2 Sam 5,1-3, Kol 1,12-20, Lk 23,35-43
Kráľ pre druhých
Naša predstava kráľa je úplne iná ako nám ju vykreslilo dnešné evanjelium. Nemáme síce predstavu o kráľovi z rozprávok, ale vieme, že mnohí aj v dnešnej dobe majú autoritu a sú obdivovaní. A pred duchovným zrakom máme podobu Krista neskutočne trpiaceho – vôbec nie kráľa. Že je kráľ naznačuje iba nápis na kríži. Kristus sa nám predstavuje v agónii utrpenia, Napriek tomu máme pred očami Kráľa milosrdnej lásky k hriešnikom. Tak nám ho práve evanjelium predstavilo. To je jeden pohľad.
Nie menšiu pozornosti zasluhuje i podoba Krista - Pána Vesmíru, ako nám ju líči svätý Pavol vo svojom liste:
Vzdávame vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov. On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva. On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi.
Máme tu dvojaké, úplné rozdielne zobrazenie Pána Ježiša. V evanjeliu trpiaca a obetujúca sa láska; u svätého Pavla Ježiš - plný sily a aktivity.
Nezabúdajme, že Pavol písal až po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Na ceste do Damasku zažil Ježiš plného svetla a úžasnej sily. Nie muža utrpenia v agónii!
Tento Pavlov obraz presahujúci rámec našej zeme. Snáď až my, deti komického veku ho dokážeme lepšie vnímať. Je to obraz Krista, Kráľa všetkých časov, celého Kozmu, nielen našej zeme. Nielen človeka - pozemšťana, ale pána všetkého tvorstva na nebi i na zemi.
Nepadá tu otázka, ktorá z tých dvoch predstav je bližšia osobnosti Ježiša? Odpoveď teológie znie: Obe predstavy sú správne, ale obe sú neúplné, len čiastočné. Žiadna nevystihuje Krista úplne.
Spisovateľka Ida Friederike Görresová (*1901 - †1971) napísala v úvahe o Kristovej osobnosti, že je ako hora, ktorá sa tyčí nad krajinou. Má tisíce rôznych tvárí, je na nej mnoho rôznych pohľadov. Inak ju vidí lesník, ktorý na nej pestuje les, inak pastier z horského salaša. Inak ju pozná horolezec, inak letec, inak ju vidí motorista z cesty pod horou. Iná je v zime, iná v lete. Keď títo všetci budú tu horu popisovať, každý ju spodobní ináč. Každý pravdivo, ale každý len zo svojho pohľadu, neúplne.
Podobne je to s Ježišom Kristom. Už svätý Pavel vedel o „nevýstižnom Kristovom bohatstve” (Ef 3,8), o šírke i dĺžke, výške a hĺbke Kristovej lásky, ktorá presahuje všetko poznanie (Ef 3.18-19).
V prvotnej cirkvi ešte pokračuje zjavenie. Teda v cirkvi Ježišových pamätníkov a ich žiakov, nachádzame veľa rôznych pohľadov na Pána Ježiša. Snáď najstaršia je predstava palestínskych židokresťanov, že Ježíš je čakaný Pomazaný kráľ z rodu Dávida (Lk 1,3.33;2,11), ktorý obnoví židovské kráľovstvo a zachráni Izrael z rúk okupantov (Lk 1,71)
Pod vplyvom židovskej apokalyptiky sa objavuje predstava Krista ako Sudcu pri nastávajúcim konci sveta (Lk 21,27).
Kresťanom z gréckeho prostredia sa Ježíš javil ako Kyrios - Král Kráľov (Zj 17,14), teda i kráľ rímskych cisárov, ktorí sa vyhlasovali za bohov. Okruh kresťanov z okolia Jana Evanjelistu vidí v Kristovi predovšetkým pôvodcu Života, Svetlo, Logos, Božské tvorčie slovo.
Pod dojmom nového prenasledovania kresťanov za Domitiána stáva sa výrečným obrazom Krista vzor mučeníkov: zabitý Baránok, obetovaný na hore Sion, jeho nevinne preliata krv zachraňuje svet (Zj 14,1-5).
Tak by sme mohli sledovať rôzne predstavy o Pánu Ježišovi celými dejinami kresťanstva. Z presbytérií apsíd prvých bazilík na nás zhliada Kristus Didaskalos - Učiteľ Múdrosti. - Vtedy totiž boli stálym trápením cirkvi bludy a herézy. V dobách sťahovania národov, keď na západe cisárstvo prakticky zaniklo a na východe bolo bezmocné a nemal ju kto chrániť pred hordami barbarov, vzniká podoba Krista Vladára, nebeského Pantokrata.
V dobe, keď Európu týrali epidémie moru, objavuje kresťanstvo, inšpirované svätým Františkom, Krista - Muža bolestí na kríži, či v lone bolestnej Matky; - Krista - bezmocné Dieťa v jasliach, ktorý spolu nesie všetky biedy sveta. Poslednou monumentálnou predstavou Krista je obraz Božského Srdce Ježišovho, ktorý proti zbožšteniu rozumu stavia lásku ako najvyšší znak božieho obrazu v človekovi. Tu môžeme pripomenúť Krista milosrdenstva (Faustíne zjavenia).
Ako vidia Pána Ježiša dnešný hľadajúci a rozmýšľajúci človek? Naša doba zostane asi v dejinách charakterizovaná dvoma veľkými menami: Pierre Teilhard de Chardin a Charles de Faucault.
Prírodovedec, antropológ Chardin rozviedol Pavlovu predstavu Krista Kozmického, ako sme počuli dnes v epištole, v evolučných predstavách, bežného myslenia minulého storočia: Kristus je Alfa i Omega, počiatok a koniec vývoje kozmu, všetkého bytia, všetkého života.
Druhú podobu Ježiša vyjadril vo svojich listoch moderný pustovník a učiteľ meditácie Charles de Foucault výrazom: Ježíš Kristus je ten, kto bol a stále je úplne pre druhých. Pre druhého žije, pre nás žije, za nás za všetkých sa stále obetuje na všetkých oltároch sveta. Večne visí Ježíš na kríži: synovská láska a poslušnosť ho pribíja na zvislé rameno - vertikálu vesmírneho kríža, zatiaľ čo láska k ľudským bratom ho pribíja na horizontálu zemskú.
Kristus Kozmický a Ježíš, náš ľudský brat. To sú dve výrazné predstavy Ježiša Krista v našej dobe. Neboli by sme úplní, keby sme nespomenuli názory mladých predchádzajúcej generácie vyjadrené v muzikáli: Jezus Kristus superstar, ktorý v tom čase vzbudil vo svete senzáciu. Star, to je hviezda hereckého alebo speváckeho neba. Teda Ježíš s úsmevom úspešného speváka módnych pesničiek, ktorý práve dostal Zlatého slávika a titul národného umelca k tomu. Ježíš na vrcholu popularity a slávy, hviezda prvej veľkosti.
Ti mladí muzikanti to zrejme mysleli úprimne, takto ľudsky videli Ježiša, a tak ho chceli osláviť. V Banskej Bystrici účinkoval mladý jezuita Jozef Vateha, ktorý tam založil pre mladých Pastoračné centrum sv. Abraháma. Bol dobrý hudobník a veľa študentov priviedol k viere svojimi fonotékami.
Lenže toto nie je úplná podoba Pána Ježiša ako ho predstavuje evanjelium. Pravda, často sa tam hovorí o situáciách, kedy sa mohol kývnutím prstov stať populárnym idolom ľudu, kráľom, mesiášom. Trebárs keď nasýtil zástupy, a davy sa za ním hrnuli kam sa len pohol; keď mu prevolávali na slávu na uliciach a chceli ho vyhlásiť za kráľa. Lenže Pán Ježíš sa nezachoval ako populárny spevák či politik, ktorý si stavia svoju kariéru na priazni davu. Odmietol tituly, utekal pred takou popularitou, stiahol sa do ústrania.
Bolo to od neho múdre? Veď predsa kto sa chce medzi ľuďmi presadiť či už vo svojom povolaní alebo svoje myšlienky, ten sa musí usilovať o popularitu, postupovať osvedčeným spôsobom, ktorý na ľudí platí. Ježišova cesta je iná.
Teraz je rád na nás: Aká je tvoja predstava Pána Ježiša? Kto si ju nevytvorí, ten skôr lebo neskôr stratí vieru. Len ten, kto si vytvorí úplne osobnú živú predstavu Krista medzi nebom a zemou, Ježiša medzi nami, len ten si v našej dobe zachová živú vieru.
Turzovka, 23.11.2025
Pozrite tiež: