Pri sebavýchove sa neraz dopúšťame omylu z dôvodu povrchného sebapoznania.
Potom sa môžme iba deformovať. Vo štvrtok sme sa zamýšľali nad nedostatočným sebapoznaním. (https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1988-casto-nechapeme-seba) Dnes uvažuje nad dôvodmi tohto nedostatku, aby sme potom mohli rásť.
Seba chápeme ako „monolit“, ako akýsi neopracovaný, surový kameň, ktorý treba formovať akoby zvonku, nanútením mu istých ideálov, vzorov, zákonov. Často používané slovo „formovať seba“ napovedá akoby „vonkajší“ prístup k vlastnej osobe. Neraz vynakladáme veľké úsilie vôle (dalo by sa to nazvať priamo voluntarizmom), aby prijaté vzory, ideály a zákony boli zreteľné v našom vonkajšom konaní. Takéto „formovanie seba“ sa opiera predovšetkým o naše ľudské konanie. Myslíme si: Čím viac sa budem psychicky usilovať, namáhať, tým budem dokonalejší, bližší ideálu, ktorý si kladiem sám alebo ktorý mi ukazujú iní.
Je azda niekto, kto nezakúsil obmedzenosť svojej „pevnej vôle“? Sú také situácie, keď naša „pevná“ vôľa sa ukazuje úplne bezmocná.
Model výchovy - formovanie seba a iných, ktorý sa opiera len o pevnú vôľu, nezohľadňuje zložitosť a hĺbku človeka, nepýta sa, aký je človek - ten konkrétny s celým príbehom svojho života, so svojím charakterom, sklonmi atď. Nepýta sa, čo sa v ňom skutočne deje, aké sú jeho najhlbšie túžby, aké sú jeho obavy, životné zranenia, krivdy.
Preto je potrebné „zakotvenie v Bohu“ vo viere. Ak prídeme k zrelej viere, môžeme lepšie poznať seba. Môžeme si potom odpovedať na otázky: Odkiaľ som, kam idem, kto mi v tom môže pomôcť? Pri sebavýchove k zrelej viere musíme zohľadniť toto všetko, uvedomiť si, akí sme.
Keď celú našu sebavýchovu k zrelej viere oprieme len o vôľu (voluntarizmus), samozrejme, môžeme mať určité výsledky, ale tieto výsledky budú obyčajne dvojznačné, pretože bude ich sprevádzať väčšie alebo menšie psychické napätie, únava, podráždenosť, precitlivenosť. Neusporiadané ambície budú prítomné aj v našom vnútornom živote. Veľmi ľahko pri budovaní čnosti skĺzneme až do neresti. Pekne to vysvetľuje Aristoteles, ktorý učí, že čnosť je v strede medzi dvoma opačnými neresťami. Tak napr. rozvážny človek nie je ani bojazlivý, ani opovážlivý. Šetrný nerozhadzuje peniaze, ale musí si dať pozor, aby sa nestal lakomcom. Preto sa často hovorí o „kráľovskej strednej ceste“. V kresťanskej literatúre čítame klasické miesto v Kasiánových Besedách (Collationes), kde sa egyptský opát Mojžiš odvoláva na autoritu sv. Antona Veľkého a všetkých „otcov púšte“, a vyhlasuje, že „bez rozvážnosti sa i dobro obráti na zlo“. Preto treba vo všetkom zachovať mieru.
V literatúre (a keby len v nej) existuje určitý typ svätuškára, ktorý spája v sebe nábožné praktiky, úsilie konať dobro s podráždenosťou, sústredenosťou na seba, prebujnenými ambíciami, ťažkosťami so zmyselnosťou.
Svätý Augustín sa modlil: Kiež by som poznal seba, kiež by som poznal teba.
Modlime sa tak aj my: Kiežby som poznal seba - kiežby som poznal tvoj portrét v svojom srdci, tvoj obraz v sebe, ako aj všetko, čo ho vo mne znetvoruje. Kiežby som zakúsil teba ako lásku, kiežby som sa mohol oslobodiť od všetkých falošných predstáv o tebe a tým aj o sebe.