Sk 2,1-11, 1 Kor 12,3b-7.12-13, Jn 20,19-23
Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.
A znova im povedal: "Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás."
Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: "Prijmite Ducha Svätého..."
Večer v ten istý prvý deň v týždni... – Tieto isté slová sme predsa už počuli na 2. veľkonočnú nedeľu – na záver Veľkonočnej oktávy, ktorú Cirkev prežíva ako jeden jediný veľký deň na oslavu Pánovho zmŕtvychvstania. Dnes, po viac než 40 dňoch, nás liturgia pozýva prežívať ten istý prvý deň v týždni znovu. Prečo? Určite nie preto, aby sme spokojne zadriemali za zatvorenými dverami, lebo všetko je OK a stále na tom istom bode, ale preto, že Duch vzkrieseného Krista robí zo života Kristových učeníkov jeden jediný veľký prvý deň v týždni.
Náš život je neustálym dňom, lebo svetlom, ktoré nezhasína, je sám vzkriesený Kristus. Je prvým dňom v týždni, lebo my sami máme svietiť druhým – v prvý deň stvorenia totiž Stvoriteľ povedal „Buď svetlo!“ (Gn 1,3). A Ježiš predsa hovorí jasne: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“
Toto je ale vážne poslanie, a nie informácia typu: „Môžete pokojne vychádzať z domu, žiadny malér vám už nehrozí.“ Dokážeme sa fakt z tohto poslania radovať ako učeníci, ktorí sa zaradovali, keď videli Pána? Alebo sa skôr tvárime, akoby sme žobrali u svojich kolegov, susedov, priateľov a známych o odpustenie za to, že sme ešte kresťania?
Pozrite tiež: