Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Dnes budeme počuť, ako Ježiš kráča do Jeruzalema, aby tam dovŕšili dielo vykúpenia. Malomocní mu idú oproti – to znamená, že kráčajú práve opačným smerom. Človek vo svojom hriechu ide opačným smerom, než ako vedú Pánove cesty. V tom spočíva naše „duchovné malomocenstvo“. Ježiš však udáva správny smer všetkým našim cestám.

Akým smerom sme kráčali v uplynulom týždni?

Uvedenie do čítaní:

  1. čítanie, 2 Král 5, 14 - 17

Úvod do Kníh kráľov

  1. Názov a obsah

1.1. Názov. Prvá a Druhá kniha kráľov. V hebrejskom kánone sa Knihy kráľov uvádzajú pod názvom Melakím [= králi]. Názov „Knihy kráľov“ zodpovedá obsahu spisov, ktoré podávajú správy o kráľovi Šalamúnovi a o kráľoch Izraelského a Júdskeho kráľovstva od Dávidovej smrti (asi r. 970 pred Kr.) až po pád Jeruzalema (r. 587/6 pred Kr.).

1.2. Obsah.

Tematicky obsah tvoria dejiny kráľa Šalamúna a rozdelenia jednotného kráľovstva na Izraelské a Júdske až po zánik Izraelského kráľovstva a dejiny Júdskeho kráľovstva až po babylonské zajatie. Z náboženskej stránky ide o historické obdobie ustavičných bojov medzi obrancami monoteizmu a šíriteľmi modloslužby, keď pôsobili najväčší proroci (Eliáš, Elizeus, Amos, Ozeáš, Izaiáš, Jeremiáš a už začínal svoju činnosť Ezechiel). Je to však aj obdobie kultúrneho a literárneho rozkvetu, z ktorého pochádzajú mnohé biblické spisy a iné písomné pamiatky.

V krátkosti možno obsah jednotlivých období opísaných v Knihách kráľov zhrnúť takto:

V prvej časti (porov. 1 Kr 1 – 11) sa podávajú správy o posledných udalostiach zo života kráľa Dávida a opisuje sa Šalamúnovo kráľovstvo:

V opise druhej časti (porov. 1 Kr 12 – 2; 1Kr 17) sa hovorí o rozdelení Šalamúnovho kráľovstva na Izraelské (Severné) a Júdske (Južné) kráľovstvo, o politických bojoch medzi nimi a o priamych zásahoch prorokov Eliáša a Elizea.

Tretie obdobie (2 Kr 18 – 25) sú dejiny Júdskeho kráľovstva od konca Izraelského kráľovstva až po dobytie Jeruzalema babylonským kráľom Nabuchodonozorom II.

Osobitne sa vyzdvihuje úsilie júdskych kráľov Chizkiáša (Ezechiáša) a Jošiáša [Joziáša] o náboženskú reformu a povznesenie kultúrnej úrovne krajiny. Z historických udalostí sa spomína vpád asýrskeho kráľa Sennacheriba do Júdskeho kráľovstva a obliehanie Jeruzalema v r. 701, pád Asýrskej ríše za čias Jošiáša a vznik Babylonskej ríše, ktorá sa stala úhlavným nepriateľom a nakoniec príčinou zániku Júdskeho kráľovstva.

  1. Štruktúra a cieľ Kníh kráľov

2.1. Štruktúra.

Správy o kráľoch sa podávajú vo forme súhrnných životopisov v chronologickom poradí a údaje sa uvádzajú podľa vopred stanovenej schémy (meno, trvanie vlády, úsudok o nábožensko-mravnom správaní kráľa, správa o smrti)

2.2. Cieľ kníh kráľov.

Cieľom týchto spisov je náboženská úvaha o dejinách monarchie a kritický úsudok o kráľoch vo svetle monoteistickej viery a teológie zmluvy. Boh požehnáva a chráni izraelský a júdsky národ, ak jeho králi s ľudom zavrhujú modlárstvo a pohanské kultové miesta, ak sú verní zmluve s Jahvem. V prípade nevery a odpadu od monoteizmu ich Boh tresce rôznymi pohromami a vojenskými porážkami.

Cieľom kníh kráľov nie je podať históriu v modernom zmysle slova, ale vo svetle dejín spásy.

Preto je v Knihách málo správ o politickej a hospodárskej situácii kráľovstiev, ktoré by mohli objasniť a vysvetliť opísané udalosti z historického hľadiska

Na druhej strane sa naširoko opisujú udalosti a osoby, ktoré mali významný náboženský vplyv, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle.

 V knihách majú privilegované miesto proroci Eliáš a Elizeus, ktorí hrali dôležitú úlohu v kritických chvíľach izraelských náboženských dejín a mali hlavnú zásluhu na zachovaní čistoty monoteistickej viery.

O náboženskom cieli kníh svedčí aj vynechanie niektorých dôležitých historických udalostí, o ktorých hovoria mimobiblické egyptské, asýrske a babylonské pramene.

  1. Pôvod kníh a použité pramene

3.1. Pôvod Kníh.

 Autor kníh kráľov je neznámy. Stará židovská tradícia pokladala za ich autora Jeremiáša, lebo jeho účinkovanie a proroctvo úzko súviselo s udalosťami, ktoré sú opísané v poslednej časti tohto diela. Táto mienka je však dnes už všeobecne zavrhnutá.

3.2. Použitie prameňov

Na postupnú redakčnú prácu v kompilácii kníh poukazuje aj použitie viacerých starších prameňov. Medzi nimi sa výslovne spomína Kniha Šalamúnových letopisov (porov. 1 Kr 11,41), Kniha letopisov izraelských kráľov (cituje sa 15-krát, porov. napr. 1 Kr 14,19; 16,14 atď.) a Kniha letopisov júdskych kráľov (cituje sa 18-krát, porov. napr. 1 Kr 14,29; 15,23 atď.).

  1. Náboženská náuka kníh kráľov

Knihy kráľov obsahujú viac náboženskej náuky ako ostatné dejepisné knihy Starého zákona práve preto, že podávajú teologickú úvahu o dejinách a kráľoch vyvoleného národa v duchu deuteronomistickej a prorockej tradície. Hlavné teologické témy kníh sú:

4.1. Náuka o pravom Bohu.

Na vrchu Karmel na výzvu proroka Eliáša všetok ľud rozhodne zavrhuje modloslužbu a slávnostne vyznáva svoju neochvejnú vieru v Jahveho: „Iba Pán je Boh! Iba Pán je Boh!“ (1 Kr 18,39). To isté presvedčenie vyjadruje autor vo všetkých svojich postojoch k jednotlivým izraelským a júdskym kráľom. On ochraňuje izraelský národ, ale ho aj tresce pre jeho neveru, lebo to vyžaduje nekonečná Božia spravodlivosť. Výrazným dôkazom toho je najmä zánik obidvoch kráľovstiev, deportácia do zajatia a otroctvo v Asýrsku a v Babylonii.

4.2. Náboženský význam monarchie.

Pravý kráľ je ten, ktorý „zachováva, čo žiada Pán, jeho Boh, kráča jeho cestami, zachováva jeho zákony, príkazy, práva a nariadenia, ako je napísané v Mojžišovom zákone…“ (1 Kr 2,3). Hlavnou úlohou kráľa je spravodlivo a múdro spravovať ľud, ba „slúžiť mu“ (porov. 1 Kr 12,7) preto, že je to Pánov ľud (porov. 1 Kr 3,8-9). Kritérium, podľa ktorého sa posudzuje ideálny kráľ, je jeho vernosť Pánovi a úsilie chrániť a podporovať legitímny monoteistický kult v jeruzalemskom chráme. Izraelskí a júdski králi neboli vo väčšine prípadov na výške svojho poslania. Nad tridsiatimi štyrmi z nich musel autor vyniesť prísny rozsudok: „Robil, čo sa Pánovi nepáči“. Celkový obraz monarchie je taký temný a bezútešný, že zánik oboch kráľovstiev bol spravodlivým a zaslúženým trestom za hriechy kráľov a ich poddaných.

4.3. Dávid a jeho dynastia.

Nad skupinou júdskych kráľov sa vynáša zakladateľ dynastie, Dávid, idealizovaný kráľ, podľa ktorého sa kladne posudzujú niektorí jeho nástupcovia.

4.4. Jeruzalem a chrám.

Knihy kráľov pripisujú veľký význam Jeruzalemu a kultu v chráme. Jeruzalem bol duchovným centrom a symbolom jednoty izraelského národa. Dôležitosť chrámu sa krásne zvýrazňuje v Šalamúnovej modlitbe pri posviacke chrámu (porov. 1 Kr 8,23-53). Chrám je miesto „stretnutia“ Izraela so svojím Bohom pri všetkých príležitostiach národného života. Kniha radikálne zavrhuje iniciatívu Jarobeáma I., ktorý zaviedol zakázanú bohoslužbu vo svätyniach v Dane a v Bét-Eli (porov. 1 Kr 12,25-32).

4.5. Poslanie prorokov.

Proroci a ich zásahy slovom a činom do náboženského, sociálneho a politického života majú v Knihách kráľov privilegované miesto. Nielen Eliáš a Elizeus, ktorých činnosť sa opisuje naširoko, ale aj iní proroci hrali v dôležitých alebo kritických chvíľach súvekých izraelských dejín hlavnú, viac ráz aj rozhodujúcu úlohu. Nátan presvedčil Dávida, aby za svojho nástupcu ustanovil Šalamúna (porov. 1 Kr 1,11-48).

Vo všetkých týchto prípadoch proroci hovorili v mene Jahveho. Ich poslaním bolo vyžadovať od kráľov a od izraelského ľudu zachovávanie Božej zmluvy a Božích príkazov nielen v náboženskej, ale aj v sociálnej a politickej rovine ľudského života, lebo všetko bolo treba podrobiť jedinému „Kráľovi, Pánovi zástupov“ (porov. Iz 6,5; 44,6; Zach 14,16), ktorým je Jahve.

-------------

Pár poznámok k dnešnému úryvku:

Dnešný text je zo state, kde sa opisujú Elizeove zázraky. Elizeus sa tam javí, ako veľký divotvorca. Jeho divy však nie sú samoúčelné. Hovoria o veľkosti Božej, niektoré sú charitatívne – pomáhajú zmierňovať biedu. Tento má aj „diplomatický“ a politický dopad. Kráľ si roztrhne rúcho, lebo vidí v príchode vojvodcu aramejského vojska, Námana, zádrapku na vyvolanie vojny. Jeho uzdravenie nielen odvráti túto hrozbu, ale aj oslávi meno Božie. Náman po uzdravení hovorí:

„Teraz viem, že na celej zemi niet Boha, iba v Izraeli. Prosím ťa, prijmi teraz dar od svojho služobníka.“

Elizeus odmietne odmenu – robí evanjeliovo podľa slov: Zadarmo ste dostali zadarmo dávajte. Náman vidí potrebu poďakovať, preto je vďačný Bohu. Rieši to zaujímavo. Hovorí prorokovi:

Ale dovoľ, prosím, mne, svojmu služobníkovi, vziať si z tejto zeme, koľko unesú dve mulice. Lebo tvoj služobník už nebude obetovať celopaly a žertvy iným bohom, iba Pánovi.“

Uvedomuje si, že Boh je jediným a skutočným, ale má vzťah k ľudu a zemi Izraela a preto si odnáša zem, aby pravdepodobne v Damasku postavil oltár tomuto Bohu a tam mu obetoval a klaňal sa mu.

 

  1. čítanie, 2 Tim 2, 8 - 13

Milovaný, pamätaj na to, že Ježiš Kristus, z Dávidovho rodu, bol vzkriesený z mŕtvych podľa môjho evanjelia, pre ktoré znášam útrapy až po okovy ako nejaký zločinec.

Pavol nenapísal evanjelium a ak píše „podľa môjho evanjelia“, chápme to v zmysle „podľa mojej radostnej zvesti“ – čo s radosťou zvestoval.

Ale Božie slovo nie je spútané! Preto všetko znášam pre vyvolených, aby aj oni dosiahli spásu, ktorá je v Kristovi Ježišovi, a večnú slávu.

Pavol je väznený, ale Božie slovo sa šíri.

Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť. Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať. Ak ho zaprieme, aj on zaprie nás. Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže.

Posledný odsek je pravdepodobne citát z prvokresťanského chválospevu.

 

  1. Evanjelium, Lk 17, 11 - 19

 

Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu.

Dnešný príbeh je výsekom z cesty Ježiša z Galilei do Jeruzalema kde dôjde ku konečnej konfrontácii, aby ukončil svoje pôsobenie na zemi. Ježiš prechádza pohraničnou oblasťou na južnom konci provincie Galilea, kde žili Samaritáni Stalo sa to v rasovo zmiešanej oblasti, preto na konci príbehu budeme počuť: „- a bol to Samaritán.“

Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov.

Lepra v biblických časoch bola hrozná vec. Nie sme si úplne istí, čo bolo biblické malomocenstvo. Hoci bolo popisované ako to, čo je dnes známe ako „Hansenova choroba“; slovo v Biblii pravdepodobne zahŕňalo aj ďalšie kožné choroby. Čokoľvek to bolo, akonáhle niekto mal takéto príznaky, považoval sa za nevyliečiteľného a tí, ktorým bolo diagnostikované malomocenstvo, boli zo spoločnosti vylúčení.

 „Malomocní, ktorí je napadnutý touto vyrážkou, nech chodí s roztrhnutým odevom, vlasy ma voľne spustené, nech si zakryje bradu a nech volá: „Nečistý, nečistý“ Zostane nečistý dovtedy, kým bude mať vyrážku. Je nečistý, musí bývať osve, bude sa zdržovať mimo tábora“ – čítame v Levitikus 13,45-46.

Nevraživosť zameraná voči malomocných však nebola iba strachom z choroby. Lepra urobila človeka rituálne nečistým. Dotknúť sa malomocného, poškvrneného Žida bolo takmer rovnaké ako dotknutia sa mŕtveho človeka. V určitom zmysle bolo malomocenstvo znamením Božieho trestu.

Neskôr židovská prax predpísala, že malomocní môžu navštevovať synagógu, musia zostať v osobitnom oddelení, aby ich izolovali od ostatných veriacich. Od malomocného sa musela udržiavať vzdialenosť štyroch lakťov.

Podľa rabínov bola liečba malomocného rovnako ťažká ako vzkriesenie človeka z mŕtvych. V celej biblickej histórii boli z malomocenstva vyliečení iba dvaja ľudia - Miriam, ktorá mala malomocenstvo sedem dní ako trest za to, že hovorila proti Mojžišovmu vodcovstvu (Nm 12,9-15), a Náman, generál aramejskej armády, pohan z Damasku (1. čítanie).

Všimnite si ešte dve veci: (1) Ježiš je za dedinou a (2) stretáva skupinu malomocných. Pre malomocných nebolo neobvyklé zoskupovať sa. Nemohli mať veľa spoločenských kontaktov s „čistými“ členmi spoločnosti, takže tvorili svoju vlastnú spoločnosť „nečistých“ „nedotknuteľných“. Bývať mimo (blízko) dediny bolo bežné, pretože pravdepodobne tak získavajú jedlo od rodinných príslušníkov, alebo od tých, ktorí sa v dedine nad nimi zľutujú. Keďže nemali pôdu, kde by sa mohli chovať hospodárske zvieratá, sú závislí od ostatných.

Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ,

. Keď sa Ježiš a jeho skupina učeníkov priblížili, malomocní ho okamžite spoznali a zvolali jeho meno. Ježiša volali „Majster“, čo bolo v sekulárnej gréčtine oslovenie pre rôznych úradníkov, učiteľov i predstavených. V Novom zákone toto slovo niekedy používa Lukáš. Synoptické evanjeliá používajú paralelné didaskale, „učiteľ, rabín“. Toto slovo zvyčajne používali Ježišovi učeníci, s výnimkou tejto pasáže.

zmiluj sa nad nami!“

Malomocní svojim volaním prosia o zmilovanie slovami, ktoré volajú už od chvíle, keď im bola diagnostikované malomocenstvo a vyhnaní z dediny Nežiadajú o uzdravenie, ale o súcit, za čokoľvek Ježiš im môže dať - jedlo, oblečenie, prístrešie, všetko, čo rozhodne potrebujú. Poznajú Ježiša s povesťou súcitného. Alebo naozaj žiadajú a očakávajú uzdravenie? Text to aspoň nenaznačuje.

Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“

Úlohou kňazov bolo, že podľa židovského práva môžu vyhlásiť osobu uzdravenú z malomocenstva za čistú a pripravenú na opätovný vstup do spoločnosti (Lv 14).. Ježiš nehovorí , že sú uzdravení, ale určite to naznačuje. Z tohto dôvodu musia ísť ku kňazovi, ktorý ich môže prijať, do čistého zdravotného stavu. Preložené slovo „očistené“ tu a vo verši 17 je grécke katharizo (očistiť, uzdraviť). Kňazi žili i v dedinách a vo väčšine oblastí Palestíny sa nachádzali dediny, kde býval kňaz.

A ako šli, boli očistení.

Keď počúvli Ježiša a odchádzali, došlo zrazu k ich uzdraveniu. Keby neverili Ježišovi a smiali sa jeho nelogickému príkazu, neboli by uzdravení. Ale oni mu uverili - to znamená, mali vieru - a vďaka tomu dostali uzdravenie. Viera nie je niečo teoretické, prejavuje sa v tom, čo skutočne robíme Pretože títo malomocní uverili, poslúchli a idú do dediny, kde žijú kňazi boli uzdravení. Ako hovorí Jakub: “Tak aj viera; ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva“ (Jak 2:17).

Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán.

Nie je nám povedané, ako zistili, že sú skutočne uzdravení, ale pravdepodobne to netrvalo dlho. Zbadali to na sebe, iných

 Jeden z nich, keď uvidel, že bol uzdravený (iaomai), sa vrátil a chválil Boha veľkým hlasom. Hodil sa Ježišovým nohám a poďakoval mu - a bol to Samaritán.

Všetkých desať malomocných si uvedomuje, že sú uzdravení, ale iba jeden sa vracia späť k Ježišovi a chváli Boha za jeho milosrdenstvo v uzdravení. Slovo „chváliť“ je grécke doxazo , „chvála, česť“. "

Všimnite si „hlasný hlas“ vo verši 15. Malomocní hlasno zavolali, aby požiadali o milosrdenstvo; ale iba tento malomocný ponúka hlasné vďakyvzdanie a chválu. Je naše vďakyvzdanie rovnako hlasné ako naše žiadosti o pomoc?

' Slovo „poďakoval“ tu a vo verši 16 je grécke eucharisteo , „ktoré poukazuje na to, že človek má povinnosť byť vďačný, cítiť sa zaviazaný poďakovať“. Z tohto gréckeho slova odvodzujeme naše slovo „Eucharistia “.

Všimnite si vďačnú odpoveď malomocného. Hodí sa k Ježišovým nohám – je to prejav úplnej pokory. Nepochybne sa dotýka Ježiša a Ježiš sa od neho neodvracia, akoby mal malomocenstvo. Tak sa správal aj k neuzdraveným. Malomocný oslavuje Boha a ďakuje Ježišovi. Vďačný malomocný nemusí vedieť, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, ale určite uznáva Ježiša ako Boží nástroj na jeho uzdravenie

Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“

Preložené slovo „cudzinec“ je grécke alogény , „cudzie“, tvorené dvoma bežnými slovami allos , „iné“ a gennao , „ktoré rodia“. Prekvapenie v tomto uzdravení je v tom, že jediný vďačný je nežid. Zmiešaná skupina malomocných je pravdepodobne tvorená Židmi a Samaritánmi, ich spoločná choroba ich spája napriek ich hlbokému rozdeleniu predkov, náboženstva a histórie. Jeden zdvorilý, ktorý poďakoval, je Samaritán.

Toto sa zhoduje s niekoľkými ďalšími obvineniami Židov žijúcich v Ježišovom čase. Ježiš zdôrazňuje v podobenstve o nájomcoch (20,9-19), že Boží ľud vo veľkej miere odmietol svojho ustanoveného Syna. Jánovo evanjelium začína smutným pozorovaním: „Prišiel medzi vlastných a vlastní ho neprijali. Napriek tomu všetkým, ktorí ho prijali a ktorí veria v jeho meno, dal právo stať sa Božími deťmi“. (Ján 1, 11-12).

A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“

V texte je použité grécke sozo, slovo bežne preložené „zachrániť“. Soter je „Spasiteľ, vysloboditeľ“ a sotéria podstatného mena sa používa ako „spasenie“ .'Sozo v tejto súvislosti znamená „chrániť alebo zachrániť pred prírodnými nebezpečenstvami a utrpením, chrániť, chrániť pred poškodením, zachovať, zachrániť “.

Táto pasáž naznačuje, že Ježiš tomuto malomocnému ponúka viac ako ostatným. Dostali uzdravenie, ale tento Samaritán navyše dostal hlbšiu spásu. Jeho viera ho prinútila vrátiť sa k Ježišovým nohám s vďakou, a osobné stretnutie znamená uzdravenie duše, čo je viac ako zdravie tela.

Lekcie pre učeníkov

Čo sme od toho všetkého dostali, my učeníci?

Snáď najzreteľnejšie je, že cudzinci niekedy reagujú lepšie ako Boží ľud. Je to smutné povedať, ale byť certifikovaným veriacim môže niekedy viesť k duchovnej hluchote. Zoberme si niektorých z dlhoročných členov nášho vlastného spoločenstva. Sú hlboko duchovne vyzretí? Ten pohľad je potrebný aj na nás samých. Mýlime sa, ak predpokladáme, že kresťania sú jediní, ktorí sú duchovne veľkí. Ježiš sa snaží zachrániť aj hriešnikov. Nediskriminuje na základe náboženstva alebo jeho nedostatku.

Týždne po teroristickom útoku na New York a Washingtone bolo badať, že predtým neveriaci ľudia začali hovoriť o Bohu. Mnohí si uvedomili potrebu Boha ako nikdy predtým. Je však potrebne v tom pokračovať a prehlbovať vzťah k Bohu.

Konať vo viere

Jednou ústrednou lekciou tohto príbehu je, že viera, ktorá uzdravila malomocných, bola konaním podľa Ježišových slov. Ježiš povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom,“ naznačujúc, že boli uzdravení. Keby neboli počúvli a nešli za kňazmi, k uzdraveniu by nedošlo. Nastalo až potom, keď poslúchli. Niekedy chceme okamžité uzdravenie skôr, ako uveríme, že Ježiš nás uzdravuje. Ale viera je tu prejavená v skutkoch. „Tvoja viera ťa uzdravila“ (17, 19b).

Neodporúčam však vyhodiť pilulky, opustiť lekárov alebo prerušiť. Skôr sa môžeme zmeniť z viery naplnenej strachom na radostnú vieru – tešiť sa, že máme vieru. Môžeme hľadať nový spôsob, ako vidieť, čo Boh robí a ďakovať mu.

Očakáva sa naša vďačnosť

Jasnou lekciou je, že Ježiš od nás očakáva vďaku. Ježiš sa teší z vďačného malomocného. Jasne ho bolí nevšímavosť, nevďačnosť deviatich malomocných, ktorí sa nevrátili. Musíme sa trénovať, aby sme poďakovali, aby sme sa naplnili vďakyvzdaním. Bez toho, aby sme boli vďačnými učeníkmi, nebudeme sa páčiť Ježišovi.

Ale táto vďačnosť je niekedy časovo náročná. Niekedy to vyžaduje, aby sme sa vyhli našej ceste a oneskorili niektoré z našich naliehavých stretnutí. Život vďakyvzdania je životom modlitby. Najprv modlitba. Predtým, ako sa ponoríme do našich každodenných aktivít, je potrebná modlitba.

Vďakyvzdávanie

Nakoniec, vďačnosť je dôležitou súčasťou našej spásy. Boli uzdravení všetci desiati malomocní Áno. Boli všetci spasení? Áno, v tom zmysle, že boli zachránení pred chorobou. Ale nie v zmysle priblíženia sa k Bohu s vďačnosťou a oddanosťou. Deväť bolo zachránených fyzicky, ale nie duchovne. „Kde je tých deväť?“ pýta sa Ježiš. Liečenie, ktoré neprivádza človeka k Ježišovi je neúplné a zakrpatené. Liečebná služba nemôže stáť osamote. Je to súčasť úplnej spásy, ktorú si Boh želá. Preto by naša služba mala zahŕňať uzdravenie, ale v kontexte služby úplného spasenia pre uzdraveného človeka. Treba začať nasledovať Ježiša ako svojho učiteľa v spoločenstve cirkvi. To je komplexné uzdravenie.

 „Jeden z nich, keď uvidel, že je uzdravený, sa vrátil a chválil Boha veľkým hlasom. Hodil sa k Ježišovým nohám a poďakoval mu - a bol to Samaritán. Kde je ďalších deväť?“ (17, 15-17)

Boh udeľuje dar, aby sme boli vďační.. Dosť vďačný, aby sme sa hodili k Ježišovým nohám.

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1040-28-nedela-v-cezrocnom-obdobi-2




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.