Jeden pán sa ešte v pondelok rozhovoril:
Dnes ideme na cintorín, lebo vo štvrtok a piatok sa tam nedostaneme. Bude tam spustu aut a moja pani nevládze chodiť do kopca.
Po tieto dní sa viac navštevujú cintoríny, viac sa za zosnulých modlíte, viac dávate za nich na sv. omše. Všetko robíme v snahe utíšiť bôľ za ich odchodom a kto je veriaci a verí v „spoločenstvo svätých“, snaží sa tým pomôcť svojich blízkych dostať sa do krajiny šťastia – Božieho kráľovstva.
Čo keby sme začali trochu iným: Neprekážať im dostať sa na miesto blaženosti. A môžeme im vôbec prekážať? Mne sa zdá, že áno. Ako? Pár postrehov:
- Zomrú rodičia, ktorí nedali do poriadku majetok – dedičstvo. Mnohí totiž hovoria: Nech sa po mojej smrti delia. Notári vám potvrdia, a mnohí to poznáte z vlastnej skúsenosti, že rodina je rodinou do dedičného konania. A medzi deťmi začne napätie, nezhody, ktoré prerastú do hnevu a nenávisti. Môžu byť takí rodičia vo večnosti šťastní? Ja by som skôr pochyboval. Ako im neprekážať byť šťastní. Odpoveď vieme.
- Niekedy múdri rodičia dajú všetko do poriadku za svojho života. Deti sú s ich rozhodnutím uzrozumení. Všetko je v poriadku. Krstný syn jednej dedičky si chce stavať dom. Odkúpi drobné „táliky“, pozháňa súhlasy dávnych majiteľov takmer po celom Slovensku i Morave a ide za krstnou mamou v presvedčení, že to bude najľahšie. Potrebuje pár metrov štvorcových. Ponúkne výmenu, alebo odkúpenie. Krstná mama: To ti nemôžem dať, to by sa otec v hrobe obracal! Obracia sa, ale preto, že to nedala. Svojmu otcovi vo večnosti určite nepriniesla radosť. Prekáža mu v nej.
- A čo takéto spomienky? Môj otec, alebo matka mi toto spôsobili...! Neviem im to odpustiť. Oni nadržali len bratovi. Neprekážajte im v radosti – odpusťte im. Budú sa šťastní prihovárať za vás.
- Mnohí ste zbadali, že vám ukradli z hrobu sviece, vence, kvety... Dajú to na hrob svojim blízkym. Čo poviete, urobia svojim zomrelým radosť? Pomôžu im?
- Urobia honosné pomníky radosť zosnulým? Ak je to z pýchy a vystatovačnosti určite nie! Možno súhlasíte, že by viac prospelo zomrelým, keby to dali pre chudobných. Kedy prospejú vence, sviečky, pomník? Ak sú nie je z pýchy, vystatovania, ale z lásky.
Tak to vychádza, že k našim modlitbám máme pridať maximálnu snahu, neprekážať naším drahým, aby sa dostali na miesto radosti – do Božieho kráľovstva.
Ako na to?
Jedna farníčka hovorí: Moja babka Hedviga ma maličkú brala na cintorín. Chodili sme po mnohých hroboch. Vysvetľovala, kde je kto, aká rodina. Pri jednom hrobe sa zastavila, pomodlila a dala sviečku. Na otázku, kto to bol povedala: "To bola známa a ja som ju nejako zvlášť nemala rada. Teraz ma to bolí." Prišli sme k detskému hrobu. To bol kto? Odpovedala: Dieťa slobodnej mamičky a ja som sa o ňom vyjadrila, že to bol parkchant. Keď toto dieťa zomrelo a keď som si uvedomila bolesť jeho matky, bolo mi to ľúto. Teraz sa za jeho matku pomodlíme.
Ani by sme si nemysleli, že sa niekto takto nádherne prepracuje k tomu, ako neprekážať, žeby sa zosnulí dostali do radosti.
Turzovka, Dom sv. Jozefa, Turkov, 2.11.2018
Úvahy na dnešný deň môžete nájsť i na:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/3-dusickova-uvaha