1 Kor 12, 12-14. 27-31a, Lk 7, 11-17
V čom nás mohol osloviť dnešný príbeh?
Zaznelo to z popisu evanjelistu: Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha. Keby sme boli svedkami tejto udalosti, nepredpokladám, že by to bol strach, skôr by sme to nazvali úžas. Hoci pri stretnutí s nadprirodzenom človek prežíva strach. Iste by sme velebili Boha.
Samozrejme posolstvo príbehu nemôže ostať pri tomto. Všimnime si iné: Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“
Uvidieť. Nie je to veľký problém. Sme dostatočne vnímaví, ak chceme. Ešte sa dokážeme aj rozcítiť, prežiť súcit, ľútosť. Možno to zažívame aktuálne pri povodniach.
Súcit však prináša problém. Keď zbadám núdzu, svedomie nám automaticky hovorí „pomôž!“ Avšak prepočítavame či sa mi to oplatí, či mi to treba, alebo sa presviedčame prečo to nerobiť. Väčšinou tu to končí. A „nedotiahneme“ to, čo urobil Ježiš. Nepriblížime sa reálne, reálne sa nedotkneme a reálne ani nepomôžeme. A nič sa nemení. Zostávame síce na úrovni pravej viery – ortodoxie, ale chýba ozajstná prax – ortopraxis.
Ježišovo vzkriesenie, jeho Slovo, jeho prítomnosť vo sviatostiach nám všetkým dávajú dostatočnú silu na to, aby sme nielen videli núdzneho a prežili súcit. Ježiš dáva silu, aby sme sa aj priblížili a hlavne, aby sme všetky „prepočítavania“ a „ospravedlňovania“ prekonali. Prekonali a priblížili sa. Aspoň vypočuli núdzneho. Otvorenosť a úcta, s ktorou sa priblížime k núdznemu, už sami o sebe sú život. Nikdy nezabúdajme, že hebrejské dabar je slovo a udalosť. Otvorenosť a úcta sú udalosťou – dabar, ktorá je zároveň aj slovom. Žitým slovom, ktoré vychádza zo srdca. Len tak sa môžem dotknúť „már“.
Turzovka – Dom sv. Jozefa, 17.9.2024
Pozrite tiež:
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1864-utorok-24-tyzdna