Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Úvod do bohoslužby:

Našou spoločnosťou otriasajú machinácie, korupcia a násilie. Budeme o tom počuť i v evanjeliu.

Ježiš nás poukazom na nezdravé tendencie v spoločnosti chce vyvarovať od podobného konania a zároveň ukazuje, že Nebeský otec je ten, kto nastolí spravodlivosť.

Odmietnime teraz každú nespravodlivosť a prosme o pomoc v šírení dobra. 

Úvod do čítaní:

  1. Ex 17, 8 - 13

Dnešné prvé čítanie je z knihy Exodus a podľa (dúfam) dobrého zvyku si povedzme niečo o tejto knihe.

Kniha Exodus

  1. Názov, obsah a rozdelenie

1.1. Názov. Exodus je grécko-latinský názov druhej knihy Pentateuchu, po slovensky „východ, odchod“, lebo ústrednou témou spisu je opis odchodu, vyslobodenia Izraelitov z Egypta pod vedením Mojžiša. Kniha Exodus sa často označuje názvom „Evanjelium Starého zákona“, lebo ako evanjelium aj Exodus ohlasuje „dobrú zvesť“ o spásnom Božom zásahu v prospech trpiaceho ľudu (porov. 4,31), aby ho vyslobodil a urobil z neho „svätý národ“ (porov. 19,4-6).

1.2. Obsah. Knihu Exodus treba chápať ako súčasť Pentateuchu, lebo odchod Izraelitov z Egypta, uzavretie zmluvy medzi Bohom Jahve a vyvoleným národom, vyhlásenie zákonov a kultových predpisov pri vrchu Sinaj sú iba jednou, i keď veľmi dôležitou etapou dejín, ktoré sa začínajú stvorením sveta v Knihe Genezis a končia v Deuteronómiu Mojžišovými „rečami“ pred zaujatím Kanaánu izraelskými kmeňmi. K nim treba pridať rozsiahle zákony, z ktorých Desatoro, tzv. Kniha zmluvy a predpisy v 34,11-26 jestvovali pravdepodobne už predtým ako malé nezávislé zbierky zákonov. V jadre môžu všetky siahať do Mojžišových čias (13. stor. pred Kr.).

V rámci dejín spásy a z teologického hľadiska má Exodus osobitné miesto, lebo podáva učenie o vyslobodení Izraela z otroctva priamym Božím zásahom, o zmluve medzi Jahvem a izraelským ľudom, o Mojžišovi ako vodcovi, zákonodarcovi a orodovníkovi za neverný ľud, o izraelskom zákonodarstve, o vzniku hlavných židovských sviatkov (Pascha, sviatok Nekvasených chlebov, Pentekostes a sviatok Stánkov), ktorými sa každoročne v izraelskom kulte sprítomňovali udalosti Exodu atď. V Novom zákone sa všetky tieto udalosti pokladajú za predobrazy vyslobodenia a spásy v Ježišovi Kristovi. V zákonodarnej časti sa opisuje zriadenie teokracie na základe sinajskej zmluvy a uvádzajú sa základy náboženského, mravného a kultového života národa (Desatoro, Kniha zmluvy, bohoslužobné ustanovenia atď.).

Hlavné teologické témy a pojmy Exodu nadobúdajú v kresťanstve a v kresťanskej liturgii plnší význam, napr. Pascha, zmluva, veľkonočný baránok, manna, prechod cez Červené more, nekvasený chlieb atď. Cirkevní Otcovia podávajú v kresťanskej relektúre spomínaných tém vo svojich homíliách a katechézach hlboké vysvetlenia a úvahy.

  1. Význam „východu z Egypta“ pre Izraelský národ

Pre hlbšie pochopenie teologického obsahu Knihy Exodus treba vyzdvihnúť význam, ktorý malo vyslobodenie z Egypta v náboženskom živote izraelského ľudu a v biblickej tradícii.

2.1. Exodus v živote izraelského národa:

2.1.1. Zrodenie izraelského národa. Vyslobodenie z Egypta bol epochálny zvrat, keď Izrael začal existovať ako osobitný národ. Takmer všetky prejavy národného, sociálneho a náboženského života Izraela, jeho inštitúcie, zákony, bohopocta a pod. majú svoje korene, svoje odôvodnenie a zmysel existencie v dejinnej udalosti vyslobodenia z Egypta. Teologické úvahy, ktoré počas stáročí Izrael robil o svojej národnej minulosti, možno správne chápať iba vo svetle exodu.

Kto by chcel pochopiť zmysel nejakej izraelskej ustanovizne, nájde jej vysvetlenie v udalostiach, ktoré sa odohrali v čase vyslobodenia Izraela v Egypte. Napr. na otázku, aký zmysel má Pascha (12,26), sviatok Nekvasených chlebov (13,812,39) alebo zákon o prvorodených (13,14-15), Izraelita nepovie, že je to zvyk kraja, ktorý obývajú, ale že je to spomienka na udalosti, ktoré sa odohrali pri ich východe z Egypta. Alebo na otázku, prečo treba mať v úcte a napomáhať cudzincov, odpovie, že vlastná skúsenosť v Egypte ich poučila, čo znamená byť cudzincom v inej krajine (porov. 22,21; 23,9) a pod. Slovom, exodus bol pre Izraelitov udalosťou, ku ktorej sa ustavične vracali, lebo bola dejinným zvratom v živote vyvoleného ľudu.

2.1.2. Životné poznanie pravého Boha. Exodus bol pre Izrael výnimočným obdobím, v ktorom vlastnou skúsenosťou nadobudol poznanie o pravom Bohu, o jeho priamych zásahoch do dejín izraelského národa a o jeho dobrote a láske k nemu. V kritických chvíľach exodu sa však tajuplné Božie konanie stalo skúšobným kameňom Izraelovej viery a dôvery v Jahveho. Ale všetky tieto životné skúšky a ťažkosti slúžili postupnému dospievaniu Izraela vo viere v Boha.

2.2. Exodus v biblickej tradícii:

2.2.1. Exodus v Starom zákone. Tematika exodu a Izraelovho pobytu na púšti našla v Starom zákone veľkú ozvenu. Na udalosti a skúsenosti exodu sa často odvolávali proroci, najmä Amos (porov. 2,10; 3,1; 5,21-25; 9,7 n.), Ozeáš (porov. 2,16 n.; 9,10; 10,1; 11,1-4; 12,10.14; 13,4-6), Micheáš (porov. 6,3-5; 7,15), Jeremiáš (porov. 2,2; 23,7 n.), Ezechiel (porov. 16,8) a Deutero-Izaiáš, ktorý oslavoval návrat z babylonského zajatia ako „druhý exodus“ (porov. hl. 40 – 55).

2.2.2. Exodus v Novom zákone. V Novom zákone sa často poukazuje na predobrazy a spiritualitu exodu predovšetkým v Jánových a v Pavlových spisoch. Zo synoptikov si zasluhuje osobitnú spomienku evanjelista Matúš, ktorý často cituje starozákonné texty súvisiace s exodom: napr. Mt 2,15 (porov. Oz 11,1) a 3,3 (porov. Iz 40,3 s témou „nového exodu“). Rozprávanie o pokušení na púšti (porov. Mt 4,1-11) ilustrujú texty, ktoré pripomínajú udalosti exodu: v úvodných slovách (4,1) má Matúš jasne na mysli situáciu izraelského národa počas jeho štyridsaťročného putovania na púšti (porov. Dt 8,2); v prvom pokušení sa Ježiš odvoláva na Dt 8,3, v druhom na Dt 6,16 a v treťom na Ex 20,3-5. V „reči na vrchu“ Matúš predstavuje Ježiša ako „nového Mojžiša“ (5,21 odkazuje na Ex 20,135,27 n. na Ex 20,14) atď.

V prípade Jánovho evanjelia sa dokonca hovorí o „paralelnej štruktúre“ jeho prvých kapitol a Knihy Exodus. Ide o tieto texty: Ex 3Jn 1,29-34; Ex 4Jn 2,1-11; Ex 11 – 12Jn 2,13 n.; Ex 14Jn 3,5. Okrem toho Ján predstavuje Ježiša aj ako „nového Mojžiša“ (porov. 1,17; 3,14) a dáva do súvisu sviatostné znaky Eucharistie s mannou (porov. Jn 6,32 n. a Ex 16,4.15).

Apoštol Pavol vidí v prechode Izraelitov cez Červené more a v manne predobrazy krstu a Eucharistie (porov. 1 Kor 10,2-4Ex 14,22; 16,4.35) a nazýva Ježiša Krista „veľkonočným Baránkom“ (porov. 1 Kor 5,7). Autor Listu Hebrejom dokazuje, že Kristus je väčší ako Mojžiš (porov. 3,1-6) a že jeho kňazstvo a obeta prevyšujú starozákonné kňazstvo a obety (porov. hl. 7 – 9). V Zjv 15,3 n. sa prechod cez more prirovnáva víťazstvu vyvolených nad smrťou a Mojžišova pieseň (Ex 15,1-19) sa stáva piesňou vykúpených.

  1. Exodus a história

Na historické zarámovanie udalostí východu Izraelitov z Egypta je v Knihe Exodus iba niekoľko údajov. Spomína sa, že izraelský ľud musel stavať faraónovi skladové mestá Pitom a Raamses [Rameses] (porov. 1,11). Keďže však mesto Raamses sa v dokumentoch XX. dynastie už nespomína, všeobecne sa za faraóna útlaku Izraelitov pokladá Ramesse II. (asi 1298-1235) z XIX. dynastie (asi 1310-1200). Aj papyrusové záznamy z toho obdobia hovoria o vojakoch etnickej skupiny Chabiru (čiastočne identifikovanej s Hebrejmi), ktorí pracovali na stavbe v okolí mesta Memfis.

Aj archeologické vykopávky v Palestíne potvrdzujú, že exodus Izraelitov sa uskutočnil asi v polovici 13. storočia pred Kr.

---

Dnešný text je z časti, v ktorej sa opisuje cesta od Červeného mora k vrchu Sinaj, ešte pred prijatím prikázaní na Sinaji. Dozvedeli sme sa, ako Izraeliti bojovali proti lúpežníkom. Mojžiš sa nechopí meča, ale dvíha svoje ruky k modlitbe. Toto rozprávania je mimo iného obrazom vytrvalej modlitby. 

Prišiel Amalek a v Rafidim bojoval s Izraelom.

Amalek je spomínaný v Gn 36.1216 ako Ezauov vnuk, je veľmi starým národom. V dobe sudcov sa spojil s madiánskymi lúpežníkmi. Aj Dávid s ním ešte bojoval.

Mojžiš povedal Jozuemu: „Vyber nám mužov a choď, bojuj s Amalekom.

Tu je prvá zmienka o Jozuovi

Ja budem zajtra stáť na temene pahorku s Božou palicou v ruke.“

Mojžišova palica bola symbolom Božej prítomnosti. Tak ako v Egypte kde Mojžiš konal Bože divy, ako aj pri prechode cez Červené more.

Kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, ale keď ich spustil, víťazil Amalek. Lenže Mojžišovi ruky oťaželi. Vzali teda kameň, podložili mu ho a sadol si naň. Áron s Hurom mu z oboch strán ruky podopierali, a tak mu ruky neochabli až do západu slnka.

Mojžiš sa unavil. Najsilnejšia ruka zlyhá, keď je dlho vystretá; je to iba Boh, ktorého ruka je stále vzpriamená. Nepočuli sme, žeby Jozuove ruky v boji oťaželi, ale Mojžišove ruky pri modlitbe áno; čím duchovnejšia je akákoľvek služba, tým skôr môže „ochabnúť“. Tento symbolický úkon poučil Izrael, že Mojžišove ruky urobili pre ich bezpečnosť viac ako ich vlastné ruky, jeho palica je dôležitejšia ako ich meč, ich víťazstvo a porážka, závisí od toho či Mojžiš zdvíha alebo púšťa ruky (či sa modlí, alebo nie).

Jozue porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča.

Alegorický výklad:

Úspech cirkvi závisí od toho, či jej členovia sú silní vo viere a vrúcni v modlitbe. Nemali by sme sa hanbiť, ani požiadať o pomoc druhých, či prijať pomoc. Ruky Mojžiša zostali stabilné až do pádu slnka, lebo mal pomoc od Árona a Hura. Bolo veľkým povzbudením pre starozákonný ľud keď videl Jozua na bojovom poli a Mojžiša nad nimi na kopci. Kristus je pre nás ako Jozue, hlavou Cirkvi, našou spásou, ktorý bojuje s nami v našich duchovných bojoch. Pápež modliaci sa ľudia sú pre nás Mojžišom, ktorí s za nás prosia, aby naša viera nezlyhala. Zbrane namierené proti Božiemu ľudu nemôžu dlho víťaziť a nakoniec budú zlomené.

V ďalších (neprečítaných) veršoch čítame ako Mojžiš musí napísať, čo sa stalo, čo robil Amalek proti Izraelu; urobil oltár (pamätník) aby sa nikdy nezabudlo, čo Boh urobil pre svoj ľud, ako ich zachránil pred nepriateľom. To je odkaz pre všetkých nepriateľov Krista a jeho kráľovstva a povzbudenie pre nás. 

  1. 2 Tim 3, 14 - 4, 2

Čo teraz budeme čítať, bolo napísané za pohnutých okolností. Pavol sa dozvedel, že bude popravený a tak sa lúči so všetkými, ktorí ako on uverili v Pána Ježiša, teda i s nami. Počúvajte čo nám pred smrťou odporúča!

Milovaný, vytrvaj v tom, čo si sa naučil a čo ti je zverené. Veď vieš, od koho si sa to naučil.

Učila ho babička Lois a matka Eunike

Od útleho detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi.

„Sväté Písma“ – takto sa u grécky hovoriacich Židov nazývali knihy Biblie.

Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.

Toto je dôležitý text, ktorý hovorí o tom, že Písmo sväté je inšpirované Duchom Svätým. Aj keď tu ide o Starý zákon. Sv. Peter vo svojom druhom liste (3,15-16) rozširuje túto posvätnosť i na niektoré, vtedy už známe, apoštolské spisy. Vytrvalé používanie Písma Boží človek živí vieru a apoštolskú horlivosť.

Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo

Pavol vo svojom poslednom liste, milovanému učeníkovi, uvedomujúc si blízku smrť, zdôrazňuje myšlienku ktorou je preniknutý počas celého svojho účinkovania – Ježišov blízky príchod. To sú dôvody pre ktoré hovorí veľmi emotívne a imperatívne.

Ježiš „bude súdiť živých i mŕtvych“ – tých, ktorí budú žiť v čase jeho príchodu i tých čo vstanú z mŕtvych. Toto by malo Timoteja motivovať k horlivosti a preto mu odkazuje:

Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou 

  1. Evanjelium, Lk 18, 1-8

Dnešné evanjelium je majstrovskou ukážka, ako zrozumiteľne a názorne vie Pán Ježiš učiť. Počúvajme, k čomu nás povzbudzuje.

Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať:

Toto je slovník a myšlienky aj sv. Pavla: „Boh... mi je svedkom ako si na vás ustavične spomínam na všetkých mojich modlitbách“ (Rim 1,10), „Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky...( (1 Sol 5,17...)

V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel.

Nič nové od slnkom – počúvame o korupcii súdnictva.

No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“

Aj skorumpovaní ľudia sa snažia vyhnúť nepríjemnostiam. Či práve oni? Aby mali pred ľuďmi imidž.

A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý?

Dôvodom odmietania vdovy bolo to, že nespravodlivý sudca nebol ochotný (18: 4), to však nikdy nie je dôvod u nášho milujúceho Otca v nebi. Nespravodlivý sudca konal zo sebeckých motívov celú dobu, aj keď jej konečne vyhovel – aby mal pokoj. Ale Boh vždy koná z obetavej lásky, ako je vidieť predovšetkým z Kristovho kríža. Tento sudca sa staral iba o svoje dobro, ale Boh koná z múdrej obavy o blaho svojho ľudu.

Hovorím vám: Zaraz ich obráni.

Boh zavedie spravodlivosť a tým pomôže utláčaným chudákom čítame v Sir 35,18-19; tu sa hovorí skôr o trpezlivosti snáď sa vysvetľuje meškanie parúzie (Lk píše už pre druhú generáciu kresťanov).

Čo však Ježiš znamená, keď hovorí, že spravodlivosť príde rýchlo? Tu sme takmer o 2 000 rokov neskôr a Ježiš sa nevrátil, aby zachránil svojich chudobných. Všetci poznáme príbehy verných svätých, ktorí sa modlili za niečo celý svoj život, ale ich modlitby boli nezodpovedané. Čo to znamená rýchlo?

Musíme na to pozerať z Božieho pohľadu, nie z nášho. U Pána je tisíc rokov ako deň (2.Pt 3,8; Ž 90,4) Noemovi povedal, že príde povodeň, ale 100 rokov prešlo bez kvapky dažďa, zatiaľ čo Noe musel znášať posmech susedov. Abrahámovi sľúbil syna, ale Sára prechádza menopauzou 25 rokov pred narodením Izáka. Sľúbil Jozefovi v jeho detských rokoch prostredníctvom snov, že sa mu jeho otec a bratia klaňajú, ale veľa rokov strávil v egyptskom žalári. Sľúbil vyslobodiť svoj ľud z otroctva v Egypte, ale uplynulo 400 dlhých rokov, kým postavil Mojžiša, a to až potom, čo Mojžiš strávil 40 rokov v púšti po jeho zlyhaní. Sľúbil, že pošle svojho Mesiáša, ale jeho ľud musel čakať 400 rokov po poslednom prorokovi, až potom v plnosti času Boh poslal svojho Syna (Gal. 4: 4). Jednou z odpovedí na problém oneskorených odpovedí na naše modlitby je získať správny pohľad na Boha.

Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“

V 27. nedeľu sme hovorili v súvislosti s prosbou apoštolov o rozmnoženie viery. Apoštoli boli poučení, že majú byť pred Bohom v pozícii sluhov. Podľa toho, mať vieru znamená, že celý spôsob vnímania a reagovania na život je pretvorený Božou mocou. Dnes akoby Pán Ježiš ani toto nežiadal. Veď je lepší ako „nespravodlivý sudca“. Dokreslenie nájdeme nižšie.

 Kerigmatický výklad

Úvodné verše 18. kapitoly Lukášovho evanjeli sa vzťahuje na to, že „Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať.“ A predsa tento prvý verš môže odpútať pozornosť čitateľa iným smerom. Text nie je učením o modlitbe - alebo o neústupčivej modlitbe - téme, ktorej sa Ježiš už venoval - ale učením o realizácii Božieho kráľovstva. Môžeme toto tvrdenie zmierniť – nie iba o vytrvalej modlitbe.

O modlitbe hovorí Ježiš v 12. kapitole tohto evanjelia veľmi jasné. Je to pozvanie nestrachovať sa, ako to robia neveriaci, ale byť si vždy úplne istý v prejavoch lásky Otca. Ježiš povedal: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť?“ alebo: „Čo budeme piť?“ alebo: „Čo si oblečieme?“! „Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete.“ (Lk 12, 29-30)

Čiže ani netreba Pána žiadať, pretože on nenapĺňa naše potreby odpoveďou na naše žiadosti – ale ich napĺňa ešte pred tým než ich vyslovíme.

Zdá sa, že to, čo má Ježiš dnes na srdci je: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Lk 12, 31)

Toto je to, čo leží Ježišovi na srdci, toto je tou dnešnou témou: realizácia Božieho kráľovstva. Prečo? Oslobodení od každej starosti sú jeho učeníci posielaní pracovať na budovaní Božieho kráľovstva, čiže alternatívnej spoločnosti, v ktorej sa nezhromažďuje, ale sa zdieľa; v spoločnosti, v ktorej sa nerozkazuje, ale sa dáva do služby iným a teda neexistuje potreba vyvyšovať sa nad iných, ale zostupovať k iným. Toto je Božie kráľovstvo, alternatívna spoločnosť, ktorá je súčasťou Božieho plánu s ľudstvom.

Toto Ježiš umiestnil do jedinej modlitby, ktorú nás naučil – Otčenáš – do časti „príď kráľovstvo tvoje“, toto ale neznamená príchod niečoho, čo tu ešte nie je, ale niečoho, čo sa zväčšuje a rozširuje. A naozaj, od momentu, kedy existuje komunita ľudí, učeníkov, žien, ktorí prijímajú blahoslavenstvá, Kráľovstvo už existuje.

Ježiš povedal „Blahoslavení chudobní...“ (Lk 6, 20), tí, ktorí sa rozhodli pre túto alternatívnu spoločnosť, „... pretože ich je nebeské kráľovstvo.“ Nehovorí, že ich „bude“ kráľovstvo. Kráľovstvo už existuje.

Čiže ide o to rozšíriť, ešte viac dať vyniknúť, vplyv tohto kráľovstva. Toto kráľovstvo sa musí rozšíriť vďaka aktivite veriacich, ktorí pracujú na Božom pláne pre ľudstvo, čo znamená - ako spievala Mária v chválospeve Magnifikat – „rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a bohatých prepustil naprázdno.“ (Lk 1, 51-52)

Toto je to, čo Ježiš chce, aby jeho učeníci naplnili. Toto je Božie kráľovstvo. Kvôli tomuto Ježiš, ktorého sa farizeji uštipačne pýtali: „Kedy príde toto kráľovstvo“ - pretože si mysleli, že je nerealizovateľnou utópiou – odpovedal: „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: „Aha, tu je!“ alebo: „Tamto je!“, lebo Božie kráľovstvo je medzi vami.“ (Lk 17, 20-21)

Sú to malé komunity veriacich, ktoré prijali Ježišove učenie a začali dielo oslobodenia ľudstva. Preto úryvok, ktorý rozoberáme – 18. kapitola Lukášovho evanjelia, jeho prvých 8 veršov – predstavuje povzbudenie pre kresťanské komunity, komunity Kráľovstva, ktoré sa môžu nechať znechutiť, či nechať sa skľúčiť, keď vidia, že sú samé a krehké v porovnaní s obrovskou nespravodlivosťou v spoločnosti, ktorá ich obklopuje.

A modlitba je zameraná na realizáciu spravodlivosti Božieho kráľovstva. V tomto je význam naliehavosti v modlitbe. Ježiš ubezpečuje: „Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť“ (Mt 6, 33) – termín spravodlivosť sa v tomto úryvku objavuje štyrikrát Slovo „obrániť“ znamená „zjednať spravodlivosť“ – a toto slovo „obrániť“ je v tomto úryvku 4 x – a je centrálnou témou – aby sa inaugurovalo Božie kráľovstvo

Ale aby sa stalo skutočnosťou, je potrebné, aby učeníci odmietli všetky prázdne a falošné hodnoty ktoré vládnu v spoločnosti – odmietnutie, ktoré učeníci ešte nespravili. Preto sa úryvok končí Ježišovou skepsou: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“

Ježiš hovoril o príchode Syna človeka v čase zničenia Jeruzalema. Povedal: „Priam tak bude aj v deň, keď sa zjaví Syn človeka,“ (Lk 17, 30) v ruinách Jeruzalema, v zničení chrámu bude „oslobodený“ a tak „schopný“ ísť smerom k celému ľudstvu.

A teda, keď sa Ježiš zjaví, budú sa ešte jeho učeníci podieľať na realizácii Božieho kráľovstva? Koniec evanjelia podľa Lukáša o tom pochybuje. Učeníci ešte neukončili svoje naviazanie na hodnoty spoločnosti – navštevujú chrám (Lk 24, 52-53) – tak končí evanjelium podľa Lukáša – ten chrám, ktorý Ježiš nazval lotrovským pelechom (Lk 19, 46) a Emauzskí učeníci nazývajú ešte stále Ježišových vrahov „naši predstavení (poprední muži)“ (Lk 24, 20).

Čiže celý úryvok je pozvaním nevzdávať sa nasledovania toho, ktorý povedal, v inom evanjeliu „dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Kto sa rozhodne v prospech života bude vždy silnejší ako smrť. Kto sa rozhodne pre svetlo, vyhrá nad temnotami. 

Pastiersky list na misijnú nedeľu

Milovaní bratia a sestry, povrchná úvaha nad dnešným evanjeliom by nás mohla zaviesť dvomi nesprávnymi smermi. Jedným z nich by bola kritika inštitúcií a ich predstaviteľov, ktorí sa Boha neboja a ľudí nehanbia, napriek tomu, že majú zodpovednosť za osudy ľudí, miest, alebo národov. Druhý nesprávny smer by mohla byť úvaha nad tým, či neodbytnosť bezbrannej vdovy je najlepší spôsob, ako sa domôcť svojho práva. Hoci je vymožiteľnosť práva jedným z podstatných rysov zrelej spoločnosti, Ježišove slová z dnešného evanjelia nás chcú upriamiť ešte na niečo dôležitejšie. Hlavným posolstvom dnešného evanjelia je totiž vytrvalá dôvera v Božiu pomoc.

Takáto dôvera je kľúčová vlastnosť každého učeníka, ktorý je povolaný stať sa aj misionárom evanjelia. Dobrú zvesť o Božom kráľovstve som neprijal iba preto, aby som si vďaka nej dobre vybudoval svoj život, svoju rodinu, či svoje spoločenstvo. Ani preto, aby som s jej pomocou dosiahol iba svoju osobnú spásu. „To, že prináležíme Bohu ako jeho deti, nikdy nie je len individuálnou záležitosťou“. Základnou vlastnosťou Ježišovej dobrej zvesti je, že sa chce šíriť, chce sa dostať k čím viacerým ľuďom. Lebo „každý človek je milovaným synom a dcérou Nebeského Otca“. Mnohí túto zvesť ešte nepočuli, no „Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení, keď spoznajú pravdu a zakúsia jeho milosrdenstvo prostredníctvom Cirkvi“ (porov. Posolstvo pápeža Františka k Svetovému dňu misií 2019).

Dnes slávime na celom svete vo všetkých katolíckych kostoloch misijnú nedeľu. Je to deň modlitieb za misie a misionárov a deň solidarity, prejavenej finančnou zbierkou na podporu misijných krajín. Tohtoročná misijná nedeľa je o to výnimočnejšia, že pápež František počas celého októbra 2019 pozýva všetkých pokrstených kresťanov na slávenie Mimoriadneho misijného mesiaca.

Misie v nás vyvolávajú predstavu ďalekej a chudobnej krajiny, kde misionár šíri kresťanstvo a pomáha ľuďom aj v ich chudobe. Mnohí ľudia sú presvedčení, že byť misionárom je úlohou vybraných mužov a žien, ktorí odchádzajú do ďalekých krajín. Žijeme však na Slovensku a misionármi môžeme byť aj tu a teraz. Misia je prinášaním živého Ježiša tam, kde sme. Ak ide misionár do ďalekej krajiny, je potrebná príprava a nadšenie. Misionár potrebuje spoznať ľudí, jazyk, kultúru, zvyky. Musí hovoriť jazykom ľudí, ku ktorým je poslaný, aby mu rozumeli, a hlavne nemôže používať nátlak. To sa vyžaduje aj od každého z nás, ktorí sme prijali krstom poslanie hlásať evanjelium. Misie v nás niekedy vyvolávajú predstavu zbierania peňazí. A hoci aj dnes budeme pozvaní prispieť finančne na misie v Rwande, je treba povedať, že misie neznamenajú peniaze. Sú iba prostriedkom, ako priniesť lásku ľuďom, ktorí sa majú oveľa horšie ako my.

Výnimočným rozmerom tohtoročnej misijnej nedele v našej diecéze je pozvanie, ktoré chcem adresovať každému z vás: Dajme sa spoločne do pohybu ohlasovaním Ježišovej dobrej zvesti. Chcem vám k tomu ponúknuť aj konkrétny nástroj: projektovú súťaž na podporu vašich dobrých nápadov pre posilnenie života vašej farnosti aj celej našej diecézy. Tak, ako pri zahraničných misiách nejde o peniaze, hoci ich spoločne zbierame, ani pri domácej misii nejde o projekty, hoci vás k ich tvorbe pozývam. Dobré nápady, ktoré od dnes môžete celý mesiac tvoriť a predkladať do projektovej súťaže, sú nástrojom, ako vyjadriť našu tvorivosť a premeniť našu túžbu žiť podľa evanjelia, do konkrétnych skutkov.

Drahí bratia a sestry, my dnes finančne prispejeme na posilnenie ohlasovania evanjelia
v ďalekej Rwande. Aj naša diecéza pre svoju finančnú slabosť prijala v tomto roku pomoc iných diecéz, aby mohla zabezpečiť plnenie svojich základných úloh. Rozhodli sme sa veľkú časť tejto získanej sumy premeniť na podporu pre tých z vás, ktorým horí srdce pre šírenie evanjelia. Lebo v jeho ohlasovaní spočíva hlavná úloha života každej miestnej cirkvi.

Pozývam každého z vás k zamysleniu nad štyrmi otázkami:

  • Ako môžeme príťažlivejším spôsobom ohlásiť evanjelium ľuďom, ktorí v našom meste/obci neveria v Ježiša, alebo im je ľahostajný?
  • Čo môžeme urobiť pre to, aby viera praktizujúcich kresťanov bola ešte osobnejšia, pevnejšia a radostnejšia?
  • Ako môžeme účinnejšie vo farnosti poslúžiť tým, ktorí sú odkázaní na pomoc a starostlivosť iných?
  • Čo môžeme urobiť, aby sme vo farnosti tvorili osobnejšie vzťahy, aby sme si ako Kristovi nasledovníci boli navzájom bližší?

Som si istý, že vás Duch Svätý v tomto uvažovaní privedie ku konkrétnym prejavom ohlasovania a ku skutkom lásky, ktoré budú vynikajúcou účasťou na misijnom poslaní celej cirkvi. Na ich realizáciu môžete získať až 500,- € ako farnosť, ako malé spoločenstvo, či organizácia. Budem vďačný, ak vám aj tieto prostriedky pomôžu byť ešte viac činnými skrze lásku pri ohlasovaní evanjelia v dennom živote. Nech sa táto misia uskutočňuje v našej miestnej cirkvi aj cez projektovú súťaž, ktorú dnes vyhlasujem pre celú diecézu. Nech je prejavom našej otvorenosti na impulzy Ducha Svätého, ktoré sme ochotní počúvať v osobnej i spoločnej modlitbe. Nech je priestorom zdieľania našej osobnej skúsenosti s mocou Božej lásky a s vytrvalou dôverou v Božiu pomoc, ako ju prejavila chudobná žena z dnešného evanjelia.

Potrebujeme poznať Boha, aby sme mali radosť a ňou získavali iných pre evanjelium. Potrebujeme byť vďační za každého človeka, ktorého stretneme, a je jedno, či je to v zahraničných misiách, alebo doma, v obchode, či na pracovisku. Misionár sa pozerá na druhých ľudí očami lásky, ktorá neprestáva vidieť dobro v každom človeku a každého človeka vidieť ako hodného dobra. Misionár má rád ľudí aj napriek tomu, že ho nevítajú s otvorenou náručou. Misionár prináša radosť, nádej, zmenu, nový závan. Misionár je náročný na seba a láskavý k iným. Je si vedomý darov, ktoré dostal od Boha, a naplno ich využíva v službe pre druhých. Rád počúva a menej hovorí, je citlivý na drobné služby a pomoc druhému.

Nech je štedrosť, ktorou bola obdarovaná naša diecéza, pozvaním k vašej štedrosti pri dnešnej zbierke pre cirkev v africkej Rwande. Nech toto obdarovanie zároveň pomôže každému z nás “byť misiou”. Lebo “každý pokrstený a pokrstená je misiou”, ako to napísal pápež František v tohtoročnom Posolstve na Svetový deň misií. “Kto miluje, je vždy v pohybe; je hnaný von zo seba, je priťahovaný a priťahuje druhých, daruje sa druhému a buduje vzťahy, plodiace život. Pokiaľ ide o Božiu lásku, nikto nie je neužitočný, či bezvýznamný. Každý z nás je misiou vo svete, pretože každý z nás je plodom Božej lásky“. 

Spolu so Svätým Otcom Františkom zverme toto poslanie Márii, našej Matke. Práve ona, v zjednotení so svojím Synom, sa už od jeho počatia dala do pohybu a nechala sa úplne vtiahnuť do Ježišovho poslania; toho poslania, ktoré sa pod krížom stalo aj jej poslaním.

S vďakou za vás, každému z vás žehnám Boží pokoj a dobro; 

                                                                                                            váš biskup + Tomáš.

Príhovor pre deti: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1031-29-nedela-v-cezrocnom-obdobi-3

 

 




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.