Uvedenie do bohoslužby:
Ľudia chcú byť samostatní, nezávislí. Boh nie je pre nich potrebný. Pritom vieme, že by sme tu neboli a bez neho ideme k smrti o ktorej neradí počujeme. Nemusíme ísť až na koniec života. Život bez odpustenia, bez nájdenia Božej lásky, je životom, ktorý je biedny, lebo je v ňom príliš mnoho strachu, výčitiek, beznádeje. Život toho, kto žije s Kristom sa rozvíja, pokračuje. Ten, kto k nemu nie je pripojený ani vierou, ani spôsobom života, totiž životom podľa svedomia, v nezištné láske pre druhých, nie je otvorený pre večnosť, lebo je z kmeňa života, ktorým je Kristus, odrezaný.
Dnešná bohoslužba by nám mal pomôcť k prehĺbeniu vzťahu s Ježišom.
Rozbor textu podľa Ing. Aleša Opatrného:
- Sk 9,26-31
Po obrátení mal Pavol ťažkosti s bývalými protivníkmi, ako aj s bývalými spojencami. Celkom typická situácia. Učeníci, teda jadro cirkvi, sa zdráhali uveriť, že sa Šavol skutočne obrátil. Naopak „grécky hovoriaci Židia“, ktorým bol grécky hovoriaci rímsky občan a pritom farizej - Šavol - zrejme veľmi blízky, sa s jeho obrátením nemohli zmieriť. Preto Šavol odchádza. Boží plán s ním je veľký a siaha do ďalekej budúcnosti.
- 1 Jn 3,18-24
Obsah prvého Jánovho listu vyzerá na prvý pohlaď ako rada praktických pokynov alebo príkazom. A predsa to nie je iba moralizovanie, ktoré sa v kresťanskom hlásaní toľko rozšírilo. Jánove slova sú opreté o to, čo popisuje na začiatku listu (1 Jn 1,1) - o plnú, bytostnú skúsenosť s tým, koho videl, koho sa jeho ruky dotýkali, v kom poznal slovo života - o skúsenosti s Ježišom.
Ani naše kázanie dnes nemôže byť dobré, pokiaľ by chýbala táto skúsenosť. Samozrejme, že sa opierame v prvom rade o vieru svedkov, o Písmo. Dobré rady pre kresťanský život môžeme dávať jednak preto, že Písmo a vieru cirkvi poznáme, a potom tiež preto, že sme sa tajomstva Ježišovho života sami „dotkli“. Neznamená to samozrejme, že by človek odovzdával len svoju vlastnú skúsenosť, znamená to, že človek odovzdáva prijatú náuku, vieru cirkvi, ktorú okúsil sám vo svojej životnej praxi.
V 18 - milovať činom znamená vlastne to isté, čo nasledovať Krista, byť s ním zajedno. Na ňom tiež poznáme, že toto milovanie činom nie je lacné nevidenie prekážok, alebo povrchné prejavovanie lásky, ale že je to láska, ktorá človeka niečo stojí, čin, v ktorom sa sám dávam k dispozícii, kde je ochotný i strácať.
V 19 - k tomuto pohľadu nás vedú slova tohoto verša. „Byť z pravdy“ to je niečo viac, než len rešpektovať príkazy alebo sledovať nejakú ideológiu. Tu ide o to, čo v jadre sme, ide totiž o našu totožnosť s Kristom, z ktorej vyrastá naše konanie. A teda - naše svedomie upokojí to, že sme zajedno s Kristom, že sme v jeho pravde spojení s ním svojimi činmi. Byť v Kristovi vždy totiž znamená nezištnosť a žitie z Božieho daru tak, že uskutočňujeme jeho vôľu. To je však viac, než iba robenie dobrých skutkov, tie môžem niekedy robiť len kvôli sebe, pre svoj zisk.
V 20 - tu sa preklady dosť líšia. Boh je zvrchovaným sudcom nášho života, nik menší. A jeho súdu „unikáme“, keď sme v Kristovi (Jn 3, 18), nie vtedy, keď sa chválime svojimi činmi.
V 21-22 – Ak sme v Kristovi, potom nás naše srdce neobviňuje, sme s ním zajedno a naše modlitby sú potom tiež zajedno s Božou vôľou, môžeme byť teda vypočutí. Vypočutie nie je za odmenu, vypočutý môže byť ten, kto je zajedno s Kristom („prosí v jeho mene“).
V 23 - je to vlastne obdoba veľkého prikázania lásky k Bohu a blížnemu. Veriť v Ježišovo meno vlastne znamená veriť v Božiu lásku, prejavenú v Kristovi Ježišovi. A na ňu môže človek odpovedať dobre len láskou k Bohu i k ľuďom.
V 24 - zdanlivo obyčajné rady do života ústia v tú najväčšiu vec, ktorú na zemi môže kresťan dosiahnuť. Zostávanie u Boha a zostávanie Boha v nás je vlastne začiatok večnosti, je to naša účasť v nebi už tu, je to Božie kráľovstvo v nás. Ak z jeho sily žijeme, ak sú jeho dary v nás činné, to je pravé kritérium plnosti kresťanstva. Hocičo dobré môže v živote urobiť i neverec a má to pre neho i pre druhých cenu. Ale „mať Ducha“ môže len ten, kto je v Kristovi. K tomu má teda kresťan dôjsť. Pokiaľ je len „dobrý“ ale rovnako bezbranný a bezmocný proti zlu a proti tomu, čo je Bohu cudzie, ako druhí, ako neveriaci, potom veľa miesta Duchu v sebe zrejme neurobil. Potom žije skôr v sebe, než v Bohu.
- Ján 15,1-8
V Starom zákone bol Božou vinicou Izrael. Táto vinica nakoniec za veľa nestála, neprinášala dobré ovocie. Ježíš sa objavuje sám ako nový a dobrý vinný kmeň, ktorý nesie ovocie. Kto sa k tomuto kmeňu pripojí, ten má účasť na novom živote, na novej zmluve (Jer 31,31), ten nepodlieha súdu (Jn 3,18; 6, 40.58; 14,21), ale prešiel zo smrti do života. Náš text nie je len slovom o prebývaní v Ježišovi, ale o tom, že kresťania žijú z Ježiša ako zo životodarnej miazgy. Je totiž tiež slovom o súde - viď V 2. a V 6. Nejde teda len o to, že zaštepenie do Ježiša znamená jedinú cestu, jediný spôsob, ako dobre obstáť pred Bohom. Ide o vec života a smrti, večného života a smrti.
Prečo môžeme prinášať ovocie
Na strednej škole, keď sme mali mať prvú hodinu dejepisu, nás starší žiaci upozorňovali, že nás bude učiť profesor, ktorý v každej vete hovorí slovíčko „prosím“. Na jeho hodine sme si robili čiarky za každé toto slovíčko, ale hneď nás to prestalo baviť.
Tí, ktorí sa trocha zaujímajú o štylistiku písomného alebo ústneho prejavu vedia, že sa veľmi odporúča, aby sa v texte nepoužívali často tie isté slová. Pisateľ a rečník sa má snažiť, aby jeho reč bola pestrá a príťažlivá. Opakovanie toho istého slová môže čitateľov a poslucháčov znervózňovať (pripadne uspávať). Na druhej strane zasa učitelia duchovného života učia, že zbožný človek by si mal zobrať napríklad z evanjelia nejaké jedno konkrétne slovo, prijať ho do svojho srdca a celý deň si ho pripomínať, myslieť naň, aby sa stalo súčasťou jeho života.
V evanjeliovom úryvku o Viniči a ratolestiach sú dve slová, ktoré sa často opakujú. Je to slovo „ostať – neostať“ a slovo „prinášať – neprinášať“. Slovo „ostať – neostať“ sa opakuje 8 krát. Slovo „prinášať – neprinášať“ sa opakuje 6 krát. Ježiš tieto slová opakuje stále nie preto, aby nás znervózňoval, ale aby sme si uvedomili, aké sú veľmi dôležité pre náš život. Veta: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia“, patrí k jednej z najhlavnejších v celom Ježišovom posolstve.
Ostať zaštepený v Kristovi a prinášať ovocie, je existenciálna požiadavka. Mohli by sme povedať, že ide o životodarnú jednotu, ktorá je podmienkou prinášania ovocia. Ježiš teda nemyslí na nejaké myšlienkové „zaštepenie“, ktoré spočíva v tom, že niečo o ňom vieme. Myslí na zaštepenie bytostné, ktoré určuje kvalitu celého nášho života, bez ktorého náš život stráca plnohodnotný zmysel. Alebo ako to on povedal: bez tohto zaštepenia sa človek stáva suchou ratolesťou. Nemôže robiť dobro.
Niekto by sa mohol počudovane opýtať: to len kresťania majú „monopol“ na dobré skutky? A nekresťania a neveriaci nerobia dobre skutky? Ich máme pokladať za „suché ratolesti“? Zaiste by sme hovorili bludy, keby sme chceli tvrdiť, že len my robíme dobré skutky. Veď vidíme, že aj iní sú schopní konať dobré skutky. Dokonca niekedy viac, ako samotní kresťania.
V podobenstve o viniči a ratolestiach nie je primárny dôraz kladený na hromadenie skutkov. V tomto podobenstve je dôležitý Kristus a náš nový život v ňom a s ním. Nejde o zvláštne výkony, ale o prejav nového života z viery, ktorá má svoj trvalý základ v Ježišovi. Potom je logické, že živá viera sa musí prejaviť navonok tým, že prináša ovocie. Neveriaci ľudia chcú svojimi dobrými skutkami pomôcť svetu, my svojimi skutkami tak isto pomáhame svetu, ale zároveň prinášame Krista do sveta ako Cestu, Pravdu a Život. Naše skutky sú dielom Ježiša. Snažíme sa robiť to, čo očakáva od nás Ježiš. On vie najlepšie, čo je dobré pre nás i pre iných. Skutky neveriacich sú dielom ich úsilia alebo dobrého svedomia. Nakoniec, vieme, že bez Boha by tu, tak ako my, ani neboli a nemohli robiť dobro. Neveriacich si treba vážiť, ale ich problém je v tom, že sa snažia na zemi budovať len ľudské kráľovstvo. Kráľovstvo len z dobrých skutkov nebude nikdy trvalým a hodnotným kráľovstvom. Oni pomáhajú, ale svet nepribližujú k Ježišovi, k Bohu. Nespájajú svet a ľudí s pôvodcom sveta a ľudí. A v tom je podstatný rozdiel medzi nimi a nami.
Ilustruje to aj nasledujúce. Dnešné evanjelium je totiž veľkou výzvou aj pre rodičov. Dáva im otázku, do čoho zaštepili svoje deti. Na deťoch to najlepšie vidieť.
Jeden misionár rozpráva o tom, ako s plačom prišla za ním jedna stará žena. Mala dôvod plakať. Veľmi mladá stratila svojho muža. Ostali jej štyri malé deti. Ona sa však nepoddala a všetko svoje úsilie a práce obetovala pre svoje deti. Trom dala stredoškolské vzdelanie a jednému vysokoškolské. A predsa žena pred misionárom plakala. Hovorila mu: „Až teraz som spoznala svoj omyl. Ja som dbala len o telá svojich detí a nedbala som o ich dušu. A koho som vychovala? Jeden je ateista a traja poloateisti“. Žena v starobe spoznala, že deti bez Boha nemajú pravý zmysel života.
Do čoho ste zaštepili vy, milí rodičia, svoje deti? Do vzdelania? Do peňazí? Do zábavy? Nebudete aj vy raz plakať a ľutovať, že ste ich nezaštepili do Krista?
Ostať v Kristovi a prinášať ovocie. To sú slová, ktoré sa dnes často opakovali. Prijmime ich do svojho srdca a premýšľajme o nich celý týždeň, aby sme ich pochopili a zakorenili vo svojom živote.
Dlhá, 29.4.2018