Iz 43, 16-21, Flp 3,8-14, Jn 8, 1-11
Existencialista, Albert Camus (1913-1960): Milovať niekoho znamená, dať mu priestor do budúcnosti.
Budúcnosť je dominantná v dnešnom Božom slove. Čo je prirodzené. Veď kto tak miluje ľudstvo ako Boh a kto mu dáva budúcnosť ak nie on.
Prvé čítanie:
Prorok hovorí o tom, že Boh vyslobodí ujarmený národ z Babylonského zajatia tak, ako ich vyslobodil z Egyptského: Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych. Hľa, ja tvorím čosi nové, teraz to klíči; nebadáte? Áno, na púšti urobím cestu a rieky na pustatine.
Prorok predpovedá cestu vyslobodenia z babylonského otroctva. Boh ponúka svojmu ľudu budúcnosť.
Druhé čítanie:
Pavol preto, aby nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych, všetko pokladá za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša.
Pre túto budúcnosť všetko pokladá za odpadky.
Evanjelium:
Pristavme sa z pohľadu budúcnosti pri tomto príbehu.
Pre ženu pristihnutú pri cudzoložstve končila budúcnosť, čakala ju potupná smrť. Ježiš jej zachránil život.
Možno aj za cenu vlastného. Lebo táto udalosť bola určitým vyvrcholením ideových protikladov so zákonníkmi a farizejmi.
Samozrejme, že táto udalosť by mohla byť pohoršením nielen pre Ježišových oponentov, ale pre zbožných všetkých časov.
Ježiš nijako nezľahčil cudzoložstvo, dal šancu – budúcnosť tejto žene.
V čom bola jej budúcnosť? V Ježišových slovách: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“
Budúcnosť v pokání.
Možno si to neuvedomujeme, ale Boh aj nám dáva budúcnosť v pokání. Pri sviatosti pokánia Boh tvorí nového človeka. Je to stvoriteľský akt Boha.
Nemýľme sa; sviatosťou pokánia sa nestaneme automaticky lepšími. Naše zmeny k lepšiemu sú spravidla pomalé a často prchavé. Ale sviatosťou pokánia sa dostávame na lepšiu cestu, do lepšej situácie. Boh pre nás pripravuje obnovenú budúcnosť, ktorá je zas plne podľa neho - a čaká, že my sa do nej s vierou vydáme.
Všetko, čo Boh tvorí, je vlastne nové. A všetko, čo Boh tvorí, je bezpochyby dobré. Boh nič iného než dobro pre nás netvorí. A tak sa každý môže k týmto novým Božím veciam vydať s dôverou v ústrety.
Pekne to vyjadril Pavol v dnešnom čítaní:
Nie že by som ho už bol dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa.
Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.
Čo slov sme sa v minulom režime napočúvali o budúcnosti! A možno, že teraz sa mnohí sami utešujeme pohľadmi do budúcnosti. Alebo naopak, možno že sa jej bojíme. K obom názorom je dosť dôvodov. Množstvo vecí sa iste zlepšuje a my sa na ne môžeme tešiť. A naopak - množstvo vecí je v svete v tak katastrofálnom stave, že z nich ide na nás úplne pochopiteľne strach. Čo je lepšie, báť sa alebo sa tešiť?
Keď pritom počujeme v čítaní z Izaiáša o nových veciach ktoré prichádzajú, zas nám to môže byť podozrivé alebo nepríjemné. Keď je niečo nové, nemusí to ešte byť dobré. A keď je niečo skutočne nové, môžem mať strach, že tomu nebudem úplne rozumieť, že to bude pre mňa nezrozumiteľné. Čo si teda predstaviť pod tými novými vecami, o ktorých hovorí Písmo u Izaiáša? A aký k nim zaujať postoj?
Rozhodne nejde o „zaujímavé novinky". Skôr by sme v nich mali vidieť niečo takého, čo zažíval Izrael pri vyvedení z Babylonu: novú príležitosť k životu s Bohom. Nový vzťah, nová zmluva, nová budúcnosť. Izrael starú zmluvu mnohokrát hrubo porušil - a Boh túto zmluvu obnovuje. V Ježišovi Kristovi uzatvára zmluvu definitívnu, novú, nezrušiteľnú. Ide teda o to, aby človek sám, aby každý z nás objavil, ako sa slovo proroka o nových veciach v jeho živote naplňuje.
Pôstna doba je prípravou k obnove nášho krstného sľubu. A tato obnova by bola pustou formalitou, keby sme sa nezmierili s Bohom. Ak povieme „sviatosť pokánia", „svätosť zmierenia", potom sa mnohým ľuďom vybavia predovšetkým hriechy. Áno, musím si uvedomiť, aké mám a musím sa z nich vyznať. A budem mať na mesiac, na štvrť roka, alebo snáď dokonca na rok pokoj? Pokiaľ je to len takto, tak je to zlé. Pretože sviatosť zmierenia nie je len nejaká nepríjemnosť, ktorú si má človek raz za čas odbiť, ako napríklad pravidelnú prehliadku svojich zubov u zubára. Sviatosť zmierenia je otvorením novej cesty. Je to prijatie „nových vecí", novej budúcnosti, ktorú Boh pre nás prichystal. Hriechy v nej zostávajú za nami a Božia cesta, Božie požehnanie sa odvíjajú pred nami.
Ľudské novinky sú však iné. Človek dokáže vymyslieť niečo úplne nového a predsa zas nedokonalého, človek dokonca môže opakovať a prehlbovať v nových veciach staré chyby. Ostatne komu z nás sa to nestalo! Ale to, čo je od Boha, je naozaj iné. Boh chce a dokáže robiť dobro neoblomne, vytrvale a pre nás veľmi jemne.
A tak sa neobzerajme stále na to, čo bolo a neutešujme sa plano tým, že v budúcnosti bude všetko samo od seba lepšie, ani sa nestrašme tým, že všetko bude len a len horšie. Budúcnosť je Božia. V budúcnosti, a to od dneška, vznikajú dobré Božie veci. Vydajme sa jej v ústrety. Prosme Boha, aby nás zbavil našich hriechov, aby nás odviedol od toho, čo je zlé a priviedol k tomu, čo je jeho, čo je teda dobré. Aby sme mali život v čo najväčšej miere a so žalmistom mohli spievať: Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.
Lebo Boh miluje človeka a dáva mu budúcnosť.
Turzovka, 6.4.2025
Pozrite tiež:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/728-5-postna-nedela