2 Král 5, 14 – 17, 2 Tim 2, 8 – 13, Lk 17, 11 - 19
Ruská legenda od Ivana Turgeneva hovorí o stretnutí všetkých čností v nebi.
Boh ich pozval k sebe a predstavoval jednu druhej. Ukázalo sa však, že sú to priateľky a dobre sa poznajú. Napokon predstavuje Boh posledné dve čnosti. Chytil prvú za ruku a predstavil ju: Dobrota. Potom predstavil druhú: Vďačnosť. Obidve čnosti ostali veľmi prekvapené, že sa nepoznali, lebo sa ešte nikdy nestretli.
Na ceste do Jeruzaleme sa tak isto stretli Dobrota a Vďačnosť. Žiaľ, vďačnosť len u jedného.
Desiati malomocní prosia Ježiša, aby ich uzdravil. Ježiš sa ich nedotýka, ale im prikazuje, aby sa išli ukázať kňazom. Kňazi mali povinnosť vyhlásiť postihnutého za nečistého, ale prípadne vyhlásiť aj uzdravenie z tejto hroznej choroby. Cestou za kňazmi sa všetci desiati uzdravili. Avšak len jeden sa vracia naspäť a Ježišovi úprimne ďakuje. Evanjelium pripomína, že to bol Samaritán.
Prečo sa nevrátili aj ostatní deviati poďakovať? Možno chceli zachovať židovské právo a utekali ku kňazom, aby ich vyhlásili za čistých. Ježiš to však chápe ináč. Uzdravenie z malomocenstva je tak silný dôvod na to, aby sa i oni vrátili a poďakovali mu, že predstavenie kňazom sa mohlo pokojne časovo posunúť. Veď napokon on bol na cestách, jeho už nikdy nemuseli stretnúť. Kňazov mali stále pri sebe. Lenže taká je už povaha niektorých ľudí. Veľmi kričia, keď potrebujú pomoc, ale sú ticho, keď treba poďakovať.
Vďačnosť je prejavom slušného človeka a dobrého kresťana. Naša vďačnosť by mala mať dva ciele: ľudí a Boha. Každý rodič by vedel rozprávať ako je to s vďačnosťou jeho detí. Už aj malé deti sa správajú dvojako. Jedni, ak dostanú darček, tak najprv poďakujú a až potom sa mu venujú. Takéto dieťa vidí nielen dar, ale aj dobrotu srdca svojich rodičov. Rodičia zasa vidia, že ich dieťa nie je chamtivec, ale že je vďačné za nejakú pozornosť.
Iní darček zoberú a rodičov si ani nevšimnú. Snáď len vtedy, keď im vytknú, že si ho predstavovali ináč. Je to signál pre rodičov, že svoje dieťa nevychovali k vďačnosti ale k egoizmu. Vďačnosť má byť v srdci a na perách aj nás dospelých navzájom. Často hovoríme, že nevďak bolí. Ale sme naozaj vďační? Nemusíme hneď myslieť na veľkú vďaku za veľkú vec. Život sa skladá z drobností. A za ne treba neustále ďakovať. Manželovi. Manželke. Kolegom. Spolužiakom. Priateľom.
Druhým cieľom našej vďačnosti je Boh. Veľmi dobre to rozumeli prví kresťania, ktorí liturgiu svätej obete nazývali „Vďakyčinenie”, po grécky „Eucharistia”. Schádzali sa okolo oltára, aby spoločne ďakovali. Vytvárali tak atmosféru radosti a pokoja, ktorú potom šírili do okolitého sveta. Veď kto dokáže Bohu ďakovať, je neustálym optimistom.
My, žiaľ, by sme mohli niekedy nazvať sv. omšu nie „Vďakyčinením”, ale „Lamentovaním”. Lamentujeme a plačeme sami nad sebou, nad zlými ľuďmi a zlým svetom, nad tým, že Pán Boh nás nechce údajne vypočuť. Lamentovanie je ľahké. Lamentovanie od nás nič nežiada. Ďakovať je ťažšie. Ďakovanie je vždy prejavom veľkej lásky k Bohu. Nariekanie ničí ducha. Ďakovanie ho obohacuje. Najkrajším poďakovaním je ochota vo všetkom plniť a prijať Božiu vôľu.
Sv. Klára na smrteľnom lôžku povedala: „Bože, ďakujem ti, že si ma stvoril”. Poďakovanie Bohu za dar života na smrteľnej posteli je najkrajšou formou vďaky, akú môže prejaviť človek svojmu Stvoriteľovi. Aby sme mohli aj my takýmito slovami končiť náš život, učme sa denne obohacovať náš život a život druhých slovom: ďakujem. Hovorme tak Bohu a ľuďom za všetky ich dary a služby. Nech je takto prežívaná aj každá sv. omša, aby z našej strany bola skutočne Eucharistiou.
(Podľa M. Šuráb)
Pozrite tiež: