Sk 4,8-12, 1 Jn 3,1-2, Jn 10,11-18
Blízke - vzdialené.
Tak by sme mohli nazvať dnešné evanjelium a vôbec Nedeľu Dobrého pastiera.
Domnievam sa, že každému je blízke Ježišovo vyjadrenie: Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Aj keď ste možno nemali takýto zážitok. V Priechode v nedeľu po sv. Michalovi na ceste kolóna aut. Pán Stacho zháňal ovce do dediny. Šiel hrdo na čele v čižmách, halene, baranici. Za nim veľké stádo oviec. Stádo sa pomaly zmenšovalo. Ako prichádzali k jednotlivým domom, vždy sa ich pár za bľačania (lúčenia s ostatnými) odpojili od stáda a vrátili sa na zimu do svojich stajni. Po sv. Jurajovi mu ich gazdovia zverili a vrátili sa im aj s mladými. Neuveriteľné.
Aj keď už iba malé percento populácie zažila takéhoto pastiera, vieme si predstaviť aký by to mohol byť dobrý pastier. Ak tento symbol dobrého pastiera prenesieme na predstaviteľov štátu (budeme sa za nich o chvíľu v prosbách modliť) a duchovných predstaviteľov, naša predstava o nich ako dobrých pastierov bledne. Teda, dobrý pastier – vzdialený. Hoci ja som poznal a poznám dosť kňazov, ktorí sú dobrí pastieri, žijú pre veriacich. Dokonca poznáme aj takých kňazov, ktorí „položili svoj život za ovce“.
Ak túto myšlienku dobrého pastiera aplikujeme na rodičov, zhodneme sa, že takých je veľa. Určite väčšina.
Poďme k Ježišovi Dobrému pastierovi.
Obraz je blízky, predsa pre dnešného človeka nie je ľahko prijateľný. Človek v modernom svete nielen, že túži po autonómii (nechce byť hnaný na pastvu „ako ovca“). Nechce sa dať viesť.
Pritom má často pocit, že je úplne zatúlanou, osamotenou, nepotrebnou, stratenou „ovcou“. Zdá sa, že sa nechce dať hľadať, lebo sa bojí, že ak by ho niekto vyhľadal, tak preto aby ho „ostrihal“.
Poznám príbeh 28 ročného mladíka, ktorý odišiel „do sveta“ – konkrétne do Prahy. Cíti sa byť veľmi opustení, sám. Kamaráti s ktorými odišiel, si našli svoju cestu. Je veľmi skeptický voči všetkým a všetkému. Chápeme. Domnieva sa, že všetci ho chcú iba využiť – politici chcú jeho hlas, reklama jeho peniaze... Aj Cirkev vníma ako inštitúciu, ktorá chce zarobiť. Žije osamelý medzi miliónmi v egoistickom svete.
Vo všeobecnosti sme to videli počas pandémie. Ešte stále sa nachádzajú „hrdinovia“, ktorí sa vystatujú, že odolali „masívnemu masírovaniu mozgov“ a nedali sa zaočkovať. Neďakujú Bohu (ak sú neveriaci Prírode), že prežili, ani zaočkovaným, ktorí pandémiu zastavili. Mysleli, že na nich chce niekto zarábať, dokonca otráviť! Zaujímavé, teraz sa dávajú očkovať proti čiernemu kašľu. Najmä v Čechách. Asi, že je málo vakcín a vidia, že choroba je smrteľná. Aj u nás keď sa začalo očkovať proti covidu, šírilo sa. „Tí bohatí sa očkujú, kúpili si vakcínu a my chudáci zdochneme.“ Keď vakcín bolo dosť, zmenili rétoriku. Taký je už človek, nechce byť ovca.
Ľudí, ktorí sú „ako ovce bez pastiera“, je dosť i medzi kresťanmi.
Je to v tom prípade, ak sa uzatvoríme do svojich predstav. Chceme si sprivatizovať vieru, aj Dobrého pastiera. Chceme, aby nám plnil to, čo my očakávame. Nenecháme sa viesť. Pritom on vie čo potrebujeme. Preto povedal: Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Ježiš poznal aj neveriaceho Tomáša – šiel mu v ústrety.
Ježišov vzťahu s Otcom je nesmierne veľká vec. Bohu záleží na nás! „Poznať“ znamená vo vyjadrovaní Písma omnoho viac, než vedieť, chápať, mať dobre naštudované a ucelené poznanie o danej veci. Toto poznanie znamená maximálne spoločenstvo, Ježišovi teda na nás záleží, nie sme mu ľahostajní. Vyjadril to slovami: Aj svoj život položím za ovce. A už sa stalo – obetoval sa za nás. zjednotenie.
Ježiš povedal, že bude jedno stádo a jeden pastier. Hovorí o zjednocovaní sa s nim, ale aj navzájom. Zjednocujme sa – potom nebudeme ako ovce bez pastiera.
Jednota ale nie je ľahká. Vidíme, ako sa veľmi rozdeľujeme. Pre pandémiu, pre vojnu na Ukrajine, pre voľbu prezidenta. Príkladom chatrnosti ľudských pokusov o zjednocovanie by sme mohli uviesť z dejín až-až. I kresťania to nemajú jednoduché - akonáhle prestáva zvrchované poslúchanie pastiera - Krista (a vieme z vlastnej skúsenosti, ako ľahko sa to stane), rozdeľuje sa stádo, nech už je to na úrovni rodiny, spoločenstva, alebo celej cirkev. Závažnosť celej Ježišovej reči je podčiarknutá poukazom na to, že on dáva svoj život, že teda dáva všetko. Méta, ktorá nemôže byť nikým prekonaná, ale ktorá je súčasne pre všetkých nesmierne ťažkou, ale závažnou smernicou.
Môžeme si to priblížiť zážitkom z detstva, a nielen z detstva:
Ak sme zazvonili na cudzie dvere, mali sme obavy ako nás prijmú. Keď sme ale zazvonili na dvere blízkych, bolo to iné. Ak sme otvorili dvere domov, tam sme patrili, tam nás vždycky prijali. Toto platí ešte vo väčšej miere voči Bohu. Sme Boží deti, to znamená - sme u Boha doma. Nemusíme sa báť, kam patríme. A nemusíme sa báť ani vtedy, keď nám naše svedomie niečo vyčíta, keď jasne vieme, že sme hriešnici a hanbíme sa sami pred sebou.
K Bohu, nášmu Otcovi však môžeme prísť s jasnou dôverou - ako prišiel v podobenstve v Lukášovom evanjeliu k otcovi márnotratný syn. Vieme totiž, že ideme k tomu jedinému, kto nás môže zachrániť – je Dobrým pastierom. A nielen to. Ideme k tomu, komu patríme. Pretože on je verný, čaká na nás, aby nám pomohol, aby zachránil, čo bolo stratené, aby uzdravil nemocného, ktorý nežobre u dverí o milodar, ale ktorý klepe na tie jediné dvere, o ktorých vie, že vedú do pravého domova. Teda, ak máme skutočný zážitok odpustenia, potom máme podstatný pojem o tom, čo je to byť Božím dieťaťom.
Ale to nie je všetko. Sk sme našli u Boha pravé „doma“ už v tomto pomíňajúcom svete, potom to znamená, že máme domov, ktorý neopustíme ani v životných nezdaroch, a ktorý pre nás budoval a buduje niekto iný, než my. O tento domov nás nemôže pripraviť ani smrť a to je jedinečné. A pretože tento domov nebudujeme my, ale Boh, potom nič nevadí, keď nám starým ubúda síl a schopností. Boh je nekonečne mocný a vynaliezavý. Má nielen pre nás dosť darov, ale má nás stále kam viesť a má stále dosť invencie k tomu, aby nás pretváral.
Teda žiaden koniec nádejí, žiadny „strop“. To, čo poznávame, je len kúsok, len záloha mnohým väčších vecí, ktoré má pre nás Boh pripravené. Je sa na čo tešiť. Neprehliadnime ale ešte jednu veľmi podstatnou vec, ktorú dnešný text Písma v sebe nesie. Ak sme Božími deťmi, potom smieme Bohu hovoriť Otče, to je veľká vec. Ale potom mu toto „otče“ nehovoríme nikdy sami. Sú mnohí, ktorí mu rovnakým „právom“ ako my hovoria rovnako. A sú našimi bratia. To je výhra a bremeno súčasne. Týchto svoje bratov sme si totiž nevybrali, ty vybral Boh. Tak dostaneme nečakane bratov skvelých, ale tiež bratov obťažných, takých, ktorých by sme si sami nikdy nevybrali. A predsa nie je možné stáť len o Božie otcovstvo a naše synovstvo, a nebrať toto bratstvo, ktoré z toho vyplynie. Práve tak nie je možné zostať na tom, že sme Božími deťmi, tešiť sa z odpustenia, a ísť si ďalej po svojich cestách. Boh svojimi darmi na nás kladie nároky.
Ak sme jeho, teda Boží, potom musíme ísť s ním, dívať sa s ním, prijímať ľudí s ním, brať jeho „vec“ vo svete za svoju. Inak by sme boli len vypočítaví konzumenti. Práve v tomto prijatí Božích nárokov je „dospelosť“ nášho Božieho detstva. Ide o detstvo, nie o to byť detinskými. Ako Boží deti máme totiž dospieť do plnosti Kristovej. A to nie je nič lacného.
Či nám bude Dobrý pastier blízky, alebo vzdialený, záleží od nás.
Vigília, Turzovka - Dom sv. Jozefa, 20.4., Lutiše 21.4.2024
Pozrite tiež: