Múd 7,7-11, Hebr 4,12-13, Mk 10,17-30
Byť múdrym
V dnešnom responzóriovom žalme sme počuli túto veľmi aktuálnu prosbu: „Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ Za čo to prosí žalmista? „Vedieť rátať dni!“? Niektorí exegéti v tom vidia snahu myslieť s perspektívou večnosti. Dívať sa na prítomnosť z nadhľadu večnosti. V konečnom dôsledku to znamená, žiť tak, aby sme mali ustavične pred očami svoju smrť, svoj koniec.
K tomu, aby sme našli múdrosť srdca je potrebné učiť sa zodpovednosti za dar bytia a dar života. Nie sme páni na svojom, ale sme správcovia prepožičaných darov a talentov. Ustavične myslieť na svoj koniec, je vrchol múdrosti, to je múdrosť srdca. Byť stále pripravený na uzávierku. Ako často sa úplne bezohľadne ženieme za vecami tohto sveta, ako by nás oni mohli vrcholne uspokojiť, a potom sme sklamaní a rozčarovaní, pretože existuje len jedna skutočná radosť a to večná. Pozemské veci sú len na to dobré, aby sme si nimi odomkli vstup do večnosti.
Možno by sme aj my podobne ako onen mladík z evanjelia mali položiť Ježišovi otázku: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“ Ide totiž o večný život. Život, ktorý smrťou nekončí. Ale vo večnosti sa nejedná len o život časovo neobmedzený, ale ide o život kvalitatívne iný a to absolútne lepší.
Duchovný život môže byť čímsi omnoho úžasnejším ako život telesný. Duša človeka má zvláštnu schopnosť otvárať sa Absolútnu. Môže mať účasť na živote samotného Trojjediného Boha. Zrejme práve sem mieri svojou otázkou mladík. Ide o účasť na Božom živote, lebo len toto je pravé bohatstvo, ktoré človeka dokonale uspokojuje. Múdrosť srdca je v pochopení pravdy o tom, že pozemské veci sú tu na to, aby sme si nimi odomkli vstup do večnosti.
Sv. Pavol v prvom liste Timotejovi dáva takúto radu ohľadom pozemského bohatstva: „Tým, čo sú bohatí v tomto veku, prikazuj, nech nie sú namyslení a nevkladajú nádej do neistého bohatstva, ale v Boha, ktorý nám hojne dáva všetko na užívanie, nech robia dobre a stanú sa bohatými na dobré skutky, nech sú štedrí a vedia sa podeliť, nech si uložia dobrý základ pre budúcnosť, aby dosiahli pravý život.“ Jedine Boh je pravé Bohatstvo a jedine On je Dobrý. Skutočne bohatý je ten človek, keď má v sebe dobrotu Boha, účasť na Božom Duchu.
Pán Ježiš na túžbu bohatého mladíka po večnom živote poukazuje na Boží zákon. Samotný zákon je zákon života. O Božom zákone platí: „To rob a budeš žiť!“
Zákon Boží je zákon života. Každé prestúpenie Božieho zákona vedie ku smrti. Je to podobne, ako keby sme nebrali ohľad na návod na nejaký prístroj. Určite ho časom pokazíme. I človek dostal ku svojmu životu a ku svojej existencii „návod na použitie!“ a tým je Boží zákon. Ak v tvojom živote prevláda depresia, je to možno práve preto, že síce zákon poznáš, ale si ho v srdci neprijal za zákon života a neriadiš sa ním. Berieš ho stále ako obmedzovanie!
Je zaujímavé, že keď Pán Ježiš hovorí o zachovávaní zákona na rozdiel od nás, nekladie dôraz na prvé tri príkazy, ktoré sa týkajú bohopocty, ale akoby uprednostňoval príkazy dotýkajúce sa človeka. Preto, lebo nie každý vie pochopiť, čo je to dobro vo vzťahu k Bohu, ale aj ten najprostejší chápe, čo je dobro vo vzťahu k človeku. Človek je tu ako „obraz Boha“ a to v dvojakom zmysle, ako ten, ktorý má konať na mieste neviditeľného Boha a skrze ktorého sa má zjaviť čosi z dobroty a velebnosti Boha, ale zároveň aj ako ten, ku ktorému sa ma pristupovať ako k Bohu. Pán Ježiš hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z najmenších, mne ste urobili!“
O večný život sa rozhoduje v našom praktickom živote, v medziľudských vzťahoch. Bohatý mládenec všetko zachovával od svojej mladosti a predsa cítil, že mu ešte niečo chýba: „Jedno ti ešte chýba; choď, predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným; a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Už zachovávanie Božieho zákona vedie ku slobode a k životu, ale je možné žiť ešte bohatšie a slobodnejšie, v nasledovaní živej Tóry, živého Božieho zákona, v nasledovaní Krista. Dobrovoľná chudoba, je prejavom väčšej dôvery voči Bohu. Neklásť svoju nádej v bohatstvo ale v Boha.
V teológii Židovského národa pred príchodom Krista vládlo presvedčenie, že pozemské bohatstvo je znakom Božej priazne. Tak to nakoniec prežívali všetci patriarchovia. Preto sa učeníci doslova zľakli, keď Ježiš povedal: „Ako ťažko vojdú bohatí do Božieho kráľovstva!“
Autor knihy Múdrosti má túto skúsenosť, ktorú môžeme nasledovať:
„Modlil som sa a bol mi daný rozum, prosil som a vošiel do mňa duch múdrosti. Jej som dal prednosť pred žezlami a trónmi a bohatstvo v porovnaní s ňou som nepokladal za nič. Ani drahokam som jej nestaval na roveň, lebo všetko zlato vedľa nej je trochou piesku a striebro popri nej za blato možno počítať.
Miloval som ju väčšmi než zdravie a krásu, chcem ju mať radšej ako denné svetlo, lebo jej svetlo nikdy nevyhasne.
A spolu s ňou mi prišli všetky dobrá, v jej rukách je nespočetné bohatstvo.“
Zakončím svoju úvahu znovu prosbou žalmistu: „Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca!“
Pozrite tiež: