- Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?
- Choď a rob aj ty podobne!
(viď Lk 10,25-37)
Choď a rob aj ty podobne!
Teda: približuj sa k druhým tak, ako Samaritán. Zaujímavé, že Samaritána znalec zákona nechce ani len spomenúť. Na Ježišovu otázku: „Ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?" mohol jednoducho odpovedať „Samaritán“. On však okľukou odpovedá: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo“.
A čo vlastne robí Samaritán? Miluje blížneho? Kdeže! Ten nešťastník pri ceste vôbec nebol jeho blížny – nebol jeho príbuzný, ani sused, ani rodák, ani brat vo viere, ani kolega, ani spolucestujúci... (ako bol znalec zákona zvyknutý uvažovať). Samaritán sa stáva blížnym nešťastníka pri ceste, a to tak, že podniká 5 krokov:
- Uvidel ho – Chodí s otvorenými očami a všíma si ľudí okolo seba. Nedíva sa do oblakov, ale na cestu, kadiaľ chodia tí, ktorým sa má stať blížnym.
- Bolo mu ho ľúto – pociťuje bolesť druhých. Nestačí mu povedať: „Chudák, ako trpí“, ale sám zakusuje tú istú bolesť.
- Pristúpil k nemu – nehádže biednemu z diaľky do dlane pár drobných, ale približuje sa.
- Nalial oleja a vína, obviazal, vyložil na dobytča, zaviezol do hostinca... – vynakladá svoj čas, energiu a zásoby.
- Vyňal dva denáre, dal ich hostinskému – dopláca zo svojho.
Bez týchto piatich krokov tak jednoducho ľudských, až banálne „pozemských“ je zbytočná každá hlboko „duchovná“ snaha o večný život. Kto sa chce stať dedičom večného života, nemôže „ísť ďalej“, ani vtedy, keď ide do chrámu. Večný život nie je vzdušný zámok v medziplanetárnom priestore, kam sa vstupuje na odporúčanie obľúbených svätých. „Večný“ život je „tento“ prítomný život prežívaný so srdcom Samaritána.
Pozrite tiež: