviňovať Boha z utrpenia, spomeňte si na predchádzajúce dva dní: Sviatok Povýšenia kríža a Sedembolestnej Panny Márie.
Turzovka, 16.9.2025
Pozrite tiež:
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1864-utorok-24-tyzdna
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/3605-utorok-24-tyzdna-22
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/4554-utorok-24-tyzdna-24