Uvedenie do bohoslužby:
Vo veľkonočnom období sme mohli sledovať premenu apoštolov. Z ustráchaných ľudí sa stali zrelé a odvážne osobnosti. Po zoslaní Ducha Svätého odvážne, aj za cenu života, svedčia o Ježišovi a tvoria spoločenstvo nasledovníkov Ježiša – Cirkev. Máme česť byť jej členmi a to nás vedie k zodpovednosti za jej šírenie. Prosme o to pomoc Ducha Božieho.
Rozbor textu (P. Ing. Aleš Opatrný):
1. čítanie, Sk 2,1-11
Dnešná teologická literatúra vidí tuto perikopu ako 1. autentickú správu, 2. staré podanie, Lukášom prepracované, 3. voľnú Lukášovu kompozíciou, ktorá má vykresliť obraz počiatok cirkvi.
Prvé poňatie zastáva dnes len nepatrná časť exegétov. Najzávažnejšie komentáre sa prikláňajú k poňatie tretiemu, ktorý sa vzpiera práve bežnému historickému výkladu (nepoznáme miesto, nepoznáme presné okolnosti, nemáme o celej veci iné správy z iných prameňov). Historické výklady spravidla vedú k vzďaľovaniu sa od jadra problému, od výpovedi viery. Tretie poňatie nás možno prekvapí a ponúkne otázku: „Tak ono to tak nebolo?" Lenže práve tato otázka je zle položená. Znovu si pripomeňme, v akých súvislostiach Lukáš celú pasáž píše; chce ukázať počiatky života cirkvi a chce ich ukázať také, aké zrejme boli: ako dobu určovanú v prvom rade Duchom Božím, inými slovami, ide mu o to, ukázať cirkev ako výsledok pôsobenia Ducha. To by bolo možné urobiť mnohými slovami, zozbieraním mnohých historiek, dôkladným teoretickým rozborom... Tak by sme asi postupovali my dnes. Ale svet Biblie myslí a vyjadruje sa inak. Preň je kráľovskou vyjadrovacou formou príbeh, a v našom prípade príbeh nabitý symbolmi. Nemusí nás prekvapiť, že látka k príbehu je vzatá odvšadiaľ, napr. i z poznania židovskej náplne sviatku Turíc. Tento sviatok bol pôvodne sviatkom vďaky za úrodu, ale od 2. storočia je doložený ako sviatok spomienky na dar Zákona na Sinaji. Neskorá židovská tradícia dokonca hovorila, že Zákon bol vtedy na Sinaji proklamovaný v 70 rečiach - teda v plnosti rečí, takže Desatoro je záväzný pre všetky národy. Z tejto úvahy sa dá vyťažiť jeden základný poznatok: tak, ako Zákon zo Sinaja ovládal život celého židovstva, tak Duch a Kristus - to nové, čo prichádza a čo je hlásané, má ovládať ďalšiu budúcnosť. Doba cirkvi je dobou Ducha, je to vlastne doba permanentných Turíc, pretože všade a vždy je nejako hlásaný Kristus v sile Ducha. Lukáš vidí vzkriesenie, nanebovstúpenie a zoslanie Ducha ako obsah Kristovho povýšenia, vzatia k Otcovi - teda ako naplnenie toho, čo je prisľúbené v Lk 9,51. Ježišovo dielo, ktoré začalo vrcholiť vstupom do Jeruzalema, sa teda i zoslaním Ducha svätého naplňuje.
Verš 2. - počuteľné i viditeľné znamenia vyjadrujú mocné požehnanie Božie. V gréčtine, latinčine, hebrejčine sú duch, vietor, dych vyjadrené rovnakými alebo podobnými slovami, súvislosť medzi symbolom vetra a medzi Duchom je teda zrejmá. Vanutie vetra je teda obraz príchodu Ducha.
V. 3. - plamene, ktoré sa rozdeľujú na každého znázorňujú, že každý zúčastnený má na dare Ducha podiel.
V. 4. - asi ide o dva významy súčasne a síce o reč, ktorej rozumejú ľudia rôznych jazykov a počuté jazyky ako glosolálie, tj. nezrozumiteľná, nápadná reč z popudu Ducha, o ktorej je reč i inde v Novom zákone (napr. 1 Kor 13,10, kde však Ekumenický preklad veľmi nešťastne prekladá glosolalia ako „hovoriť vo vytržení").
V. 5. - nejde zrejme o Židov - pútnikov, ale o Židov z diaspóry, ktorí sa na záver svojho života prestehovali do Jeruzalema alebo jeho okolí, aby tam čakali na eventuálny príchod Mesiáša, ako napríklad Simeon a Anna. Zdá sa, že títo starí, ale práve pre príchod Mesiáša otvorení ľudia, tvorili hlavnú časť prvých kresťanov, prvý príliv do cirkvi.
V 6-11. - Lukáš tu menuje akousi reprezentatívnu skupinu ľudí - Židov zo všetkých možných miest, ktorým sa dostalo nielen hlásania, ale i porozumenia evanjeliu. Evanjelium vyšlo z Galileje, ale je pre celé židovstvo. O pohanoch tu nie je ešte reč, misia k pohanom začína pre Lukáša až krstom stotníka Kornélia (Sk 10).
Je treba stále vidieť, že sa tu neukazuje turičná udalosť ako „technický prostriedok k hlásaniu evanjelia", ale ako mocný čin Boží, ktorého sú najrôznejší ľudia svedkov.
Celá perikopa sa dá tiež chápať ako istý protiklad k zmätenia jazykov pri Babylonskej veže: tam je zmätenie ako dôsledok pýchy ľudí, ľudia si prestávajú rozumieť, tu začiatok nového poriadku bytia, ktorého charakteristikou je rozumieť Bohu i vzájomné porozumenie.
Naša typicky dnešná otázka „čo sa vlastne vtedy stalo, ako to na Turíce bolo" nás môže viesť k neporozumeniu. Keď sa dozvieme „ako to bolo", bude uspokojená naša zvedavosť, ale Bohu a dejinám spásy budeme sotva viac rozumieť. Ale ak sa dívame na celé Skutky, na celý rozvoj cirkvi, potom spoznáme, že to, čo sa v 2. kapitole Skutkov píše, je zobrazenie počiatku veľkého dejinného procesu, ktorý by sme mali chápať pokiaľ možno celý. Lukáš to, čo z mnohých skúseností poznal, „zhustil" do tejto scény. Môžeme z nej teda pochopiť viac, než z prostého popisu.
Posledná poznámka sa týka chápanie Ducha svätého. Skutky ukazujú Ducha ako moc, silu Božiu, ako dynamický moment v dejinách, ktorý uvádza do pohybu dejiny cirkvi. O toto by bolo dobré rozšíriť si obraz Ducha, aby pre nás nebol len tou holubica, z obrazov nešťastne v pamäti zafixovanou. Obraz vetra a ohňa nám môže viac napovedať.
K úvahe
Bolo by dobré vymaniť výklad zo zajatia historizovania, z hraníc jedinej turičnej udalosti a na tom príklade (a na ich dôsledkoch) skôr ukázať Ducha Svätého ako hlavného iniciátora dejín cirkvi, ako vnútorného sprievodcu jej života.
Naše predstavy udeľovania Ducha sú často viazané len na obraz birmovania - na udelenie Ducha skrze vkladanie rúk. Ale nezabudnime, že Biblia a kresťanská tradícia pozná i Ducha ako nespútaný vietor, ako toho, kto posobí kde a ako chce bez ohľadu na naše predstavy a zvyklosti. Skutočná kresťanská viera (nie len kresťanské zvyky a ideológie) stojí na tom, že sa človeka nejako zmocní Duch Boží (1 Kor 12,3b). A to nie je podmienené ani starobou, ani mladosťou.
- čítanie, 1Kor 12,3b-7.12-13
Začiatok 12. kapitoly prvého listu Korinťanom je úvodom k popísaniu mimoriadnych darov. Ich správne užívanie robilo niekedy Korinťanom ťažkosti. Lekcionár vyberá z týchto riadkov len niečo a tým sa drží určitého špeciálneho významu.
Nejde tu teda o pojednávanie o používaní mimoriadnych darov, ale v podstate o dve témy: 1. Duch svätý je pôvodca viery, pôvodca toho, že sme kresťanmi (V. 3b,13). 2. pri rozmanitosti darov a ľudí v cirkvi je základom všetkého podstatná jednota, daná Duchom, darcom darov a tvorcom cirkvi.
V dôsledkoch to znamená, že viera nemôže byť len dôsledkom správnej výchovy, katechézy, udržovaním rodinných tradícii alebo poslania, ale že Duch Boží, nevypočítateľný, nemanipulovateľný, stojí u koreňoch viery každého, kto verí. A ďalej, že ak je cirkev jediné telo, potom to nevylučuje (a vzhľadom k rozmanitosti darov Ducha ani nemôže vylučovať) rôznosť ich údov. Jednota cirkvi nespočíva v jej uniformite, ale v tom, že je spájaná jedným Duchom.
Evanjelium, Ján 20,19-23
V 19. - opäť tu musíme myslieť na hebrejské ŠÁLOM. V každom prípade Ježiš prichádza ako ten, kto nič nevyčíta, hoci by mal čo
V 20-21. - nielen stretnutie, ale poslanie je zmyslom celej tejto chvíle.
V 22. - poslanie je možno uskutočniť len v sile Ducha (porov. Sk 1,4).
V 23 - odpusteniu hriechov je jednak umožnené darom Ducha, ale je tiež jednou z hlavných náplní celého poslania učeníkov. Bolo by prílišným zúžením, keby sme poslanie učeníkov chápali len ako poslanie k odpusteniu hriechov sviatosťami. Ich poslanie „ako bol poslaný Kristus" zahrnuje úlohu celého privádzania človeka ku spáse - hlásaním, osobným svedectvom, sviatosťami. „Moc odpúšťať hriechy" bola v kresťanskej tradícii spájaná najprv s krstom (asi do 3. stor. - krst dospelých, hlavný bod odpúšťania hriechov!), potom i s (rozvíjajúcou sa) sviatosťou pokánia.
Tridentský koncil sa na toto miesto odvoláva v pojednávaní o sviatosti pokánia. Pre nás je dôležité vidieť odpustenie hriechov ako suverénny dar vzkrieseného Krista a ako mocné povzbudenie Kristom darovaného Ducha na veriacich.
Ani sama reforma sviatosti pokánia nepomôže k tomu, aby ľudia chápali, že odpusteniu hriechov nie je spôsobené v prvom rade tým, že ich vyznali, ale aby pochopili, že je to akcia Božia.
Zmienka o Duchu svätom vo formule rozhrešenia podľa rítu obnoveného po koncile, je iste veľkým prínosom, však jej význam musí byť premyslený a vysvetľovaný.
Myšlienky k príhovoru, Ján 20,19-23
Nechcem nikomu vsugerovať pocit ohrozenia, niektorí kresťania tým trpia až-až. Ale predsa len sa dá povedať, že situácia, o ktorej hovorí dnešné evanjelium, sa dosť podobá situácii, v ktorej sa cíti byť často cirkev u nás. Pre strach je zhromaždená za zatvorenými dvermi, je rada, že je oddelená od sveta. Historická skúsenosť mnohých naozaj strachu naučila a aktuálna situácia tiež nie je taká, že sa by sme sa práve museli cítiť byť spoločnosťou hýčkaní a rozmaznávaní. Svet sa zdá byť mnohým nevypočítateľný, príliš tvrdý. A keď nás nechce počuť a počúvať, tak čo urobiť iného, než zavrieť pevne dvere, povie si často kresťan. Ale i keď to urobíme, máme počítať s tým, že sa Ježiš objaví uprostred nás. To nás však najskôr poteší - prečo aj nie. Máme ho radi a chceme byť s ním. Lenže tento Ježiš, ktorý sa objavil uprostred ustrašených učeníkov, im nehovorí: „tu ste dobre skrytí, zostaňte tu, nech sa uchováte pre lepší časy". Hovorí niečo úplne iného. Hovorí totiž: „Posielam vás." „Prijmete Ducha svätého" a „odpúšťajte hriechy".
Tých ustrašených a pred svetom uzavretých učeníkov vybavuje svojim Duchom, mocou z výsosti, ako čítame vo Skutkoch apoštolov. Posiela ich, aby konali ďalej vo svete jeho poslanie. A jeho poslanie nie je byť prorokom skazy a beznádeje, jeho poslanie je hľadať stratené ovce, obviazať to, čo je zranené, hlásať veľkú lásku Otcovu a prinášať, pôsobiť, sprostredkovať odpustenie hriechov, teda zmierenie ľudí s Bohom i zmierenie medzi nimi navzájom. A toto všetko nerobil len vtedy, toto všetko robí i dnes.
Otázka pre nás určená je: vnímame to? Sme ochotní sa nechať poslať? Alebo chceme byť ďalej zatvorení, prípadné ísť do sveta, ale v ňom robiť to, čo si sami zaumienime? Predovšetkým je dobré zamyslieť sa nad slovami „prijmite Ducha Svätého".
V prvom čítanie zo Skutkov apoštolov sme počuli o realizácii tejto výzvy. Duch je poslaný do cirkvi, lepšie rečeno Duch je stále posielaný do cirkvi a je na nás, aby sme ho vo veľkej viere a dôvere prijímali. Väčší obdarovaní nám pre život na tejto zemi nie je od Boha sľúbené! Ale toto prisľúbenie platí pre všetkých, ktorých si Boh povolal, ako nás v Skutkoch apoštolov uisťuje apoštol Peter. Nie sme teda v tomto svete žiadni chudáci, od Boha zabudnutí a opustení. Sme členovia Božej rodiny, Boží domáci, ľudia vybavení darom Kristovho Ducha. Všetci, ktorí sme pokrstení a birmovaní, nie len niektorí.
A ďalej: v sile Ducha svätého sme poslaní do sveta, pretože svet má nielen počuť o Božom odpustení, on ho má tiež zažiť. Služba zmierenia, služba odpustenia je naša úloha. Nielen úloha kňazov a biskupov, ktorí udeľujú v mene cirkvi rozhrešenie. Je to úloha nás všetkých, pretože my všetci kresťania jednak môžeme svedčiť o tom, ako Boh odpustil nám a my všetci môžeme a máme odpúšťať našim vinníkom, ako odpustil nebeský Otec nám samotným!
Bez toho, žeby sme chceli byť pyšní, musíme vyznať, že na odpustenie sme alebo máme byť najväčšími odborníkmi v ľudstve. Žiadne iné náboženstvo, tobôž nejaká ideológia, nezdôrazňuje a neuskutočňuje odpustenie v takej šírke a intenzite, ako kresťanstvo. A my osobne máme naozaj pádne dôvody aby sme dosvedčovali Božie odpustenie: Nielen to, že veríme a vyznávame, že Ježiš zomrel za naše hriechy. Ale tiež to, že vieme, že sme prijali Ducha Svätého, ktorý posobí odpustenie hriechov v takej miere, že sa to rovná vzkrieseniu mŕtveho.
Nerobme si teda štatistiku o tom, aké a koľko nových ovečiek sme získali pre Krista. Urobme skôr to, o čom píše dnešné evanjelium. Prijmeme - znovu a s plnou vierou - v túto chvíľu obdarovanie Duchom Božím a dajme sa do služby zmierenia a odpustenia. Diktátorov, radcov, prorokov skazy i iných neužitočných ľudí je na svete vcelku dosť. Svedkovia Kristovi a vykonávatelia jeho odkazu a poslania sme ale my, včlenení do cirkvi, nositelia darov jeho Ducha a jeho poslania. Nemôžeme si teda dovoliť sklamať, nemôžeme si dovoliť zostať trvale so svojim strachom za zatvorenými dvermi. A tiež si nemôžeme dovoliť vydať sa do sveta len na vlastnú päsť a svojou vlastnou silou.
-------------
Myšlienka k Pochodu za život na Slávnosť zoslania Ducha Svätého (biskup Mons. J. Haľka)
Duch Svätý je Duch tvorivý, ktorý všetko udržuje v existencii. Ježiš nám sľúbil aktualizačné pôsobenie Ducha Svätého, ktorý nás ako Duch pravdy v každej chvíli „tvorí“ tým, že nás „vyučí všetkej pravde“. Na riešenie problémov každej doby, vrátane našej modernej éry, je Duch pripravený pomáhať ľuďom s otvoreným srdcom, aby Božiu pravdu o človeku aj spoločnosti premieňali na konkrétne skutky v konkrétnych okolnostiach života. Pochod za život je jednou z odpovedí na výzvy modernej doby, na otázku nedotknuteľnosti a posvätnosti každej ľudskej osoby.