Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Aj vám sa zdá, že dnešný svet akoby bol posadnutý peniazmi a mocou? Dnešný deň nám ukazuje Krista ako kráľa, ktorý naopak zdôrazňuje obetu a službu. Vernosť Ježišovi nám pomôže, aby sme vymanili zo všeobecnej choroby ľudstva, ktorá spočíva v hľadaní seba a zhromažďovaní pre seba.

Uvedenie do čítaní:

  1. čítanie: 2 Sam 5,1-3

Úvod do Samuelových kníh

  1. Názov a obsah

1.1. Názov kníh. Prvá a Druhá kniha Samuelova tvorili v hebrejskej Biblii pôvodne iba jeden spis, ktorý sa pod názvom Šemúel (= „Jeho meno je Boh“). Rozdelenie spisu na dve knihy pochádza od gréckych prekladateľov, ktorí museli pri odpisovaní prekladu dlhého textu použiť dva zvitky, ktoré potom označili ako „Prvá a Druhá kniha kráľovstiev“.

1.2. Obsah. V Samuelových knihách sa opisujú udalosti od narodenia Samuela (asi r. 1070 pred Kr.) až po Dávidovu smrť (asi r. 970 pred Kr.). Stredobodom opisovaných udalostí sú životné príbehy a osudy troch hlavných osôb: Samuela, Šaula a Dávida.

  1. Vznik Samuelových kníh. Zložitý kompilačný proces a postupný vývin týchto kníh prebiehal pravdepodobne takto. Niektoré ústne podania z čias Šaula a Dávida zachytili písomne vo forme naratívnych cyklov.

Tieto tradície sa obohacovali a vyvíjali v priamej spojitosti s neskoršími udalosťami.

  1. Historickosť Samuelových kníh

3.1. Pramene kompilátorov. Historická hodnota údajov uvedených v týchto spisoch sa zakladá na starých prameňoch. Rodinné príhody Dávidovho domu a správy o nástupníctve na trón sa v knihách opisujú živo a vecne, z čoho možno usúdiť, že pochádzajú z prvej ruky. Aj informácie o Šaulovi sú pravdepodobne z čias založenia monarchie.

3.2. Historicko-spoločenský a náboženský rámec. Predpokladané historické a politické pozadie Samuelových kníh súhlasí s časom, keď bolo na Blízkom východe veľmocenské postavenie Egypta a Asýrie na úpadku a keď boli jedinými nepriateľmi Izraela okolité národy. Na základe početných údajov Prvej knihy Samuelovej možno v prvom rade rekonštruovať začiatky izraelskej monarchie v ich objektívnej skutočnosti napríklad aj preto, že osoby, ktoré pri tom hrali dôležitú úlohu, sa nestranne predstavujú s ich zásluhami i nedostatkami. V Samuelových knihách sa okrem toho jasne odzrkadľuje skutočná situácia každodenného života, primitívny stupeň spoločnosti a náboženských prejavov Izraela z rokov okolo 1000 pred Kr. Potvrdzujú to aj archeologické vykopávky na miestach, ktoré boli javiskom.

V náboženskej oblasti sa bežne zachovávali starodávne zvyky, ktoré svedčia o primitívnom stupni náboženstva, ako je napr. cherem (= „kliatba“, čiže totálne zničenie nepriateľa a vojenskej koristi na znak ich odovzdania do vlastníctva Bohu; porov. 1 Sam 15,3), používanie žrebov (lósov) na spoznanie Božej vôle (porov. 1 Sam 14,37.41 n.), extatické stavy členov prorockých združení (porov. 1 Sam 10,5-6; 19,20-24) a primitívny pojem hriechu a Božieho trestu. Ale na pozadí tejto nízkej duchovnej úrovne vynikajú osoby, ktoré mali mimoriadne hlboký náboženský zmysel a presvedčenie. Samuel, prorok, sudca a zakladateľ monarchie, horlivo ohlasuje ideál viery a bezvýhradnú dôveru voči Bohu. Šaul, tragická postava v živote i v smrti, rozhodne a úprimne vyznáva svoju vieru, ale končí zle pre svoju neposlušnosť voči Bohu a pre chorobnú žiarlivosť na Dávida. Dávid je potom jednou z najvýznamnejších osobností izraelských dejín. Predstavuje ideál teokratického kráľa, ktorého si vyvolil Boh, aby sociálne, politicky a nábožensky zjednocoval národ. Vyzdvihuje sa najmä veľkosť jeho ducha, mimoriadna vojenská udatnosť, politická prezieravosť, hlboký náboženský cit aj v prípade, keď sa dopustil hriechu.

4.1. Založenie kráľovstva a jeho zmysel. V styku a v bojoch Izraela s okolitými národmi vynorili sa naliehavé žiadosti ľudu o ustanovenie monarchického zriadenia spoločnosti aj v Izraeli (porov. 1 Sam 8,5). Táto tendencia bola ostro odsudzovaná s poukazom na zásadne teokratické zriadenie izraelskej spoločnosti: kráľom Izraela je sám Pán, Boh (porov. 1 Sam 12,12). Teda ustanovenie monarchie nebol čisto politický problém, ale problém náboženský, teologický. Boh mal i naďalej najvyššiu vládnu moc nad Izraelom, len ju viditeľne vykonával prostredníctvom vyvoleného a „pomazaného“ kráľa, ktorý vládol namiesto Pána (porov. 1 Sam 9,16; 10,1).

4.2. Význam kráľa Dávida. V Samuelových knihách sa Dávid predstavuje ako ideálny teokratický kráľ. Dal do Jeruzalema preniesť archu zmluvy (porov. 2 Sam 6) a stal sa zakladateľom Jahveho bohoslužby. Svoju morálnu veľkosť naštrbil hriechom s Bat-šebou [Betsabe] a zavraždením jej manžela, Hetejca Uriáša (porov. 2 Sam 11 – 12). To malo nepriaznivý vplyv na život celej jeho rodiny. Podľa Nátanovho proroctva (porov. 2 Sam 7) mal Dávidov dom navždy ostať na tróne v Jeruzaleme i napriek osobným nevernostiam a hriechom niektorých jeho príslušníkov.

  1. Náboženské posolstvo

Ak chceme pochopiť a oceniť náboženské posolstvo Samuelových kníh, musíme vziať do úvahy historické prostredie a náboženské náhľady čias, v ktorých tieto spisy vznikli. Iba tak možno správne porozumieť učenie, ktoré chceli autori podať opísaním života a činov Samuela a Dávida.

5.1. Samuel. Samuel sa predstavuje nielen ako ideálny typ nábožného človeka, ale predovšetkým ako Bohom vyvolený sudca a prorok, ktorý ostal celý svoj život verný svojmu poslaniu (porov. 1 Sam 12). Samuel v svojom nekompromisnom postoji voči kráľovi vyžadoval od neho bezpodmienečnú poslušnosť Bohu a dokonalé plnenie jeho vôle: „poslušnosť Pánovmu hlasu je lepšia než obeta“ (porov. 1 Sam 15,22). Túto platnosť definitívne potvrdil sám Ježiš Kristus (porov. Mt 9,13). Ním sa zásadne odsudzuje každý prejav nábožnosti, ktorá sa zakladá iba na vonkajších úkonoch kultu a na bezduchom zachovávaní predpisov.

Inou charakteristikou Samuelovho života je modlitba. Izrael vždy počítal s prorokovou modlitbou a prímluvou u Boha, ktorá bola taká mocná, že dosiahla všetko (porov. 1 Sam 12,17-19).

5.2. Dávid. Dávidova osobnosť je zložitejšia, ale i bohatšia na poučenie. V opise udalostí jeho života v 2 Sam 10 – 20 je kľúč na pochopenie jeho duchovnej veľkosti, ale aj ľudskej slabosti. je veľké“ (tamže v. 14). Z pozitívnych vlastností stačí spomenúť jeho veľkodušnosť a odpúšťajúcu lásku voči svojmu nezmieriteľnému prenasledovateľovi Šaulovi (porov. 1 Sam 24,7-8; 26,9.11) a voči Šimeíovi [Semeimu], ktorý mu zlorečil a hlboko ho uponížil (porov. 2 Sam 16,7-1219,19-24).

Dávidov význam pre dejiny spásy spočíva v tom, že on sa stal predmetom i nositeľom mesiášskeho prisľúbenia

  1. Samuelove knihy a Nový zákon

Nový zákon sa otvára „rodokmeňom Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“ (Mt 1,1). Súvis Nového zákona so Samuelovými knihami je celkom prirodzený, lebo ide o pokračovanie a logický následok realizácie Božieho plánu spásy. Vidno ho najmä na predobrazoch (typoch) Samuelových kníh, ktoré sú predzvesťou budúcich novozákonných skutočností a vo výslovných alebo implicitných odkazoch na 12 Sam v Novom zákone.

6.1. Predobrazy v Samuelových knihách. Kresťanský význam týchto kníh sa zakladá predovšetkým na typologickom charaktere osôb, ustanovizní, prisľúbení a na teologických skutočnostiach, ktoré majú v Novom zákone svoje definitívne splnenie. Fakt, že Dávid je Mesiášovým predkom, naznačuje, že Ježiš Kristus podľa ľudskej prirodzenosti pochádza z Dávidovho rodu (porov. Rim 1,2-3). Archa zmluvy prenesená do Dávidovho mesta stáva sa symbolom prítomnosti božstva v Kristovej ľudskej bytosti.

6.2. Výslovné a implicitné odkazy na 12 Sam v NZ. Medzi výslovnými odkazmi na Samuelove knihy treba predovšetkým spomenúť označenie Ježiša titulom „Dávidov syn“ (porov. Mt 1,1; 21,9.15; Mk 10,47; Lk 2,4). Často sa spomína Kristov pôvod z Dávidovho rodu (porov. Jn 7,42; Rim 1,3; 2 Tim 2,8; Zjv 5,5; 22,16), kým Nátanovo proroctvo je obľúbenou témou prvých ohlasovateľov evanjeliového posolstva (porov. Sk 2,30; 2 Kor 6,18; Hebr 1,5).

Implicitné odkazy sú početnejšie. V spore o sobote Ježiš umlčal farizejov tým, že sa odvolal na prípad, keď Dávid jedol so svojimi spoločníkmi obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi (porov. Mk 2,25-261 Sam 21,1-6). Jasnou narážkou na Nátanovo proroctvo sú slová, ktoré povedal anjel Márii pri zvestovaní Ježišovho narodenia (porov. Lk 1,312 Sam 7,14). Máriin chválospev „Magnifikat“ sa výrazmi i obsahom podobá chválospevu Samuelovej matky Anny (porov. Lk 1,46-551 Sam 2,1-10).

Pre novozákonný Boží ľud sú teda Samuelove knihy životne dôležitými spismi, lebo podávajú vždy platné mravné a vieroučné posolstvo. Z morálneho hľadiska predkladajú Božie požiadavky plnenia jeho vôle a povinnosť úcty k blížnemu a vernosti pravému Bohu. Teologické posolstvo sa zakladá na typologickom význame starozákonných osôb, ustanovizní a prisľúbení, ktoré sa vzťahujú na Krista, na Nový zákon a na kresťanský ľud.

--------------

Dnešný úryvok hovorí o tom ako Izraelský národ vyvolil Dávida za kráľa a veľmi si ho vážil. Význam kráľa Dávida pre starozákonný Boží ľud bol veľký a je obrazom významu Ježiša Krista pre celé ľudstvo.

Všetky izraelské kmene prišli k Dávidovi do Hebronu a hovorili: „Pozri, sme tvoja kosť a tvoje telo

Starší kmeňov sa odvolávajú na krvný zväzok. Všetci pochádzajú od tých istých praotcov Abraháma, izáka a Jakuba.

Prišli aj všetci starší Izraela ku kráľovi do Hebronu a kráľ Dávid s nimi uzavrel zmluvu pred Pánom v Hebrone a oni pomazali Dávida za kráľa nad Izraelom.

Dávid pol pomazaný najskôr od Júdovcov a teraz je prijatý aj od Izraelcov. Je to akoby spojené kráľovstvo zmietané vnútornými bojmi. Nakoniec sa za Dávidovho vnuka rozdelili. Viď Knihu kráľov 12.

O pomazaní Dávida v mladosti nevedeli – iste by tu bolo spomenuté, veď Samuel bol veľkou autoritou.

 

  1. čítanie: Kol 1,12-20

Hovorili sme o tomto liste v 15. nedeľu. Preto iba pár poznámok:

Mesto Kolosy ležalo v rímskej Ázii na západe dnešného ázijského Turecka. Dnes už Kolosy nie sú obývané.

Z tohto mesta pochádzal Pavlov priateľ Onezim, s ktorým sa stretol vo väzení. Bol to otrok, ktorý ušiel od Filemona, kresťana, ktorý tiež žil v Kolosách a bol kresťan.

Ďalším Pavlovým kontaktom na Kolosy bol aj Epafras, ktorý bol jeho spolupracovníkom pri šírení evanjelia. On doniesol aj správy o tom, ako tam prichádzali noví misionári ovplyvnení Židovstvom, gnosticizmom, ale aj rôznymi starými poverami a pohanskými tradíciami. Učili, že „živly sveta, nejaké kozmické mocnosti“ vládnu aj nad človekom a určujú jeho životné osudy. Prísnou asketikou požadovali vyslobodenie z tela.

Preto sv. Pavol hneď v úvode listu ukazuje na Krista v ktorom nájdeme verný obraz neviditeľného Boha. Je to vyjadrené v hymne, ktorý ho ukazuje v dvojakej vznešenej roli. Jednak je Kristus počiatkom všetkého tvorstva, bod, ktorým všetko prešlo, aby to existovalo.

Kristus je hlavou cirkvi, je prvý zo vzkriesených. Ježiš Kristus je tu teda ukazovaný ako pôvod i vrchol všetkého, ako niekto, komu nikto nijako nemôže konkurovať. Hymnus však nie je dogmatickým popisom. Skôr je pozvaním ku vstupu do hĺbky tajomstva, ktorá je nevyčerpateľné.

---------------

Z listu svätého Pavla Kolosanom budeme teraz počúvať text starokresťanského hymnu o Pánu Ježišovi.

Bratia, vzdávame vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle

„Podiel svätých“ bol kedysi vyhradený iba pre Izrael, teraz ho dostavajú, sú „urobení za súcich“ i pohania. „Svätý“ sa rozumejú buď kresťania na zemi povolaní k životu vo svetle spásy, alebo anjeli, ktorí žijú s Bohom.

On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia,

Ježiš je zrodený z Boha, má absolútny primát v stvorení i vo vykúpení – to je nadprirodzené stvorenie.

lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho.

„Tróny“... podľa židovských náboženských predstav je to celá hierarchia anjelských bytosti. A keďže boli stvorené v Ježišovi, je nad nimi.

On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo

Kristus sa svojim vtelením a vykupiteľskou smrťou i zmŕtvychvstaním stáva hlavou tajomného tela Cirkvi.

prvorodený z mŕtvych – prvý zmŕtvychvstalý

Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť

„plnosť“ buď plnosť božstva ako je v Ef 1,23, alebo plnosť v zmysle celého vykúpeného vesmíru – pravdepodobnejšie v tomto kontexte.

aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi

Kristus svojou vykupiteľskou obetou (smrťou a zmŕtvychvstaním) vnáša do sveta poriadok (pokoj), ako to pôvodne chcel Stvoriteľ.

 

  1. evanjelium: Lk 23,35-43

Evanjelium nám predstavuje nášho Kráľa na zvláštnom tróne: na Kríži, v najväčšej bezmocnosti a ponížení. Je to tak preto, aby sme pochopili, že Kristovo kráľovstvo sa nepresadzuje silou, násilím, ale láskou, lebo Kristus kraľuje odpustením a službou.

Komentár a vysvetlivky:

Poprední muži sa posmievali Ježišovi a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“

Mesiáš (gr. christos, hebr. mášíach): „Pomazaný“. Starozákonní kňazi boli pri uvedení do „úradu“ pomazaní olejom. Podobne boli pomazaní králi – výnimočne aj proroci. Izraelský kráľ sa všeobecne tituloval „Pomazaný Jahveho“ – raz je tak dokonca označený aj perzský kráľ Kýros (ktorý povolil návrat Júdovcov do Izraela a obnovenie Mesta a Chrámu). „Pomazaný“ sa časom stáva titulom pre očakávaného Záchrancu, ktorý má byť prorokom (porov. Dt 18,15), kňazom podľa radu Melchizedecha (Ž 110,4) a kráľom (porov. Ž 2,7–9).

Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“

Ocot (hebr. chómes): kyslé víno. Vlastne akýsi menejcenný (lacnejší) nápoj obyvateľov horúcich krajín, tíšiaci smäd a potláčajúci horúčku. Zvyčajne sa miesil s olejom a vodou. Vojaci ho dostávali ako súčasť prídelu potravín. V prípade Ježiša sa teda nejednalo o zvýšenie, ale naopak utíšenie bolesti a utrpenia. Dokonca sa mu ponúkal „ocot zmiešaný s kadidlom“ (Mk 15,22), ktorý pôsobil ako omamná látka a otupením zmyslov zmierňoval bolesť – Ježiš ho ale odmietol a zomieral pri plnom vedomí, s nezakalenou mysľou.

Túto úvahu o snahe vojakov pomôcť Ježišovi však narúša poznámka: Aj vojaci sa mu posmievali

Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“

Toto je Židovská kráľ – narážka na Ježišove mesiášske nároky. Zrejme je to aj irónie zo strany Piláta, ktorý využil možnosť trochu napáliť saducejov a celý Sanhedrin (porov. Jn 19,19–21).

A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“

Rúhal sa mu (gr. blasfemeó): hovoriť voči niekomu spôsobom, ktorý mu ublíži, zraní ho, alebo poškodí jeho povesť, reputáciu, dobré meno… používa sa v súvislosti so zlorečením ľuďom rovnako, ako v súvislosti s rúhaním sa Bohu. Môže označovať i preklínanie a pod.

Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé

Ani ty sa nebojíš Boha? Strach z Boha, ktorý často spomína SZ nie je totožný s bežným strachom. Je to skôr bázeň, ktorú pociťuje človek, keď stojí tvárou v tvár niečomu, čo ho presahuje, čo je neporovnateľne mocnejšie, vznešenejšie a majestátnejšie. Na rozdiel od strachu, ktorého charakteristickou črtou je obava človeka pred tým, že by mu mohol niekto, alebo niečo ublížiť; bázeň nie je pocitom ohrozenia. Bázeň na rozdiel od strachu nevylučuje zároveň lásku i bezmedznú dôveru v Boha. Viac, než ku strachu inklinuje k úcte.

Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“

Raj (Raj = staroslovanské slovo pre dobro, majetok, rozkoš; gr. paradeisos, hebr. pardéspriestor, ohradený ohradou; odvodene park, ohradená záhrada): V SZ sa vyskytuje len 3x a označuje vždy záhradu, či ohradený park (Neh 2,8; Kaz 2,5; Veľp 4,13). LXX týmto slovom paradeisos označovala aj Eden (kde bol stvorený človek), všeobecne záhradu (hebr. gan), či „rajský“ život ľudí, žijúcich na zemi (11 Pán prehovoril ku mne takto: 12 „Syn človeka, začni žalospev o kráľovi Týru a povedz mu: Toto hovorí Pán, Jahve: Bol si vzornou pečaťou, plný múdrosti a vrcholnej krásy. 13 Bol si v Edene, Božej záhrade, pokrývali ťa rozličné drahokamy… Ez 28,11n), alebo, konečne, „Nový Raj“, ktorý Boh pripravil svojmu ľudu. Počnúc Ezechielom je tento „Budúci Raj“ stotožňovaný s „Pôvodný Rajom“ – sídlom Adama , ktorý ale podľa židovskej apokalyptickej literatúry neprestajne v skrytosti jestvuje a hoci je neviditeľný, je miestom prebývania mŕtvych spravodlivých. Niektorí umiestňovali tento Raj do „Tretieho neba“, na čo – možno – naráža Pavol apoštol, keď o sebe píše: „2 Poznám človeka v Kristovi, ktorý bol pred štrnástimi rokmi - neviem, či v tele, či mimo tela, tiež neviem, to vie Boh, - uchvátený až do tretieho neba. 3 A viem, že tento človek - zasa neviem, či v tele, či mimo tela, to vie Boh, - 4 bol uchvátený do raja a počul tajomné slová, ktoré človek nesmie vysloviť.“ (2 Kor 12,2nn). Okrem tohto miesta a miesta v dnešnom texte sa tento výraz v NZ používa už iba na jednom mieste, a to v Zjv 2,7: „7 Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám. Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo stromu života, ktorý je v Božom raji.“ Ježiš toto slovo používa iba jediný raz a to v dnešnom príbehu. Inak dáva prednosť spojeniam „Božie Kráľovstvo“, či „Nebeské Kráľovstvo“.

Kerigmatická exegéza

Dnešné evanjelium predstavuje Ježiša, ako visel na kríži medzi dvoma odsúdenými zločincami. Ježiš vyslovil svoje slávne odpustenie („Otče, odpusť im, pretože nevedia, čo robia“) a jeho posledné vlastníctvo (jeho odev) boli strážcami zhabané. Ježiš už očakával iba na smrť.

Odsúdený zločinec na kríži sa začal Ježišovi rúhať, ako aj mnohí okolostojaci. Vodcovia vyzývali Ježiša, aby zachránil svoj vlastný život, ak je skutočne Božím vyvoleným. Vtedy mu vojaci podávali horký nápoj; vyzvali ho, aby zostúpil z kríža, ak je kráľ. Posmech reagoval na nápis: „Toto je židovský kráľ.“

Štítok s obvinením na kríži odrážal oficiálne opovrhnutie na mnohých úrovniach. Keďže Judsku vládol rímsky guvernér, každý, kto tvrdil, že je kráľom, sa považoval za revolucionára. Židovskí vodcovia odmietli niekoho s nízkym postavením s takými vysokými ambíciami; vládnuť chudobným Galilejcom by bola absurdita.

Do tejto situácie sa zapojili dvaja lotri. Jeden zločinec sa vo svojom zúfalstve a beznádeji Ježišovi rúhal.

Ale druhý zločinec videl veci inak. Uznal, že on aj druhí zločinec boli oprávnene odsúdení za svoje činy. Ale Ježiš bol nespravodlivo odsúdený.

Pretože tento zločinec Ježiša neodsúdil, rástlo v ňom zrnko viery. Vedome sa rozhodol odmietnuť opovrhovanie Ježiša a usiloval sa o milosrdenstvo. Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Veril, že Ježiš prežije smrť a dosiahne kráľovskú moc, jeho kráľovská moc nie je zo sveta. Zločinec takto prežije smrť prostredníctvom milostivej spomienky kráľa Ježiša. Svojím spôsobom prežije smrť. Urobil skok viery v záverečných okamihoch svojho života. V jednom krátkom vyhlásení tento zlodej veril v Dobrú správu; chcel sa zachrániť u zmŕtvychvstalého Ježiša.

Ježiš však mu dal najväčší dar, večný život. Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji. A večný život začal pre neho v ten deň, v tom okamihu.

Katechizmus katolíckej cirkvi hovorí:

1021 Smrťou sa končí život človeka ako čas otvorený na prijatie alebo odmietnutie Božej milosti, ktorá sa stala zjavnou v Kristovi. Nový zákon hovorí o súde(1038) najmä z hľadiska konečného stretnutia s Kristom pri jeho druhom príchode, ale viac ráz hovorí aj o odplate bezprostredne po smrti každého človeka podľa jeho skutkov a jeho viery.(679) Podobenstvo o chudobnom Lazárovi a Kristove slová kajúcemu zločincovi na kríži, ako aj iné texty Nového zákona hovoria o konečnom osude duše, ktorý môže byť v jednotlivých prípadoch odlišný

Je smrť koniec alebo príležitosť? Príbeh „dobrého“ zločinca nám ukazuje jeho krok viery; tiež nám to ukazuje Kristovu ochotu pomôcť až do samého konca. Zločinec aj Ježiš prejavujú vzájomnú otvorenosť, vďaka ktorej sa ich utrpenie stalo príležitosťou prejsť do večného života.

Osobný súd po smrti nám kladie rovnakú otázku: Ste otvorení Božej milosti a milosrdenstvu? Alebo ste zúfalí tvárou v tvár smrti? Je smrť príležitosť alebo koniec?

Smrť je čas osloviť Boha a ďalších. Je to existenciálny krok, ktorý nám ukazuje, či veríme v spoločenstvo svätých.

Zúčastnili ste sa niekedy na pohrebe naplnenej nádejou? Čo hovoril skutočnosť služby o charaktere zosnulých alebo blízkych? Inšpirovala vás služba? Prečo áno, alebo prečo nie?

Aj v časoch veľkej bolesti sa môžeme obrátiť na Pána, aby sme sa podelili o smútok, pocity odmietnutia a zúfalstva. Keď sa obrátime k Ježišovi urobíme prvý krok k nádeji. Pohybujeme sa smerom k životu, ďaleko od smrti. Dobrý zločinec urobil taký krok, dokonca aj napriek pochybujúcemu a posmešnému davu. A Pán odpovedal ponukou života.

Zamyslite sa nad vašimi vnútornými postojmi. Čo spôsobuje beznádejne pocity? Čo ti dáva nádej? Ako môžete tento týždeň obetovať Pánovi?

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/987-slavnost-krista-krala-2

 




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.