Hab 1, 2 - 3; 2, 2 – 4, Tim 1, 6 - 8 . 13 – 14, Lk 17, 5 - 10
Radi sa chválime, keď niečo vieme alebo niečomu rozumieme viac, ako iní.
K veľkosti človeka však patrí aj schopnosť priznať si, že niečomu nerozumie, alebo s niečím má ťažkosti.
V súvislosti s prečítaným evanjeliom sa môžeme úprimne priznať aj k tomu, že veriť v Boha nie je vždy ľahké, že neraz máme pochybnosti, alebo sme dokonca ateisti – neveríme. Ak aj nie teoreticky, tak prakticky iste, lebo žijeme ako neveriaci. Toto v sebe potláčať, alebo sa k tomu nepriznať by bolo znakom našej pýchy. Tak ako je znakom pýchy, keď neveriaci tvrdí, že on nemá problémy, že on sa nikdy neopýta: čo ak ten Boh existuje? Keď si to úprimne priznáme, tak je veľký predpoklad, že naša viera sa skvalitní.
Preto môžeme, ba aj máme aj my s apoštolmi prosiť Pána: „Posilni nám vieru“.
Čo znamená tá Ježišova odpoveď, že „keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora‘, poslúchla by vás?“ Znalci hebrejčiny hovoria, že veriť to znamená oprieť sa, alebo spoľahnúť sa, alebo skalopevne dôverovať Bohu, alebo prilipnúť svojím srdcom k niečomu, urobiť niečo najvyšším zmyslom života. Alebo ako hovorí prorok Habakuk v prvom čítaní: „žiť z viery“ – podľa viery.
Keď Ježiš hovorí slová o viere ako horčičnom zrnku, tak myslí na dôveru v Boha, priamo na Božiu moc. Účasť na Božej moci má ten, kto mu skalopevne dôveruje. Podobne je to vtedy, keď Ježiš hovorí uzdraveným: „Tvoja viera ťa uzdravila“. Tým hovorí o takej dôvere v Boha, ktorá sa spätne vracia v podobe zázraku uzdravenia.
Už si možno trochu uvedomujeme, že je rozdiel medzi veriť a veriť. Že je rozdiel medzi vierou, ktorú nám predstavuje Biblia a vierou, ktorú spomínajú niektorí ľudia, keď hovoria, že čosi musí byť. Veď ono napokon nikto, kto sa chce trocha podobať na inteligentného človeka, nepovie jednoznačne: ja neverím. Rozdiel je len v tom, čo on pokladá za vieru a čím viera v skutočnosti je. Lebo veriť, že Boh existuje, je síce tiež cenné, ale v tej svetskej podobe to nemá veľký vplyv na život človeka. Je to len nejaká informácia pre rozum.
Ten, kto verí tak, ako nás to učí Ježiš, ten aj verí, že vstupuje s Bohom do zvláštneho vzťahu a verí, že Boh splní všetky svoje prísľuby. To sa už viera spája s láskou. Je to podobné ako vo vzťahu medzi mužom a ženou. Pravá dôvera môže byť len tam, kde je pravá láska. Ak by nebolo lásky, nebolo by ani dôvery alebo viery. Ale platí to aj opačne. Pravá láska je tam, kde je jednoznačná dôvera. Lebo ak mi niekto hovorí, že ma miluje, ja musím tomu veriť. Ak tomu neuverím, tak nepomôžu žiadne vonkajšie skutky. Vždy si môžem myslieť, že je to pretvárka. Ak mu uverím, tak si to nebudem myslieť. Ježiš veľa hovoril o svojej a Otcovej láske. Od nás záleží, či jeho slovám uveríme.
Ježiš dnes hovorí o ešte jednom hodnotnom prejave, ktorý by mal charakterizovať pravého veriaceho. Je to pokora. Povedal to takto: „Keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: „Neužitoční sluhovia sme; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť“. Niekto by mohol namietať a povedať: či si človek nezaslúži od Boha pochvalu za to, keď si verne plní svoje povinnosti? Podobenstvo o talentoch nám hovorí, že Ježiš si váži, keď človek napreduje v svojom poslaní. Dnešný obraz je trocha iný. Chce nám povedať, že ten, kto si svedomite plní Božie prikázania a Ježišove príkazy, nemá si na tom zakladať ani pred Bohom ani pred ľuďmi. Má sa pokladať za neužitočného. Tým vyjadruje, že Boh je rozhodujúci, že Boh koná, že všetko je Božím dielom, že on je len nástroj alebo nehodný služobník. V opačnom prípade by sa človek snažil stať sa konkurentom Boha. Alebo by si hovoril: všetko stojí na mne. Ak mňa nebude, všetko zanikne.
Svoju službu Bohu prejavujeme službou človeku. Na službe je založená civilizácia života ako hovorieval svätý pápež Ján Pavol II. Človek má službu, vzájomnú spoluprácu zakódovanú od Stvoriteľa.
Antropologičky Margaret Meadovej sa študent opýtal, čo považuje za prvý znak civilizácie u človeka. Študent očakával, že Meadová bude hovoriť o hákoch na ryby, hlinených hrncoch alebo brúsených kameňoch, alebo vypestovania pšenice, kresieb....
Ale nie. Meadová povedala, že prvým znakom civilizácie v starovekej kultúre bola zlomená a následne zahojená stehenná kosť. Meadová vysvetlila, že ak si v živočíšnej ríši zlomíte nohu, zomriete. Nemôžete utiecť pred nebezpečenstvom, ísť sa napiť k rieke alebo loviť potravu. Ste mäsom pre číhajúce šelmy. Žiadne zviera neprežilo zlomenú nohu dostatočne dlho na to, aby sa kosť zahojila.
Zlomená stehenná kosť, ktorá sa zahojila, je dôkazom toho, že niekto si našiel čas a zostal pri tom, kto spadol, zafixoval mu ranu, odniesol ho do bezpečia a staral sa o neho počas zotavovania. Pomáhať niekomu inému v ťažkostiach je miesto, kde sa začína civilizácia," povedala Meadová.
Stávame sa prakticky veriacimi, keď slúžime druhým. No, už je to tak: "Spravodlivý žije z viery"!
Vieme, že je istý druh modlitieb, ktoré pápež František nazval impulzívnymi modlitbami. Sú to naše krátke prosby, ktoré denne, v hociktorej chvíli, vysielame k Bohu. Prosba apoštolov na Ježiša: „Posilni nám vieru“, môže byť takouto impulzívnou modlitbou. Každý máme niekedy krízu viery a tým aj krízu lásky. Vždy nám môže pomôcť len ten, kto vieru dáva, teda Boh.
Dlhá, Turkov, 5.10.2025
Pozrite tiež: