Ex 17, 8 - 13, 2 Tim 3, 14 - 4, 2, Lk 18, 1-8
Naši predkovia si veľmi vážili pole, a tým aj svoju rodnú zem.
Veď ich živila. Potom, keď sa ľudia viac začali živiť prácou v továrňach a hlavne na miestach kde boli družstva či štátne majetky, zem stratila v očiach majiteľov svoju hodnotu.
Ako je to teraz? To viete najlepšie posúdiť sami. Ak si vybavujete pozemok pod dom, alebo ste majiteľmi hory – tak má opäť veľmi vysokú cenu. Tu nastáva často veľký problém. V minulosti, keďže notári a iní úradníci boli drahí a boli až v okresnom meste, mnohé pozemky sa vymenili, či predali na dobré slovo. Niečo sa napísalo, niečo nie. Niečo sa traduje a niečo zabudlo a niekedy aj úmyselne. Prídete na kataster a pozemok, ktorý by vám mal patriť je napísaný na niekoho iného. Alebo zistíte, že ste vlastníkom pozemku o ktorom ste si mysleli, že nie je váš, je napísaný na vás – teda vašich predkov. A to je ešte horšie! Prečo horšie? Lebo ste v pokušení vyťažiť z neho, nekresťansky ho žiadať späť, alebo predať za drahé peniaze. Hoci už bol predaný, ale nebol na katastri prepísaný.
A tak nasleduje súd a čo je ešte horšie, hnevy a zvady! A predkovia sa môžu v hrobe obracať! Miesto toho, aby sme im dopriali pokoj – ako sa za nich modlíme, priťažujeme im hnevmi a súdmi. To stoji, mimo šrámov na duši, aj veľa peňazí.
Pre takých je dnešné podobenstvo vyrozprávané Ježišom blízke. Domnievam sa však, že každý sa vie do neho vžiť. Nevieme či vdova mala majetkové problémy, ale vieme, že vdova v tom čase bola asi najúbohejšia bytosť. Nielenže nemala ochrancu, ale ani žiadne finančné a hospodárske zabezpečenie. Preto napríklad Pán Ježiš chváli vdovu, ktorá dala do pokladničky halier: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala a celé svoje živobytie. (Mk 12,43-4).
Umožnil aby ho pri obetovaní v chráme okrem Simeona privítala aj vdova Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa.(Lk 2:36-8). V mestečku Naim, keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: "Neplač!" (Lk 7:12-13) a vzkriesil jej syna bez toho aby ho niekto prosil.
Nečudo, že vdova v dnešnom príbehu, keďže nemôže zaplatiť advokáta ani sudcu, neustále ho prosí, aby ju obhájil. On dlho nechcel, ale pre jej stálosť a neodbytnosť si napokon povedal: Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.
Na čo poukazuje a čo vysvetľuje tento príbeh? Na to, že Boh nás nechce ochrániť, obrániť, pomôcť a treba ho stále obťažovať? Asi nie! Veď Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni“. Ak k tomu pridáme iné Ježišove slova: Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia (Mt 7,11), uvedomíme si, že vdove vzkriesil syna, bez jedinej prosby, tak z toho vychádza, že príbehom chce Pán Ježiš povedať niečo o nás. Akí máme byť my!
Pán Ježiš nám preto adresuje otázku: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“
Pán Ježiš nám dnešným príbehom odkazuje, že jeho a náš Nebeský otec je dobrý. Dáva rád dobré veci tým, čo ho prosia a zaraz nás ochráni. Len sa pýta na našu vieru. V tej súvislosti by sa dalo povedať, že ide aj o dôveru, teda či mu dôverujeme. Iste! Ide aj o to! Ako sme však už počuli vdove vzkriesil syna bez toho, žeby ho niekto o to prosil. Takže, asi nejde tak o dôveru, či mu veríme, ale skôr či žijeme vieru, či podľa viery žijeme!
Ak prosíme Boha v nekalej veci, napríklad ako som hovoril v úvode, mohol by nás Nebeský otec vypočuť? To asi nie!
Pán Ježiš povedal: Váš Otec, ktorý je na nebesiach, dá dobré veci tým, čo ho prosia. Asi je tu dôraz na dobré veci! A môžeme povedať i na dobrých ľudí.
V prvom čítaní sme počuli o modlitbe Mojžiša. Nebol vždy taký milý Bohu. Poznáte jeho príbeh. Patril k starozákonnému Božiemu ľudu, ktorý sa ocitol v Egypte, kde z rozkazu faraóna mali byť ako národ vyhubený. Aj on ako chlapec mal zomrieť. Matka aby ho zachránila dá ho v košíku do rieky Níl, dostane sa až na kráľovský dvor, dostane sa mu vynikajúceho vzdelania. Keď dorástol chcel vyslobodzovať svoj ľud – rodákov silou. Zabil egyptského strážcu. Musí prejsť veľkou premenou, musí prejsť veľa rokov, musí sa stať najpokornejším človekom, aby mohol zachrániť svoj ľud. Až potom sa stáva prosebníkom za národ, darcom Božích prikázaní. Najskôr sa však stal mužom viery.
O týždeň máme misijnú nedeľu. Každý misionár musí byť ako Mojžiš mužom viery. Každý sa stane záchrancom v priestore v ktorom žije. Viete, že každý kresťan je misionárom vo svojej rodine, dedine či meste, práci, škole...? Áno, je to samozrejme z pohľadu prijatia krstu a najmä birmovky. Je misionárom aj pre správny postoj k majetku (o čom sme hovorili v úvode), k politike, rodine, životu...
Turzovka, 16.10.2022
Pozrite tiež: