Sk 9,26-31, 1 Jn 3,18-24, Ján 15,1-8
Pred časom som tu spomínal Arabku, ktorá študuje v Bratislave.
Pýta sa svojej kamarátky, ktorá je veriaca, čo by jej dala viera do života. Kresťanka je povedala, žeby mala v živote Boha, ktorý je Otec a ktorý ju stále sprevádza. Arabka odpovedala: Tak, to by nebolo málo!
Kresťanstvo naozaj človeku neponúka málo. Prečo však nie sme nejako zvlášť šťastní a prečo nás to nenadchýna? Pretože, mnohí zostávame „pred bránami“ a tak je pre nich kresťanstvo dosť chudobné.
Zachovávať prikázania, hľadať v Bohu oporu, robiť dobré skutky, modliť sa ráno a večer, chodiť do kostola atď. - to sú všetko veci dobré a prospešné. Kresťanstvo však ponúka omnoho viac, než len to. Ján o tom hovorí v oboch dnešných úryvkoch.
V evanjeliu sme čítali: Ostaňte vo mne a ja vo vás.
V jeho liste (2. čítanie) sme počuli: A že v nás ostáva, poznáme z Ducha, ktorého nám dal. To znamená, že je nejakým spôsobom v nás.
Ukazuje cestu viery cez žité kresťanstvo. Je to cesta k zostávaniu v Bohu a k zostávaniu Boha v človeku. Je teda všetko to, čo sme vymenovávali na začiatku, úplne zbytočné? V žiadnom prípade. Je to naopak nutné. Veď apoštol nám zdôrazňuje: Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou
Ale zachovávanie prikázaní, robenie dobrých skutkov atď. nie je ešte celým kresťanstvom a nie je jeho vrcholom - o to ide. Zostávanie v Bohu, o ktorom hovorí Ján, totiž nie je výplodom zbožného citu, ani ilúzii precitliveného človeka, ale je to plnosť zodpovedného vzťahu medzi človekom a Bohom, ktorý má zasahovať celého človeka. Teda, myslenie, vôľu city, naše túžby naše snahy.
A nie je to naozaj len vec pocitov, pretože ten, kto v Bohu zostáva, ten, kto je zaštepený na pravý vinný kmeň, ten nesie mnoho ovocia. A nie je to ovocie ľudskej výkonnosti, ale ovocie Božieho života, ktorý je nám skrze Krista darovaný. Toto „zaštepenie na Krista“ je cieľom všetkého nášho poznávania Boha, nášho vnímania a chápania evanjelia a nášho úsilia a prehĺbenie našej víry.
Stojí tu ako protiklad k nemiestnej autonómie - samostatnosti človeka, tak jasne ukázané na príbehu o hriechu prvých ľudí v raji. Človek, ktorý si chce sám stačiť, ktorý chce žít len a iba za sebe, ktorý nestojí o to, aby bol do Krista zaštepený, ten sa musí obísť bez Božieho života. A to znamená v praxi žít bez odpustenia, bez milosti, bez večnosti v Bohu. Je to krutá daň za autonómie! Ale Boh na to človeka upozorňuje, a keď potom takúto ratolesť, ktorá nenesie ovocie, odrezáva, nemôže si človek stážovať.
Je nutné si ešte všimnúť to, ako sa dá poznať, že človek naozaj z Boha žije. Hovorí to úryvok z 1. listu Jánovho. Ak zostáva Boh v človeku, pozná sa to podľa Ducha. Ak je kresťan plný nevôle, závisti, tvrdej zatrpknutosti, sebectva alebo bezradnosti, plný strachu zo zla a nepríjemností, potom zrejme mnoho prítomnosti Ducha v ňom nebude. Mal by sa teda v tom prípade podívať, na aký kmeň je vlastne zaštepený. Ak má však v sebe Boží pokoj, radosť, schopnosť odpúšťať, nebojácnosť, ktorá plyne z viery, nie z vlastnej sily, ak má v sebe skutočný dar rady - netápe teda stále, ako a čo robiť, potom je v ňom zrejme Duch Boží, potom je zrejmé, že zostáva v Bohu a Boh v ňom. A to je nakoniec najväčšia pozemská výhra, ktoré môže dosiahnuť. Nespočíva teda v pocitoch, v sladkom oblažujúcom náboženskom „sne“, ale v každodennej životnej praxi.
Život žitý v Bohu, z daru jeho Ducha, nemusí byť vždy ani šťastný, ani len úspešný, podobne, ako to bolo v pozemskom živote Ježišovom. Ale je to vždy život, v ktorom radosť i utrpenie nie sú márnymi, majú cenu, pre nás i pre druhých. Je to život, ktorý nepodlieha smrti, ale prechádza do večnosti.
Pozrite tiež:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/337-5-velkonocna-nedela-2