Uvedenie do bohoslužby:
Dnes máme veľký a radostný sviatok: Slávnosť zoslania Ducha Svätého; toho Ducha, v ktorom sme boli pokrstení; toho Ducha, ktorý nás chce viest až do Božieho kráľovstve. Sú to aj narodeniny Kristovej cirkvi.
Otvorme svoju myseľ pôsobeniu Ducha svätého a volajme, aby sa zmiloval nad našou uzavretosťou.
Uvedenie do čítaní:
Sk 2,1-11
V starozákonných obrazoch búrky a ohňa sa v prvom čítaní znázorňuje, že oslávený Ježiš splnil svoj prísľub a poslal svojim verným Svätého Ducha a vytvoril nový Boží ľud, svoju cirkev.
Rím 8,8-17
Svätý Pavol nám to vysvetľuje, čo pôsobí Duch Svätý v ľuďoch, ktorí sa od neho dajú viesť.
Jn 14,15-16.23-26
Pán Ježiš nám teraz vysvetlí, kedy máme Ducha Svätého a čo v nás spôsobuje.
Duch - život
Opýtajte sa deti čo sa slávi na Vianoce, na Veľkú noc. Kdečo vám o týchto sviatkov vedia povedať. Opýtajte sa ich o Slávnosti Ducha Svätého. Ich odpovede by boli iste stručnejšie a vedomosti slabšie. Možno je to tak aj medzi nami dospelými.
Zdá sa, že Duch svätý nie je stále braný tak, ako ho Nový zákon prezentuje. Je akoby tou popoluškou, piatym kolom...
Prečo je to tak? O Vianociach sa toho dá kde čo porozprávať, sú rôzne zvyky, sviatky majú citový náboj. Tak je to i s Veľkou nocou.
Turíce? Aj keď boli inkultúrované, mali aj nejaké zvyky, tie sa vytratili a vieme o nich povedať iba niečo z toho, čo sme počuli v prvom čítaní.
Turíce sú totiž o vnútornom zážitku, prežitiu, hĺbke stretnutia s Ježišom.
Pre niektorých je to akási zvláštnejšia podpora normálneho kresťanského snaženia, podpora, bez ktorej by sme sa obišli, ale je vhodné občas pripomenúť, že je strojcom zvláštnych vecí.
Nový zákon ukazuje vždy tesnú súvislosť medzi vzkrieseným Pánom a Duchom. V podstate tam, kde sa človek stretá so vzkriesením, tam sa stretá s Duchom Svätým.
V dnešnom evanjeliu je Duch Svätý daný do súvisu s niečím takým ako je prikázanie, láska, kontakt s Bohom, poučenie o všetkom...
Duch svätý nie je len nejakým darčekom „na prilepšenie“, ale je nutným základom skutočnej viery a jej účinnosti a sily pri hlásaní Krista v cirkvi, či už slovom, nebo činom. Je treba však s tým nielen počítať, ale priamo ho pustiť k dielu. Kde som totiž úplne uvelebený ja sám, tam nemôže byť dobre. Nie je tam Boží Duch, ale sebectvo.
K čomu by sme mali Ducha Svätého pustiť? Priamo do stredu života!
Snáď každý človek pocíti niekedy takú únavu, že už nechce nič počuť ani vnímať, každá ďalšia informácia je mu na záťaž. Z toho sa však človek vyspí a druhý deň môže zas pokračovať.
Horšie je, keď niekoho prepadne akási životná únava, v ktorej sa postupne alebo naraz uzaviera všetkému novému, nechce už nič nového v živote prijímať, nechce v ničom ísť ďalej, všetko je mu na záťaž. Keď toto postihne človeka na sklonku života, nie je to m nič divného. Patrí to často k odchodu zo života. Pokiaľ sa to ale dostaví prv, je to zlé. Človek akoby umiera zaživa. A ak by sa to stalo kresťanovi, je to obzvlášť zlé.
Pretože kresťanská viera je vzťah - vzťah medzi živým Bohom a kresťanom, životná prax, ktorá na tomto vzťahu stojí. A ak jedna strana - teda človek - tento vzťah nechce rozvíjať, ak už nič viac nechce, ak chce vystačiť len s tým, čo bolo v minulosti, tak vzťah medzi človekom a Bohom stagnuje a umiera - prestáva byť živý. Ale toto Boh zrejme nechce.
Naopak v evanjeliu sú slova plne nádeje: „akonáhle však príde on, Duch pravdy, naučí vás do celej pravde, lebo nebude hovoriť sám zo sebe, ale bude hovoriť, čo počuje.“
Tieto Ježišove slova sú splnené. Duch pravdy, Duch Svätý prišiel po Ježišovej smrti a vzkriesení. A neodišiel, pôsobí vo svojej cirkvi stále a znovu uvádza kresťanov do celej pravdy. Kedy s tým bude hotový? Pokiaľ bude tento svet, tak iste nikdy. Silou tohoto Ducha Cirkev pochopila zásadnú pravdu Kristovho života, v Novom zákone ju zapísala a odovzdáva ju ďalej. Lenže tato pravda prevyšuje všetko, čo sa dá zachytiť a napísať. A tuto pravdu musí v každej generácii človek znova poznávať a vnikať do nej. Je to teda práca na celý život a pre celé ľudské dejiny. Pretože Ježišova pravda nie je jen súpisom informácii.
Keby človek poznal perfektne celý katechizmus, alebo keby poznal naspamäť celé Písmo, nie je ešte „vlastníkom“ plnej pravdy. Plnú pravdu má totiž len ten, kto je sám cestou, pravdou a životom - Ježíš sám. Vnikanie do tajomstva jeho života, zjednocovanie sa našich životov s ním, účasť na jeho diele a osude, teda na kríži a moci Božej, je vnikaním do plnosti celej pravdy. A tak teda máme nádej na celý život.
Čim to je, že, my kresťania, sme mimo v politike, kultúre, umení, ekonómii? Nemáme na tieto prúdy života vôbec vplyv? Duch Svätý pritom pôsobí. My sme nejakí zatvorení! Sme mimo života!
Počuli ste o rôznych svedectvách ako Duch Svätý vkladaním rúk modlitbách pomohol. To by mohlo vyzerať, že iba niektorí ho potrebujú. Nie my?!
Stále máme kam rast a čo poznávať. Ani v starobe a v chorobe nie je človek vylúčený, dokonca – ak má za sebou pravdivý a poctivý život - môže iba vtedy lepšie Kristovi rozumieť. Mnohé pravdy Ježišovho života sa stávajú iba rokmi pochopiteľné a blízke
Máte energiu, chce sa vám žiť? Kto vám ju dáva? Aj to je dar Ducha Svätého. Hľadal som príklad k takémuto postoju.
Keď som bol v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej všimol som si vozičkárov – pánov v strednom veku, ktorí boli pri bufete a len popíjali pivo. (Teraz je tam vraj už zakázané predávať pivo, lebo mnohých museli z ústavu vyhodiť.) Stratili zmysel života. Boli tam niektorí z Rodiny nepoškvrnenej. Úžasní ľudia, vedeli sa vysporiadať s ťažkosťami – zraneniami, chorobou, že sú na vozíčku. Vedeli pomáhať iným.
Ako tohto Ducha zachytiť? Pekne o tom hovorí svätý biskup Hilár v traktáte o Trojici:
Prijímame ho teda pre poznanie. Je to ako s ľudským telom: Keď mu chýbajú podnety k činnosti, ostáva nečinné. Ak nieto svetla alebo nie je deň, oči nemôžu ničím poslúžiť. Ak nezaznie hlas alebo zvuk, uši nebudú poznať svoju úlohu a nos nebude vedieť, na čo je, ak sa nebude šíriť nijaká vôňa; no nie preto, že by im chýbala prirodzená schopnosť, ale že činnosť vychádza z podnetu. Práve tak je to aj s duchom človeka: Ak vierou neprijme dar Ducha, bude mať síce schopnosť poznať Boha, ale svetlo poznania mať nebude.
A každý dar, ktorý je v Kristovi, je zjavne jeden pre všetkých. A pretože nikde nechýba, dáva sa natoľko, nakoľko ho chce kto prijať, a usadí sa do takej miery, v akej sa niekto usiluje zaslúžiť si ho. Tento dar ostáva s nami až do skončenia sveta a je našou útechou v očakávaní, závdavkom budúcej nádeje v pôsobení darov, svetlom mysle a jasom ducha.
Mrzí nás keď sme piate kolo u voza. Nechceme byť v tomto my. Nenechávajme bokom Ducha Svätého - potrebný kontakt s Ježišom. Tomu rozumieme. Kontakt s prúdom – dá do chodu veľké stroje, osvieti... dá aj príjemnú hudbu - Duch Svätý dáva veľké vecí, ale aj príjemné osvieženie. Je aj to, čo je v nás a zároveň hrmí vesmírom
Turzovka, 15.5.2016