Uvedenie do bohoslužby:
Čo je v našom živote to najdôležitejšie? Stále ťažšie je pre človeka nájsť na túto otázku správnu odpoveď.
Už Starý zákon to tušil a Pán Ježiš to potvrdil, že u človeka je najdôležitejšie jeho láskavosť, miera jeho lásky.
Odprosme teda Boha za každú našu studenosť a mrzutosti - a ľutujme to zo srdca.
Uvedenie do čítaní: (podľa P. Ing. Aleš Opatrný)
- čítanie Dt 6,2 - 6
Všetky príkazy, ktoré v tomto texte čítame, „visia“ na jednej vete: Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán! Pre Izrael nebola iná spoľahlivá nádej, nikto iný mu nemohol zaručiť existenciu. Preto prikázania neboli pre ľudí Starého zákona nikdy chápané ako niečo, čo obmedzuje, utláča ľudský život - ale naopak, ako záruka jeho rozvoja: aby ti dobre bolo,... aby si dlho žil.
Nejde tu zrejme iba o odplatu Boha za dobro, ale o pochopenie hlbšej skutočnosti: ak bude Izrael s Bohom v hlbokom súlade, bude v takej životnej situácii, že jeho život nebude ukracovaný a ničený. A pretože si Boh zamiloval Izrael (je totiž dielo Božie, že Izrael môže povedať Pán, náš Boh, je jediný Pán - je to Boží dar), nemôže Izrael inak, než Boha milovať.
- čítanie Hebr 7, 23-28
O porovnaní starozákonného kňazstva a Ježišovho nového kňazstva, a to kňazstva večného a jedinečného, už bola reč minule. O čo je Ježiš plnšie kňazom, než boli starozákonní kňazi, o to väčšie dary môže ľuďom dát. A dáva teda maximum - úplnú spásu tým, ktorí veria.
Všimneme si množstvo tém jednej vety: žije stále, aby sa za nich prihováral. Tato veta jednak ukazuje, že Ježišovo konanie pre nás nie je minulosťou, ale je stále prítomné, a potom ukazuje Ježiša na strane hriešnika. On je tu pre neho. Preto sú dosť pochybné pohľady, ktoré hľadajú ešte prostredníka medzi Ježišom a hriešnikom, akoby sa hriešnik nemohol k Ježišovi priblížiť. Hriešnik sa nielen môže k Ježišovi priblížiť, ale má vedieť, že Ježiš ho hľadá a prihovára sa za neho - práve preto, že je hriešnikom a túto pomoc potrebuje.
- Evanjelium Mk 12, 28b - 34
Zákonník Ježiša ani neskúša, ani neprovokuje, ale pretože sám videl, ako Ježiš správne odpovedal (v. 28 a), pýta sa ho na najdôležitejší ukazovateľ cesty k Bohu. A pretože chápe vec správne, Ježiš ho uisťuje, že nie je ďaleko od Božieho kráľovstva. Je tu vidieť kontinuitu Ježišovho učenia s nezdeformovanou židovskou vierou, ktorú zákonník osvedčuje. Obe „veľké prikázania“ sú dostatočne známe, práve tak ako ich neoddeliteľný (a vzájomne nezameniteľný!) obsah.
Príkaz, alebo šanca?
Odborníci hovoria a skúsenosť to potvrdzuje, že je zbytočne hovoriť o tom, že máme milovať Boha a človeka. Človek tomu síce môže uveriť, alebo sa môže podvoliť, ale sotva o tom bude presvedčený. A ak nie je presvedčený, tak mu to nepomôže k láske.
Pán Ježiš to tiež vedel a napriek tomu zákonníkovi odpovedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!‘ A: ‚Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘ Dokonca to žiada ako prikázanie. Dodáva: Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet.“
Čo s tým? Ako vzbudiť, dokonca prikázať lásku?!
Začnime prikázaním lásky k Bohu.
Ako sa dá dôjsť k tomu aby sme milovali Boha? Ako sme počuli v uvedení do prvého čítania a evanjelia, pre starozákonný ľud to nebol problém. Tieto prikázania neboli pre ľudí Starého zákona nikdy chápané ako niečo, čo obmedzuje, utláča ľudský život - ale naopak, ako záruka jeho rozvoja: aby ti dobre bolo,... aby si dlho žil.
Bol to príkaz oslobodzujúci. Veď Izrael poznal situáciu okolitých národov, kde iné božstvá vyžadovali komplikované a náročné obete, a to i ľudské (Molochovi). Boh sa naproti tomu podľa veľkého prikázania „uspokojuje“ s láskou človeka, a to s láskou celou bytosťou. Človek si teda nemusí robiť starosti s tým, čím ho uctí, ale človek tiež nemôže nastrčiť žiadnu vec miesto seba.
Môžeme mať aj my túto skúsenosť? Môžeme a máme mať. Vidíme, že ak nedetronizujeme Boha a nedáme miesto neho nejaké modly (alkohol, peniaze, drogy, ľudí), tak sa nám dobre darí – neničíme svoj život a život iných. Netrápime blízkych.
A vieme, že uctievanie ďalších moderných modiel (krása tela, sláva, popularita) vyžaduje omnoho viac askézy, a nevedie k stálemu šťastiu, ako život s Bohom a podľa neho.
Toto povedané otvára náš rozum pre lásku k Bohu.
Čo teda ešte potrebujeme? Mať zážitok lásky.
Je márne hovoriť človeku, že je povinný milovať Boha a blížneho. Človek tomu síce môže uveriť alebo sa môže podvoliť, ale sotva o tom bude presvedčený, ako som už spomínal. Základom je totiž skúsenosť lásky, lásky Božej a lásky ľudí. Človek spravidla potrebuje zakúsiť lásku človeka (skutočnú, nie len pár hodín trvajúcu, ale takú, ktorá prekoná ťažkosti), aby uveril, že je vôbec možné byť milovaný. Potom je totiž nádej, že človek uverí, že je sám schopný milovať. Až sa to stane, môže sa pomaly rozvíjať dialóg lásky medzi Bohom a človekom. Toto sa však nedá odovzdať žiadnym katechizmom, ale len zdieľaním života a viery. Ľudia, ktorí nachádzajú vieru, mávajú túto elementárnu skúsenosť lásky z detstva, z vlastnej rodiny apod. Ale nezriedka majú dnes ľudia v tejto základnej skúsenosti obrovské manko. Je známe vyjadrenie K. Rahnera: Nemôžeš pochopiť Boha ako Otca, ak si nemal dobrého ľudského otca. Tam potom mnoho nepomôžu rozumové dôvody k viere, tam sa musí najprv „dobudovať ľudské“ zakúsením medziľudskej lásky, aby na ňu potom mohla naviazať viera. Pripomínam starú múdrosť stredoveku, ktorú teológia vyjadrila axiómou: „milosť predpokladá prirodzenosť“. Dá sa to povedať aj takto: Najskôr musíš byť človekom – potom môžeš byť kresťanom.
V bývalej farnosti som ročne pripravoval na krst veľa dospelých. Ak prišli k viere, tak preto, že mali zážitok lásky u starej mamy, otca, alebo lásky veriaceho priateľa, priateľky. Spomínam na úplne kňazské začiatky, keď prišla za mnou študentka zo Žiaru nad Hronom, ktorá nemala žiadne vedomosti o viere. Iba jednoduché rozprávanie starej mamy z útleho detstva o Ježiškovi. Nevedela nič o jeho živote. Bola sklamaná, že Ježiško vyrástol. K viere ju priviedlo to láskavé rozprávanie babky – jej láska.
Rodičia, starí rodičia, majte radi svoje deti, vnukov. Vy im dávate veľa času, energie, vozíte ich do školy, na tréningy... to je dobre, ale vychováte z nich športovcov, manažérov, ale neurobíte ich šťastnými. Nebudú mať lásku k Bohu ani k človeku!
Všetci máme čo robiť. Všetci sme v pozícii zákonníka z dnešného evanjelia. Ježiš mu povedal: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva.“ Rozumom to chápal. Ešte potreboval to, čo povedal Ježiš jeho kolegovi, keď vyrozprával podobenstvo o Milosrdnom Samaritánovi: Choď a rob podobne. Ešte potreboval prax.
Takúto prax, potrebujeme aj my. Druhé prikázanie sa totiž nedá od prvého oddeliť, to je zrejmé. Ale nie je možné ho ani s prvým zameniť jednoducho preto, že nedá sa len tak zameniť Boha a človeka - ako ich od sebe nemožno tiež absolútne oddeliť. A toto druhé prikázanie snáď ešte viac potrebuje odstránenie nášho egoizmu, naše oslobodenie sa od seba. Človek je skutočne stvorený pre lásku, berme túto vetu nie romanticky, ale striezlivo a pravdivo.
A každý hľadá, koho by mohol milovať, i úplný asociál. Ale mnoho ráz nachádza človek len seba, miluje teda zúfalo iba seba. Je neschopný vyjsť zo seba, a preto nemôže byť spokojný a nasýtený. Ako je egocentrizmus a narcizmus protivný a pre druhých škodlivý, tak je často pre toho, kto je nim chorý, zúfalým bremenom a väzením, tragédiou.
Čo tu zmôže ľudská láska? Rozhodne nie všetko! Druhý človek, i ten do seba zakuklený, potrebuje lásku človeka. Ale akú? Takú, ktorá je podľa Božieho poriadku! Teda lásku niekoho, kto ho je schopný milovať ako sebe samého. A kto je schopný milovať seba samého, a preto je schopný zdravo milovať i blížneho. Láska toho, kto má seba v nenávisti, nie je obšťastňujúca a liečiaca, je veľmi a veľmi problematická. Ale i vtedy, keď človek miluje druhého tak, ako má, nie je jeho láska všemocná, to si musíme jasne uvedomiť. Úplne liečiaca je len láska Božia: „Tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný“ (Jan 3, 16). To človek o sebe povedať nemôže. Ale táto láska tu je, a preto je dvoje prikázanie lásky v evanjeliu cestou, ktorá je možná a ktorá je nádherná.
Korňa, Vigília, 3.11.2018, Turzovka, 4.11.2018