Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Viete, že takmer všetky hudobné nástroje treba občas naladiť. Rozladené nedokážu produkovať príjemné tóny a znehodnocujú skladbu. Neraz takýto „rozladení” prichádzame do kostola. Rozladený je náš život a naša viera. Často je náš život preto „rozladený”, že v ňom málo spolupracujeme vedome a dobrovoľne s Bohom. Všetko chceme robiť len vlastnými silami. Máme stále nejaké ciele, ku ktorým sa približujeme bez Boha a keď ich dosiahneme, sme unavení a nespokojní. Nech nám dnešné Božie slovo pomôže naladiť sa.

Uvedenie do čítaní:

  1. čítanie, Hab 1, 2 - 3; 2, 2 - 4

Dnes čítame z knihy proroka Habakuka. Ako zvyknem, najskôr niečo k tomuto prorokovi.

  1. Kniha, osoba a účinkovanie proroka

1.1. Kniha.

Spis proroka Habakuka sa v hebrejskej Biblii a v Septuaginte uvádza na ôsmom mieste medzi dvanástimi, tzv. menšími prorokmi.

1.2. Osoba a účinkovanie proroka.

O júdskom prorokovi Habakukovi (hebr. Chabakkúk = »záhradná rastlina«, »mäta«[?]). Okrem mena vieme iba toľko, že bol nabí, prorok (porov. 1,1) a že žil v Jeruzaleme. Pôsobil okolo r. 600 pred Kr., teda v čase, keď Júdske kráľovstvo po Jošiášovej [Joziášovej] smrti v bitke pri Megidde (r. 609 pred Kr.) začalo nábožensky upadať. Zmienka o Chaldejcoch, t. j. príslušníkoch Novobabylonskej ríše (porov. 1,6), poukazuje na historické pozadie Habakukovho proroctva, konkrétne na blížiace sa nebezpečenstvo Babylončanov pred r. 598 pred Kr.

  1. Obsah a rozdelenie knihy

2.1. Obsah.

Habakuk sa sťažuje na násilnosti páchané na svojom národe za vlády kráľa Jójakima [Joakima] (609-598 pred Kr.) a na to, že Pán nezasahuje. Dostáva odpoveď, že na potrestanie utláčateľov Boh pošle Chaldejcov (1,2-11). Prorok sa pohoršuje, že Boh chce potrestať bezbožných prostredníctvom ešte bezbožnejších Chaldejcov (porov. 1,12-17). Boh mu ako odpoveď oznamuje trest, ktorý čaká aj na Chaldejcov (porov. 2,1-5). Nato prorok vynáša proti nim päť výrokov »Beda!« (porov. 2,6-20). Proroctvo sa končí »Habakukovou modlitbou« „na spôsob žalospevu“ (3,1) k všemohúcemu Bohu, ktorý prichádza zachrániť svoj ľud a zničiť svojvoľníka (porov. 3,2-19). Pre vznešený rečnícky štýl a pre výraznú, pôsobivú obraznú reč, najmä v hymnickej skladbe 3. hlavy, sa kniha pokladá za perlu prorockej literatúry.

2.2. Rozdelenie.

Podľa obsahu možno knihu rozdeliť na tri časti:

Prorokov nárek a Božia odpoveď (1,2 – 2,5).

Päť výrokov »Beda!« proti Chaldejcom (2,6-20).

»Habakukova modlitba« (3,1-19).

  1. Posolstvo Habakukovho proroctva.

Kniha proroka Habakuka rieši na prípade utláčaného júdskeho ľudu všeobecný pálčivý problém, ako môže Boh dopustiť a nechať bez trestu nespravodlivosť a zlo na svete. Po prorokových sťažnostiach na ukrutnosti a násilnosti utláčateľov mu Boh dáva najavo, že prostredníctvom svojich zdanlivo protikladných zásahov do behu dejín zaručuje konečné víťazstvo práva a spravodlivosti nad každým násilím, vydieraním a aroganciou zločincov. Boh teda definitívne spasí svoj ľud tým, že zničí všetkých jeho nepriateľov. To platí aj o nespravodlivostiach v dejinách iných národov. Prorokovo posolstvo vrcholí v Božom výroku: „Spravodlivý bude žiť pre svoju vernosť“ (2,4b). U apoštola Pavla nadobúda tento výrok novú teologickú dimenziu a náplň (porov. Rim 1,17; Gal 3,11; pozri aj Hebr 10,38).

Problém zla v položení utláčaných národov a z toho vyplývajúce Habakukovo pohoršenie je častým problémom a pohoršením ľudí aj v dnešných časoch. Prorokovi a všetkým, ktorí sa rozhorčujú nad tým, že Boh obchádza krivdu a zlo nevysvetliteľným mlčaním a že sa nečinne pozerá na toľké nespravodlivosti, Boh dáva túto odpoveď: všemohúci Boh často paradoxným spôsobom pripravuje a uskutočňuje konečné víťazstvo pravdy a spravodlivosti; spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť Božiemu slovu a Božej vôli.

---

Pane, dokedy budem volať – a nevypočuješ? Kričať k tebe: „Násilie!“ – a nezachrániš? Prečo mi dávaš hľadieť na bezprávie a pozeráš sa na trápenie? Pustošenie a násilie je predo mnou, vzniká napätie, vybuchuje zvada.

Prorok sa sťažuje v mene svojho ľudu na zločiny v národe i pre verejné nešťastie - porobu od Chaldejcov. Podobne sťažnosti sa objavujú aj u Jeremiáša a v žalmoch. Čaká odpoveď.

A Pán mi povedal: „Napíš videnie, vry ho do tabúľ, aby sa to ľahko čítalo. Lebo videnie ešte čaká na svoj čas, ale sa náhli k splneniu, nesklame.

Videnie sa nesplní hneď, preto má rozkaz napísať ho. Text bude dôkazom Božieho riadenia.

Ak sa aj oddiali, čakaj naň, lebo určite príde a nebude meškať!

Je to adventný text, používaný v liturgii – očakávanie Mesiáša.

Zvädne ten, kto nemá dušu priamu,

„Zvädnú“ – zahynú pohania, ktorí si podrobujú Boží ľud, lebo nemajú „dušu priamu“ - nie sú spravodliví.

ale spravodlivý bude žiť zo svojej viery.“

Sv. Pavol v liste Rimanom (1,17) hovorí rovnako: „Spravodlivý bude žiť z viery“. Ako aj Gal 3,11, i Hebr 10,38

Starozákonný prorok horekuje nad neporiadkami vo svete. Také sťažovanie je nám známe, robíme to tiež tak. Kiež by nám okrem sťažovanie bola s prorokom spoločná i jeho pevná dôvera, že spravodlivý bude žít pre svoju vernosť.

  1. čítanie, 2 Tim 1, 6 - 8 . 13 - 14

Skončili sme  čítanie Prvého listu sv. Pavla Timotejovi. Začínam druhý. K tomuto listu:

  1. Okolnosti a cieľ spisu.

Adresátom listu je „milovaný syn Timotej“ (1, 2; o jeho osobe sme hovorili minule) a odosielateľom je Pavol, ktorý je vo väzení v Ríme ako dajaký zločinec (porov. 1, 8.16; 2, 9) a je ťažké navštíviť ho (porov. 1, 17). Keď sa pri procese prvý raz bránil, nik nebol pri ňom, všetci ho opustili (porov. 4, 16). Aj v čase písania listu je pri ňom iba Lukáš (porov. 4, 11), ale cíti sa opustený a je si vedomý blízkej smrti, ktorú má podstúpiť pre vieru (porov. 4, 6-8). Preto žiada Timoteja, aby k nemu „čo najskôr“ prišiel (porov. 4, 9), podľa možnosti „ešte pred zimou“ (porov. 4, 21), a aby mu okrem kníh a pergamenov priniesol aj plášť, čo nechal v Troade u Karpa (porov. 4, 13).

Spis má teda ráz dôverného osobného listu, v ktorom Pavol podáva Timotejovi správy o svojej situácii vo väzení a v povedomí blízkej smrti mu dáva posledné napomenutia, rady a odporúčania. V tomto zmysle možno list pokladať za Pavlov duchovný testament. List bol napísaný v Ríme krátko pred Pavlovou mučeníckou smrťou r. 67.

  1. Charakteristické črty listu.

Tento druhý list sa vyznačuje osobnejším tónom a výraznejším štýlom ako Prvý list Timotejovi. Úvod spisu sa podobá autentickým Pavlovým listom a v závere sa uvádzajú informácie a správy osobného rázu.

Chýbajú v ňom state o cirkevnom zriadení, kým veľa priestoru sa venuje Pavlovým osobným spomienkam a jeho vzťahu k Timotejovi. Pavol sa v nich predstavuje ako apoštol a mučeník (porov. 1, 11-18; 4, 6-8). V zmysle, že treba nasledovať Pavla, sú koncipované aj state, kde sa predstavuje ideál duchovného pastiera (porov. 1, 6-14; 2, 1-7; 3, 10 – 4,5). Teologické motivácie v povzbudeniach a napomenutiach sú zriedkavé a diskrétne (porov. 1, 9-10; 2, 8.13.19; 3, 15-16).

--------------

Milovaný, pripomínam ti, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk. Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.

„Boží dar“ – charizma, ktorú prijal Timotej - má byť rozhojňovaná a oživovaná Duchom Svätým. Píše o tom v prvom liste (4,14): „Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe a ktorý si dostal skrze proroctvo, vkladaním rúk starších“. Dar (charizma) udelený pri vysviacke.

2 Tim 1, 6-8. 13-14

Preto sa nehanbi za svedectvo o našom Pánovi ani za mňa, jeho väzňa, ale trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boha.

Pavol povzbudzuje svojho milovaného žiaka, o spoluúčasť na utrpení. Zdôrazňuje, že je to pre evanjelium a pritom nechýba pomoc Božia.

Maj za vzor zdravých slov to, čo si počul odo mňa, vo viere a v láske, ktoré sú v Kristovi Ježišovi. Zverený poklad chráň mocou Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva.

Badať, že ide o testamentárnu reč.

 

  1. Evanjelium, Lk 17, 5 - 10

Nielen kresťania Pavlových dôb trpeli malovernosťou. V evanjelia budeme počuť prekvapujúcu prosbu; apoštolovia prosia o väčšiu vieru.

 Prvá časť sa zaoberá vierou (verše 5-6) a druhá sa týka toho, čo sa očakáva od učeníkov (verše 7-10). Aj keď sa tieto dve skupiny výrokov môžu zdať nesúvisiace, v skutočnosti sa zaoberajú potrebnými vlastnosťami Ježišovým učeníkom.

Perikopa je súčasťou bloku Ježišových vyjadrení (17,1-10), ktoré u Lukáša (13,22-17: 10) uzatvárajú druhú fázu Ježišovej cesty do Jeruzalema.

V Ježišových požiadavkách bezprostredne predchádzajúcich tomuto textu Ježiš varuje svojich učeníkov, aby nespôsobili pohoršenie. Taktiež poskytuje rady, ako sa vysporiadať s bratom, ktorý sa dopúšťa hriechu; hovorí o potrebe pokarhania, a v prípade pokánia má nasledovať odpustenie - aj keď je potrebné aj opätovne (17, 3-4) ).

Vzhľadom na náročnosť týchto výrokov, ktoré Ježiš hovorí o jeho nasledovaní, nie je prekvapujúca prosba apoštolov:

 „Daj nám väčšiu vieru!“

Kedykoľvek Ježiš hovorí o jeho nasledovaní, vyznieva to náročne. Budúceho nasledovateľa varuje, že Syn človeka nemá kam hlavu skloniť. Tí, ktorí ho chcú nasledovať nemajú sa starať o rodinné záležitosti; musia brať Božie kráľovstvo ako svoju prvoradú prioritu bez toho, aby váhali alebo obzerali späť (9, 57-62). Požiadavky jeho nasledovanie: nikto sa nemôže stať učeníkom bez toho, aby si niesol kríž (14,27), rodinné väzby majú byť sekundárne (14,26) a vzdal sa všetkého majetku (14,33). Apoštoli si uvedomujú túto náročnosť a preto sú si vedomí potrebnosti väčšej viery.

Ježišova odpoveď je zaujímavá:

Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás

Ježiš nedáva svojim učeníkom ľahkú odpoveď na ich žiadosť o vieru. V skutočnosti, keby mali vieru „ako horčične zrnko“, mohli by prikázať neskutočnú vec - presadenie stromu. Matúš hovorí podobne o presunutí vrchu do mora (pozri 17,20). Marek hovorí obdobne o figovníku (11,20-25). V podstate hovoria všetci podobne o tomto probléme viery.

V celom evanjeliu podľa Lukáša sú učeníci, teda tí, od ktorých očakávame, že majú vieru, často usvedčení z jej nedostatku. Keď žena, „hriešnica“, naleje olej na Ježišove nohy a pobozká ich - na zdesenie farizejov – Ježiš jej nielenže odpustí hriechy, ale tiež hovorí: „Tvoja viera ťa zachránila.“ (7,50) To isté hovorí nasledujúcim: slepému žobrákovi, ktorý chce vidieť (18,42); malomocnému Samaritánovi, ktorý sa po uzdravení vracia, aby mu poďakoval (17,19); a žene, ktorá sa ho dotkla, aby bola uzdravená z krvácania (3,48). Navyše, keď rímsky stotník prosí o uzdravenie sluhu, Ježiš zvolal: „Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli“ (7, 9).

Naopak, Lukáš popisuje, že učeníkom chýba viera. Keď sú na lodi s Ježišom a dôjde k búrke, dostanú sa do úzkosti, Ježiš sa musí opýtať: „Kde je vaša viera?“ (8,25). Ježiš si je vedomý, že ho Peter zradí, a preto prosí, „aby neochabla jeho viera a až sa raz obráti aby posilňoval svojich bratov (porov. 22,32).

Často rozlišujeme vieru, ktorá „hýbe horami a presádza stromy“, od základnej dôvery v Boha alebo Krista. Naša tendencia rozlíšiť tieto dva typy viery je zakorenená vo falošnom predpoklade, že prvá má čo do činenia s manipuláciou s nejakým druhom nadprirodzenej sily a tá druhá je podriadením sa vonkajšej autorite alebo súboru článkov viery alebo štandardov správania - prikázaniam. Teda, že viera je to, čo sa povie o niekom: Je veriaci - vyznáva vieru a usiluje sa podľa nej žiť.

Ježišovo vyhlásenie „tvoja viera ťa zachránila“ tým, čo pomohol, naznačuje, že k viere patrí aj niečo iné. Mať vieru znamená, že celý náš spôsob vnímania a reagovania na život je pretvorený Božou mocou. To, čo sa zdá „nemožné“ pre nás, je „možné“ pre Boha: Boh môže dokonca umožniť bohatým, aby „pustili“ bohatstvo, ktoré im je tak drahé, a rozdelili výnosy chudobným (18:27; „Čo je nemožné ľuďom je možné Bohu“). A tiež urobiť niečo nezvyčajné a tajomné. (1:37 – Anjel Márii: „Bohu nie je nič nemožné“). Podľa Ježiša mali vieru tí, ktorí nechali zmeniť život Bohom. Vidíme to na svätcoch. Nečudo, že robili zázraky.

Čo je k potrebné tomu, aby sme aj my mali takú vieru? Počúvajme k tomu ďalšie Ježišove slova:

Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘?

Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo?

Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“

Ako bolo poznamenané prvá a druhá časť dnešného úryvku veľmi súvisia. Ježiš hovorí na prosbu apoštolov o zväčšenie viery podobenstvo o „otrokoch“. Úmyselne budem používať toto slovo, nie „sluha“, lebo je bližšie vtedajšej situácii lepšie nám môže objasniť podobenstvo a tým aj problematiku nedostatku viery.

V podobenstve Ježiš zdôrazňuje, že farmár (pán) jednoducho očakáva, že otrok „pripraví večeru ... a bude mu slúžiť, keď budem jesť a piť“ (7-9). Príbehy o pánoch a otrokoch sú pre nás, eticky problematické. Žijeme v dobe, ktorá už neakceptujú inštitúciu otroctva. (Nie je to podobné aj teraz? Príde manažérov šofér z cesty, neumyje mu auto, ale to skôr on očakáva, prípadne poverí ho ešte ďalšími úlohami...Vedeli by ste o tom rozprávať.) Napriek tomu v starovekom svete bol „otrok“ nielen sociálno-ekonomickou situáciou vydaný na milosť a nemilosť „jeho majiteľa“, ale niekedy aj celkom oddaný pánovi. Napríklad stotník prosí Pána o uzdravenie svojho otroka.

Simeon sa napríklad opísal ako Boží „otrok“, a pritom dal Ježišovi požehnanie (Lk 2,29). Podobne nás Ježiš napomína, aby sme boli bdelými „otrokmi“, ktorí sú zodpovední nielen za to, čo nám bolo zverené (12,35-48), ale aj pri zhodnocovaní toho, čo sme dostali (19, 11-27). Najdôležitejšie je, že evanjeliá menia staré koncepcie vzťahov medzi pánmi a otrokmi. Na rozdiel od pohanov, ktorí vládnu nad ostatnými, si musia Ježišovi učeníkmi slúžiť. Ježiš poznamenáva: „Kto je väčší, kto je pri stole alebo ten, ktorý slúži? Ale ja som medzi vami ako ten, kto slúži (sluha – otrok)!“ (22, 24-30; porov. Matúš 20, 24-28; 19,28; Marek 10, 41-45).

Mať „vieru“ - dokonca vieru veľkosti horčičného semena - znamená mať svoje myšlienky, pocity a činy úplne podmieňované Božou vládou v našom srdci, znamená to byť Božím „otrokom“; tým, ktorý je úplne oddaný plneniu Božích cieľov vo svete. Pretože Boží život je nezmerateľný, jeho veľkosť uniká každému z našich pokusov o jeho zvládnutie. Nemôžme od Boha automaticky žiadať odpustenie alebo odmeňovanie – že je to povinný! Sme „bezcennými otrokmi“; tými, ktorým nie je Boh nič dlžný (17,10). Iné je, že to Boh robí! Slúžime v Božom kráľovstve jednoducho kvôli tomu, že mu patríme.

Čo nám z toho vychádza? Ak chceme mať aspoň „zrnko viery“, potrebujeme sa úplne oddať Bohu. Lenže ako sa mu oddať, ak máme málo viery? Začarovaný kruh. Domnievam sa, že je to len také naše filozofovanie. Ježiš nám predstavil Boha ako Otca. A myslím, že máme dosť skúsenosti, aby sme urobili ten krok k nemu.

Pripomeniem známy, (možno) naivný kazateľský príklad. Horiaci dom, v okne dieťa, ktoré kričí, lebo má za chrbtom plamene. Otec zdola volá: Skoč. Syn: Otec ja ťa nevidím, Otec: Ale ja ťa vidím. Keď skočí ocitne sa v rukách otca.

Uvedomme si, že Ježiš neponechal náš vzťah k Bohu v rovine pán a otrok. Sám povedal: Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca (Jn 15,15). Sme synmi a dcérami Nebeského Otca a priateľmi Ježiša Krista.

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1048-27-nedela-v-cezrocnom-obdobi-2




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.