Dnes máme v diecéze i v našej farnosti kňazské rekolekcie. Kňazi sa stretnú, aby si mimo iného obnovili svoje nasmerovanie v službe podľa evanjelia.
Nezaškodí, keď sa všetci občas zastavíme a pouvažujeme o sebe. Človek je sám sebe tajomstvom. Ak sme k sebe úprimní, priznáme si, že často nechápeme seba samých a to všetko čo sa v nás deje; nechápeme, prečo nás prepadáva smútok, skľúčenosť, nechuť k životu, nervozita a možno dokonca depresia; nechápeme naše impulzy, pocity, nevieme, odkiaľ pochádzajú.
Neraz sme prekvapení našou nežičlivosťou, nevľúdnosťou, či možno priam agresiou. V iných situáciách nás udivuje prílišné podliehanie niektorým ľuďom a prílišná kompromisnosť voči nim. Aj zmyselné túžby v nás vzbudzujú obavy. Nechápeme, čo sa deje v našej psychike, a tým viac nechápeme, čo sa deje v hĺbke duše. Neraz sa bezradne pýtame, ako premôcť prílišnú sústredenosť na seba, ako v ťažkostiach dôverovať Bohu. Neraz nás udivuje a znervózňuje veľká menlivosť našich túžob, nestálosť našich rozhodnutí a „silných“ predsavzatí. Žijeme niekedy akoby mimo seba, a preto naše zakorenenie v Bohu je plytké a povrchné.
Keď som pozorne sledoval moje postoje, pochopil som, že som spútaný sieťou čudných paradoxov. Hoci som bedákal nad príliš mnohými ponukami, cítil som sa nesvoj, keď ma nikto o nič neprosil. Hoci som sa sťažoval, ako mi je ťažko odpovedať na listy, znepokojoval som sa, keď moja poštová schránka bola prázdna. Keď som sa trápil, že ma čaká namáhavý cyklus prednášok, bol som rozčarovaný, keď som nemal pozvania. Hoci som sníval o prázdnom písacom stole, bál som sa chvíle, keď sa tak stane.
Skrátka, napriek tomu, že som túžil po samote, bál som sa, že zostanem sám. Čím viac som si uvedomoval tieto paradoxy, tým výraznejšie som videl, že som otrokom povinností, ktoré som si nanútil, že podlieham ilúzii a že sa musím zastaviť a zamyslieť sa, či existuje trvalý bod, v ktorom je zakotvený môj život a z ktorého sa môžem vydať na ďalšiu cestu s nádejou, odvahou a dôverou. Uvedomil som si, že až vtedy nájdem odpoveď, keď sa zastavím a dovolím, aby mi boli dané tie ťažké otázky, aj keby mali bolieť.
Takéto myšlienky zaznamenal jezuita Henri J. Nouwen, vo svojej knihe Počúval som ticho na začiatku sedemmesačných exercícií v trapistickom kláštore.
Termín rekolekcia pochádza z latinského slova re-colligere a znamená „znovu zbierať“, „získať“. Urobme si takéto rekolekcie aj my. Na sedemmesačné, ako mal vyššie spomínaný autor, nám to asi nevyjde, ale urobme si aspoň krátke zastavenie. Čas rekolekcii môže byť pre každého z nás pomocou Božieho Slova práve takým „zozbieraním svojho života nanovo“, „získaním“ toho, čo je v ňom najpodstatnejšie. Rekolekcie majú byť pre nás jednou veľkou otázkou: Je nejaký pevný bod, v ktorom je zakotvený môj život a z ktorého sa môžem vydať na ďalšiu cestu s nádejou, odvahou a dôverou? Uvedomujeme si, tak ako si to uvedomoval citovaný autor, že klásť si určité otázky môže byť pre nás ťažké?
Poznávanie seba, ktoré nás má priviesť k Bohu, ktorý v nás účinkuje, a ktorý by pre nás mal byť tým pevným bodom života, môže byť veľkou a ťažkou prácou, premáhaním sa. Bude to však premáhanie, boj nielen s ľudskou obmedzenosťou a slabosťou v nás, lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale bude to boj predovšetkým s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach (por. Ef 6, 12). Nemusíme sa báť, lebo Pán Ježiš premohol svet. (Jn 16:33).
Rekolekcie – znovu naštartovanie, to je čas, ktorý môže priniesť bolesť. Je to však aj čas liečenia rán, ktoré nám spôsobil život, alebo rán, ktoré sme si spôsobili sami. Ale to sa stane oslobodzujúcim a potom radostným.
Ako na to konkrétne? Pokúsme sa odpovedať na v úvode nadhodené pocity:
Prečo som tak naraz zosmutnel? Prečo som sa rozhodol takto? Čo bolo príčinou mojej dobre nálady? Boli to dobré pohnútky? Prečo tento pocit? Čo z neho mám? Čo mi prinesie?
Čo keby sme si na takúto reflexiu našli čas každý deň?!
Tak čo, zozbierame sa?