2 Sam 5,1-3, Kol 1,12-20, Lk 23,35-43
Dnes sa opäť popularizujú apokryfné (nepravé) evanjelia.
Prečo? Lebo sme odchovanci bulváru, chceme zaujímavosti, atraktívne príbehy, ktoré od nás nič nevyžadujú. Čítame v nich napríklad ako si deti modelovali z hliny vtáčikov, zlí chlapci im ich chceli zničiť, chlapec, Ježiš zatlieskal a oni uleteli. Alebo keď Svätá rodina emigrovala pred Herodesom a na púšti zomierali od smädu, malý Ježiško dupol nohou a vytryskla voda. Aké nároky na čitateľov majú tieto príbehy, v čom sú prínosom?
Keby sme my vymýšľali príbehy o Ježišovi, ktorý prišiel na zem ako Boh, nenapísali by sme o ňom: Keď sa Ježiš priblížil k Jeruzalemu a zazrel mesto, plakal nad ním... Vymysleli by sme plačúceho Boha? Nami vymyslený boh by už v tejto chvíli vyhodnocoval situáciu a okamžite by ju aj riešil. Určite by našiel páky na zmenu správania sa ľudu, aby nemusel nad ním plakať. Náš boh by určite do minúty tento problém vyriešil a každý by na jeho slovo poslúchol. A ak nie, poslal by na neho pekelné ohne. Takto by to zariadil náš boh, bôžik, ktorého sme si sami vymysleli.
Skutočný Boh plače, náš Boh plače nad svojim vyvoleným mestom, nad svojim vyvoleným ľudom. Boží Syn plače nad tým, že človek nespoznal (či odmietol) Božiu lásku. Náš Boh nás prekvapuje. Jeho plač prezrádza, že je naplno Bohom, láskou, že nesmierne túži po ľudských srdciach a chce len jedno, aby ho ľudia slobodne prijali. Náš Boh, Boží Syn plače. Toto dokáže len skutočný Boh, ktorý je naplno Boží a naplno ľudský. Lebo plače, lebo spolucíti s človekom, lebo spolucíti s ľudskou biedou. Dokonca zomrie na kríži. To by človek nevymyslel!
Ale náš skutočný Boh je iný, lebo On dokáže nad nami aj plakať, lebo je všemohúci, lebo je náš Otec, lebo má nad nami súcit. Plače lebo ľudstvo lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.
Keby sme my vymýšľali príbeh o dnešnej slávnosti aký by bol? Čo nám prináša scenár napísaný samotným Bohom?
Kráľ vesmíru, jediný Vládca neba i zeme sa stal človekom, ukryl lesk majestátu svojej slávy a stál ako obyčajný človek na palestínskej zemi. Verejne vyznal, že je Kráľom a že Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Ľudia mu však neuverili. Chceli, tak ako by sa to páčilo i nám, aby zjavil svoju moc ako vládca tohto sveta, a keď sa im to nepodarilo, rozhodli sa, že ho vysmejú.
Namiesto žezla, vložili do jeho ruky trstinu; namiesto zlatej koruny mu nasadili na hlavu tŕňovú korunu; namiesto purpurových šiat obliekli mu žoldnierske handry na bičom zmasakrovaný chrbát; namiesto trónu – šibenica, a namiesto pážat postavili dvoch lotrov. Prehral dokonca licitovanie s vrahom. Zástup si vyššie cenil život Barabáša, ako svojho Kráľa.
Fatálny omyl v dejinách sveta. To je dôkaz, ako ľudia nevedia rozoznať opravdivú hodnotu človeka, to je svedectvo, ako si nedokážu ceniť toho, kto je spravodlivý, dobrý, svätý. Omyly tohto typu sa stávajú v dejinách stále, ale žiaden z nich nie je taký desivý vo svojej výrečnosti, ako na Golgote.
Je príznačné, že jediným človekom, ktorý v tomto ponížení spoznáva v Ježišovi Kristovi hodnosť opravdivého Kráľa, je spolu s ním visiaci lotor. Ich osudy v posledných hodinách života boli veľmi podobné. Jeden i druhý dostal rozsudok smrti, jeden i druhý niesol svoj kríž na miesto popravy, obaja prežili bolesť ukrižovania a obaja čakali na smrť. Lotor, keď sám prežíval hrozné muky, musel pozorne sledovať Krista, veď z výšky svojho kríža spoznal v ňom opravdivého Kráľa. On jediný hodnotí situáciu objektívne. Odhaľuje tento fatálny omyl, akého sa dopustili sudcovia. A nielen oni.
Stavia sa na obranu Krista. Nemôže mu veľa pomôcť, lebo sám má ruky pribité na drevo kríža. Napomína svojho kolegu, ktorý zomiera na treťom kríži a vysmieva sa z Krista podobne ako jeho nepriatelia. Ktože bude počúvať odsúdeného, dokonca keby hovoril pravdu. Ani on, ani jeho slová sa už nerátajú. Lotor, ktorý si uvedomoval, že sa blíži jeho smrť, rozhodol sa využiť túto jedinú šancu, aká mu zostáva a túži si zabezpečiť svoju budúcnosť. Keď je opravdivý Kráľ tak blízko, tak sa oplatí poprosiť o začlenenie do jeho kráľovstva. Pekná je táto jeho prosba: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“.
Odpoveď Krista je ešte krajšia: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“. To bola prvá kanonizácia na zemi. Bolo to uistenie samého Ježiša o vstupe lotra do neba. Kým vládcovia tohto sveta za rozhodli odstrániť Krista zo svojho kráľovstva, lotor v poslednom momente spoznal v Kristovi opravdivého kráľa a zatúžil po príslušnosti v jeho kráľovstve pravdy, spravodlivosti a lásky. Bol jedným z posledných ľudí, ktorí sa na Zemi rozprávali s Majstrom z Nazaretu. Dôsledne pozoroval jeho smrť, aby krátko potom, prežil svoju vlastnú. Chápal ju ako prekročenie prahu nového sveta. Vedel, že Ježiš, len čo tento prah prekročil, čakal na neho.
Koľko nádeje je obsiahnuté v tejto prvej kanonizácii. Ak lotor úkonom viery v Ježiša dostal právo vstúpiť do neba, tak je to možné každému, dokonca najväčšiemu hriešnikovi. Všetko závisí od toho, či spoznáme v Kristovi opravdivého Kráľa a od túžby patriť do jeho kráľovstva. Večné osudy človeka sa spájajú s posledným momentom jeho života na zemi.
K čomu nás učí tento príbeh napísaný Božou prozreteľnosťou, teda jeho láskou? Keď prišiel na to lotor, mohli by sme aj my!
Turzovka, 20.11.2022
Pozrite tiež: