Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

V dnešnom evanjeliu budeme počuť, ako starozákonný odborník na morálku má problém. Pýta sa: „Čo musím robiť, aby som správne žil?”

Domnievam sa, že my to vieme – teoreticky. Ako je to v praxi? Táto otázka je premetom krátkeho zamyslenia a následnej ľútosti.

Rozbor textu

  1. čítanie, Dt 30,10-14

Deuteronómium je piata kniha Pentateuchu. Názov knihy Deuteronómium znamená druhý zákon, alebo opakovanie zákona. Obsahuje zbierky rečí Mojžiša na konci putovania do zasnúbenej zemi. Končí opisom Mojžišovej smrti.

Kniha Deuteronómium bola napísaná zrejme ako súhrn, potrebný v novej situácii po exile, teda i po čiastočnom odpade od Boha. Tento súhrn zhŕňa a aktualizuje to, čo tvorilo poklad viery Izraela. Božie slovo bolo totiž po generácie známe, bolo súčasťou života, mnohé časti z nej Izraeliti poznali, teda mali ho minulé generácie „v ústach i srdci", modlili sa ich.

Hlas Boha nie je v Starom zákone stotožňovaný len s hlasom ľudským, ani s hlasom vladára, ktorý bol v mnohých kultúrach daný na božskú úroveň, ani to nie je tajomný a mystický hlas, poznateľný len vyvoleným zasvätencom. Božie slovo v Starom zákone je akýmsi predchodcom vtelenia: je to totiž slovo Božie čo do obsahu, významu, sily a účinnosti a v neposlednom rade i čo do pôvodu, ale je povedané ľudským autorom (svätopiscom), ľudsky zrozumiteľným spôsobom, v konkrétnostiach a okolnostiach ľudských dejín. Preto je tu jednoduchá požiadavka: „budeš počúvať ..." a to nie ako otrok, navonok, na oko, zo strachu, bez presvedčenia, ale tak, že sa obrátiš k nemu celým srdcom a celou dušou, teda počúvať s vierou a porozumením.

Dnešný úryvok je z tretej Mojžišovej reči, z časti, ktorá hovorí o Božom milosrdenstve pre kajúci ľud a ponúka voľbu medzi životom a smrťou.

Mojžiš prehovoril k ľudu: „Budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, a zachovávať jeho prikázania a nariadenia, napísané v tomto zákone, a obrátiš sa k Pánovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou.

Pre pochopenie tohto prvého veršu a aj ďalšieho textu je dobe prečítať si predchádzajúce vety (8. a 9. verš). Píše sa tam, že ľud sa vráti a bude počúvať hlas Pána, svojho Boha a vyplní jeho prikázania, Pán Boh mu dá potomstvo, materiálne dobra, dokonca nadbytok. 9 verš konči: Pán bude mať radosť z teba v tvojom šťastí tak, ako sa radoval z tvojich otcov: a dnešný text pokračuje - Ak budeš počúvať hlas Pána... Teda je tam podmienka – „Ak“. V našom texte to vyznieva ako prikázanie. Teda počúvanie hlasu Pána a zachovávanie prikázaní je podmienka šťastia.

Veď toto prikázanie, ktoré ti dnes dávam, nie je nad tvoje sily

Boh nás neskúša nad naše sily. Nedáva neznesiteľné bremená. Nie je ako farizeji, ktorí viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť (Mt 23,4). Zákon je možné ľahko zachovávať nie preto, žeby jeho plnenie nevyžadovali bdelosť a sebazápor, ale preto, že je možné ho ľahko pochopiť. Človek sa nemusí trápiť otázkou, čo Boh odo mňa chce.

Prikázanie... nie je ani ďaleko od teba. Nie je v nebi, žeby si mohol povedať: ‚Kto za nás môže vystúpiť do neba a zniesť nám ho, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?‘ Ani za morom nie je, žeby si musel povedať: ‚Kto prejde za nás cez more a kto nám ho prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?‘

Už starozákonní ľudia mali zrejme ťažkosti s pocitom, že Boh je vzdialený, neviditeľný. Mojžiš vysvetľuje, že Boh nie je ďaleko od nás.

Naopak, toto slovo je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovať.“

Táto norma – Božia požiadavka, nie je vzdialená, netreba ju hľadať. Máme ju pri sebe, v sebe! Je zapísaná do svedomia.

Hoci je to slovo od Boha, nie je „na nebi", teda nedosiahnuteľné, či nepotrebné v tomto pozemskom živote, naopak, je to slovo, ktoré môže a má život človeka sprevádzať a sýtiť. Nie je vzdialené, skrátka, nie je tu žiadna výhovorka pre ktorú by sa človek mohol od tohoto slova vzdialiť. Nie je to „predpis", je to osobný sprievodca životom, s ktorým je treba žiť.

Dokreslí nám to evanjelium – ako vieme v cezročnom období je prvé čítanie a evanjelium „kompatibilné“.

 

  1. čítanie, Kol 1,15-20

Mesto Kolosy ležalo v rímskej Ázii na západe dnešného ázijského Turecka. Dnes už Kolosy nie sú obývané.

Keď im písal apoštol Pavol list, s najväčšou pravdepodobnosťou v tom meste ešte nebol. Z tohto mesta pochádzal Pavlov priateľ Onezim, s ktorým sa stretol vo väzení. Bol to otrok, ktorý ušiel od Filemona, kresťana, ktorý tiež žil v Kolosách a bol kresťan.

Ďalším Pavlovým kontaktom na Kolosy bol aj Epafras, ktorý bol jeho spolupracovníkom pri šírení evanjelia. Epafrovi sa pripisuje založenie tohto kresťanského spoločenstva. On doniesol aj správy o tom, ako žijú kresťania v Kolosách. Neboli to však iba dobré správy. Prichádzali noví misionári ovplyvnení Židovstvom, gnosticizmom, ale aj rôznymi starými poverami a pohanskými tradíciami. Učili, že „živly sveta, nejaké kozmické mocnosti“ vládnu aj nad človekom a určujú jeho životné osudy. Prísnou asketikou požadovali vyslobodenie z tela.

Preto sv. Pavol hneď v úvode listu ukazuje na Krista v ktorom nájdeme verný obraz neviditeľného Boha. Je to vyjadrené v hymne, ktorý ho ukazuje v dvojakej vznešenej roli. Jednak je Kristus počiatkom všetkého tvorstva, bod, ktorým všetko prešlo, aby to existovalo.

A druhú rolu má Kristus v cirkvi - je jej hlavou, je prvý zo vzkriesených. Ježiš Kristus je tu teda ukazovaný ako pôvod i vrchol všetkého, ako niekto, komu nikto nijako nemôže konkurovať. Hymnus však nie je dogmatickým popisom. Skôr je pozvaním ku vstupu do hĺbky tajomstva, ktorá je nevyčerpateľné.

Ježiš Kristus je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti.

Kristus je zrodený od večnosti, „Boh z Boha“ (Jn 1,3). Proti falošným misionárom zdôrazňuje Kristov primát v stvorenstve i v neviditeľnom Božom diele. Kristus je Božím obrazom, lebo v ľudskej prirodzenosti odzrkadľuje neviditeľného Boha.

tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti.

„Tróny“ sú v židovskom ponímaní anjelské bytosti a celá ich hierarchia.

Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva.

Ježiš je alfa a omega, v ňom všetko vrcholí a je zavŕšené cele stvorenie.

On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo.

Kristu sa vtelením, vykupiteľskou smrťou a zmŕtvychvstaním stáva hlavou vykúpeného tajomného tela, Cirkvi (Ef 4,14-16). Prvorodený z mŕtvych – prvý vstal z mŕtvych.

Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť

„Plnosť“, buď plnosť božstva, alebo v zmysle Ef 1,23 dáva plnosť darov, plnosť milosti Cirkvi. Tiež to môže byť plnosť v zmysle celého vykúpeného vesmíru – to je v kontexte nasledujúcej vety najpravdepodobnejšie. Znamenalo by to tvorivú prítomnosť Boha vo svete. Dôležitá myšlienka – vysvetľuje pravú vieru proti mätúcim falošným hlásateľom. Viď úvod k tomuto listu.

a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi.

Kristu svojim vykúpením (kríž a zmŕtvychvstanie) vnáša do sveta pôvodný Boží poriadok. Vesmír sa zúčastňuje na spáse, tak ako sa zúčastňoval na vine (List Rim 8,19-22).

 

  1. evanjelium, Lk 10,25-37

Je dobré prečítať si verše, predchádzajúce nášmu úryvku. Tam sú Ježišom velebení ľudia „maličkí“, takí, ktorí sa pred Bohom nemajú čím pýšiť a nie sú pyšní.

Tento úryvok tvorí do istej miery kontrast - je to príbeh o jednom „bohatom", ktorý sa cítil byť tak bohatý vedomosťami, že Ježiša skúšal. Neviedol rozhovor preto, že by tužil po jeho slove. Jeho otázka však bola formálne korektná. Patrilo sa pýtať rabína (Ježiša považovali za učiteľa – rabína), nekorektné bolo, že ho chcel skúšať.

Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby pokúšal Ježiša: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“

Je tu zrejmá viera farizejov vo večný život.

Ježiš odpovedá tiež rabínsky - protiotázkou a otvára tak rozpravu; Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“

Otázka na Zákon - je tým mienený Zákon ako celok (5 kníh Mojžišových, prípadne s rabínskymi výkladmi), nie len Desatoro. Znalec odpovedá dvoma citátmi.

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“

Prvá z Dt 6,4-5 tvorí časť každodennej modlitby Židov (Šma Jizrael), druhá je z Lv 19, 18.

 Ďalej nie je treba nič hovoriť, skúška sa „nepodarila", Ježiš sa nechytil, len nastavil pýtajúcemu nepríjemné zrkadlo - ukázal mu, že má robiť to, čo sám pozná a hovorí.

Povedal mu: Správne si odpovedal.

Znalec zákona skutočne a nečakane dobre odpovedal, lebo povedal podstatu Zákona. Spojil príkaz lásky k Bohu a blížnemu. Spojil príkazy z dvoch kníh!

Toto rob a budeš žiť!“

Je to odpoveď Ježiša na otázku znalca zákona: Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života? Robiť dobro znamená sprítomňovať Božie kráľovstvo v tomto svete. Vtedy vlastne večnosť začína dnes. Stávame sa dedičmi večného života, veď už tu sme synmi a dcérami Nebeského otca.

Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“

On sa chcel „ospravedlniť", ukázať, že sa nepýta zbytočne. Nastolí problém, lebo chce vedieť kto je „ten blížny“.

Ak sa podívame do Lv 19,18, je zrejmé, že príkazu lásky k blížnemu bolo možno rozumieť len ako príkazu lásky k súkmeňovcom, Izraelitom (príslušníkom svojho národa). Túto interpretáciu Ježiš odmieta. Preto hovorí príbeh o ozbíjanom polomŕtvom človekovi.

Ukazuje, že je treba byť nie „zákonne - spravodlivým", ale milosrdným. Vykresľuje dvoch svedkov nemilosrdnosti (kňaz a levita), ukazujú na ich tvrdosť, zlé pochopenie Zákona. Naopak ukazuje, že člen pohŕdaného národa - Samaritán (nepatril k „ľudu Zmluvy“!) ukazuje cestu k večnému životu.

Ježiš vysvetľuje, že blížnych si nemožno vyberať, skôr oni si „vyberajú" nás, keď totiž niečo potrebujú a my sme schopní im pomôcť.

Pomoc je potrebná i v tom prípade, ak môže viesť k ťažkostiam, či nebezpečenstvu (tí lupiči mohli ohroziť zdržujúceho sa Samaritána rovnako, ako jeho „pacienta"), i k neistote. Poúča tým aj svojich učeníkov. O nebezpečenstvách a neistote, už hovorili evanjelia minulých nedelí.

A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“

Priama odpoveď, zaver diskusie: Takto dosiahneš dedičstvo večného života.

K úvahe

Z povedaného vyplýva, že nie je najšťastnejšie zostať u najjednoduchšieho pohľadu „ten Samaritán bol dobrý, buďte teda tiež dobrí!" Je to síce pravda, ale text je bohatší.

Predovšetkým hovorí o chápaní Božieho slova (v spojení s l. čítaním dosť jasne a naliehavo) - toto slovo nie je určené ani k teoretizovaniu, ani k povrchnému prijímaniu, ale má cez pochopenie a vieru viesť človeka k takému spôsobu existencie, ktorý pred Bohom obstojí a ktorý vedie k večnému životu – dedičstvu“.

Pre kresťana býva často ťažké nájsť správne chápanie spojenia pravdy a milosrdenstva. Je možné a nutné sa učiť od Ježiša - z pravdy nezľavuje, (Samaritán je pre neho Samaritánom, colník colníkom, hriech hriechom), ale nie je nemilosrdný. Zrejme preto, že sám dištancuje od hriechu a istotu nehľadá vo vlastnej spravodlivosti, ale v láske Otcovej.

Nepristúpiť na lacné rozdelenie ľudí na tých, pre ktorých urobím všetko a na tých, pre ktorých neurobím nič, je náročné, ale nutné. Láska a milosrdenstvo vždy niečo stoja a vždy nesú tiež nejaké riziko. Kto sa mu chce za každou cenu vyhnúť, má úzke srdce. Tito ľudia často hľadajú autority, ktoré by im povedali, kedy ešte musia milovať, byť milosrdnými, doplácať na druhých, a kedy už nemusia, kedy sú ospravedlnení, kedy si môžu ponechať svoje sebectvo. Ideálom je pochopiť, že nemusím, ale s Ježišom chcem.

Myšlienka k Pochodu za život:

Milosrdný samaritán si v evanjeliu tejto nedele zraneného človeka nielen všimne, ale sa pri ňom zastaví a konkrétne sa oňho postará. Nestačí si teda problémy okolo nás iba všimnúť, ale pre ich vyriešenie treba aj niečo konkrétne urobiť. Národný pochod za život je pozvaním stať sa samaritánmi aj voči tým najbezbrannejším, voči najmenším z nás.

 biskup J. Haľko

 

Myšlienky k príhovoru Lk 10,25-37

Je to krásny príbeh. Iste ho dobre poznáme. Vieme, že je treba takto konať. Sme radi, keď niekoho vidíme, že druhému skutočne pomáha. Otázka je, či sme ochotní tiež takto konať. Alebo presnejšie: otázka je, kedy sme takto ochotní konať. Za akých okolností a voči komu. Pretože často si človek povie, že by niečo dobrého urobiť chcel, ale nehodí sa mu to - ako kňazovi a levitovi, ktorí stretli nášho raneného. Alebo ten, komu by sme mali pomôcť, sa nám nepáči. Je nám nesympatický. A okrem toho predsa žijeme v spoločnosti, kde sú úlohy rozdelené. Kde spravidla veľmi dobre vieme, kto má čo robiť, najmä, keď ide o toho druhého. Pre chorých máme nemocnice, pre nemohúcich domovy dôchodcov alebo iné ústavy, pri ohrození majetku a života voláme políciu a pri náhlej nevoľnosti úrazovku, so zločincami, zlodejmi a podvodníkmi si má poradiť štát a polícia... a čo vlastne ostáva na nás? Možno nič z toho, čo sme menovali. Ale určite nám ostáva blížny.

A kto je to teda ten môj blížny? Správna otázka! Ale napodiv rovnaká, akú kládol Ježišovi znalec Zákona. Potom však pre nás platí rovnaká odpoveď, akú dal Ježiš: Nejde o to, kto je mojim blížnym, ide o to, komu som ja blížnym. Teda kto je mne blízko a kto ma potrebuje, komu som blízko a komu pomoc môžem preukázať. Bez obzerania sa, či je niekto iný ešte nablízku, na koho by som mohol svoju úlohu rýchle presmerovať. Toto všetko kresťan asi dosť dobre a rýchle pochopí, i keď pre každého z nás môže byť niekedy veľmi ťažké skutočne sa podľa Ježišových slov správať.

Lenže znalec Zákona v dnešnom evanjeliu sa vlastne nepýtal, ako sa má správať k ranenému, položil otázku omnoho zásadnejšiu a omnoho vznešenejšiu: pýtal sa – „Čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?" Teda čo má robiť, aby jeho život vyústil v tom najlepšom možnom vyústení, totiž u Boha. A na to odpovedá Ježiš slovami prikázania lásky; lásky k Bohu a k blížnemu. Stačí milovať. To sa nám však môže zdať byť až príliš jednoduché. Ale je to treba povedať presne: stačí milovať blížneho podobne, ako to urobil Samaritán. Stačí milovať Boha a blížneho, ako to robil Ježiš. Stačí byť s Bohom zajedno - a je to.

Potom vchádzame do večného života. Je to jednoduché, alebo nie? Jednoduché snáď áno. Ľahké určite nie. Ale stojí za to, snažiť sa o to. Navyše – ak sa človek snaží úprimne milovať svojich blížnych a nečaká za to hneď zodpovedajúcu odmenu, ako ju nečakal Samaritán, získa sám vnútorné bohatstvo. Objaví sa v jeho srdci obraz Boží, človek vo svojom vnútri skrásnie. Stojí to zato, len nesmieme zabudnúť na to, že Ježiš nám ukazuje cestu, ktorá je najlepšia, ale nie podľa bežných predstav najvýhodnejšia. Nie je to cesta, na ktorej s minimálnou námahou získame veľký zisk. Je to však cesta, na ktorej človek nepremárni to najlepšie, čo v sebe má - a to je iste schopnosť milovať, byť druhému užitočný, dávať sa. A nepremárniť to najlepšie, čo je v nás, to je naozaj začiatok večného života. Prijať k tomu plnosť Božích darov, ktoré sa nám v svätostiach i v ďalších dobrých príležitostiach ponúkajú, to je skutočná účasť na večnom živote už teraz a tu. A k tomu sme povolaní, k niečomu menšiemu. Stojí teda za to nenechať sa viesť len tým, čo ľudia bežne robia, ale uveriť Božiemu slovu a meniť ho v skutok.

Potom sa totiž meníme my, mení sa náš životný pocit a s nami samotnými sa mení svet okolo nás. A to, aby sa život okolo nás zmenil, by sa páčilo všetkým ľuďom.

Kresťanstvo ale človeku veľmi dôrazne hovorí, že zmeny, ktoré nezačínajú v jeho vnútri, mu nič podstatného neprinesú. A hovorí, že všetky dobré a opravdivé zmeny sveta buď začínajú v našom vnútri, alebo nezačínajú vôbec.

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/947-15-nedela-v-cezrocnom-obdobi-2




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.