Dt 6,2 – 6, Hebr 7, 23-28, Mk 12, 28b - 34
Pri úvahe nad dnešným evanjeliom nám pomôže uvedomiť si, že stretnutie so zákonníkom sa odohráva v poslednom týždni Ježišovho života, krátko pred jeho smrťou a zmŕtvychvstaním.
Ježiš už vstúpil do Jeruzalema (por. Mk 11,1-11), vykonal tajomný prorocký čin v chráme (por. Mk 11,15-19) a židovská Veľrada sa už rozhodla Ježiša zabiť (por. Mk 11,18). V ďalších dňoch na Ježiša slovne útočia jeho nepriatelia a Marek uvádza tri Ježišove spory s jeho oponentmi: o Ježišovom oprávnení vykázať kupcov z chrámu, o dani cisárovi a o vzkriesení.
Neznámy zákonník sledoval ako Ježiš odolal saducejom, ktorí tvrdili, že nie je zmŕtvychvstania Preto Ježiša ani neskúša, ani neprovokuje, ale sa pýta ho na najdôležitejší ukazovateľ cesty k Bohu. A pretože chápe vec správne, Ježiš ho uisťuje, že nie je ďaleko od Božieho kráľovstva. Je tu vidieť kontinuitu Ježišovho učenia s nezdeformovanou židovskou vierou, ktorú zákonník osvedčuje. Obe „veľké prikázania“ sú dostatočne známe, práve tak ako ich neoddeliteľný a vzájomne nezameniteľný obsah.
Ježišova reč a obe citácie zo Starého zákona, ktoré tvoria obe veľké prikázania, mali v Izraeli svoje domovské právo.
Teda v národe, ktorý poznal vyslobodenie z Egypta, vyvedenie z Babylonu, nespočítateľné Božie milosrdenstvo a odpustenie; V národe, ktorý vedel, a zakúsil, že je Bohom milovaný. Preto mohli byť tieto slová o milovaní Boha celou bytosťou práve tu dané ako príkaz, ktorý nie je človeku násilím vnútený, ale ktorý vyplýva z jeho cti. A navyše - ako príkaz oslobodzujúci. Veď Izrael poznal situáciu okolia, kde iné božstvá vyžadovali komplikované a náročné obete, a to i ľudské (Moloch). Boh sa naproti tomu podľa veľkého prikázania „uspokojuje“ s láskou človeka, a to s láskou celou bytosťou. Človek si teda nemusí robiť starosti s tým, čím ho uctí, ale človek tiež nemôže nastrčiť žiadnu vec miesto seba. Medzi Izraelom (človekom) a Bohom je vzťah, a to vzťah úzko osobný, nie len napríklad právny. Láska je teda najprimeranejšia forma uskutočňovania tohoto vzťahu.
Nezabúdajme zároveň na konkrétnu podobu uskutočňovania oboch prikázaní; Ich vzájomné prepojenie a neoddeliteľnosť.
Ľudia na to majú rôzne názory, ale evanjelium prináša autentickú interpretáciu. A tou je Ježišov život, postoje i činy. Na jeho spojení s Otcom a na jeho vernosti až k opustenosti na kríži a k smrti je vidieť neobmedzenú mieru jeho lásky k Bohu. Zároveň vidíme jeho príklon k ľuďom, a to príklon bez výberu, alebo lepšie - podľa výberu: „kto je najbiednejší, ten ma najviac potrebuje“! Jeho cesta životná na kríž je svedectvom neobmedzenej miery lásky k ľuďom.
Nebolo by asi najšťastnejšie hovoriť, že táto miera prislúcha človekovi ako zákon. Dá sa povedať, že je pre človeka záväznou a spoľahlivou cestou, po ktorej sa nielen dá ísť, ale po ktorej sa dá dôjsť k cieľu. Cieľom je Boh, nikto menší. A dobrou cestou je život, ktorý je i pre druhých požehnaním. A tak je (porov. Ž 118/119) najvyššou múdrosťou a najvyšším bohatstvom ísť po tejto ceste, vyznačenej dvoma veľkými prikázaniami: Láskou k Bohu a blížnemu!
Pozrite tiež: