Mdr 2,12.17-20, Jak 3, 16 – 4, 3, Mk 9,30-37
Až príliš ľudskí apoštoli a služba
Dôležitosť kontrastu: Ak chceme čítať, musí byť čierny text na bielom podklade. Pripadne v iných kontrastných farbách.
Kontrast je aj v príbehu dnešného evanjelia a vykresľuje na prvý pohľad dva nesúvisiace úryvky - predpoveď utrpenia a túžba po veľkosti. Apoštoli sa dostali do trápnej situácie. Ježiš hovorí o utrpení a ponížení, apoštoli o triumfe a povýšení.
V skutočnosti sú to texty veľmi úzko prepojené; ten prvý je, základom druhého. Ježišovo poníženie (v utrpení a smrti) je vzorom pre apoštolov: aj oni sa práve tak majú ponížiť (a znížiť) až k najmenším.
Práve na ceste, ktorá vedie k miestu poníženia, sa učeníci dohadujú o to, kto je väčší. Neskorá rabínska teológia rozdelila obyvateľov neba do siedmich tried a viedla diskusie o tom, kto sa dostane do najvyššej triedy. Aj kumránska komunita si predstavovala „posmrtný život" prísne hierarchicky.
Úvahy učeníkov boli zrejme inšpirované pohľadom na Ježišovu slávu pri premenení – vďaka tomu v nich ožila túžba po sláve. A ich skreslené predstavy o Božom kráľovstve zadali príčinu k týmto dohadovaním. Tieto verše silne prezrádzajú, nakoľko učeníci nepochopili budúci Ježišov údel – namiesto poníženia (po stopách Majstra) im ležia na srdci povýšenia.
Ježiš ich poučil slovami: Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Tým dáva na pravú mieru ich túžba „po vysokých postoch"; túžba „byť na čele" je správna, ak je zároveň túžbou „byť posledným" – teda byť k dispozícii, v službe všetkým.
„Byť posledný" rozhodne neznamená považovať sa za najhoršieho zo všetkých, „nehodného", po ktorom druhí majú šliapať. Takáto predstava pokorného kresťana je nezlučiteľná s evanjeliom. Veď tu sa hovorí o poslednom mieste v službe, nie v hodnotení samého seba!
Učeníci sú tak nabádaní, aby nasledovali Majstra v poníženej službe všetkým. List Polykarpov nazýva Pána „služobníkom všetkých". Namiesto sebeckého hľadania výhod sa treba ujať tých, ktorí nemajú privilégiá, nie sú dôležití, nemajú vyššie postavenie. Také boli v tom čase deti.
Preto vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma.
Zároveň ukázal, ako aj na iných miestach, že kto jeho prijíma, nie jeho prijíma, ale toho, ktorý ho poslal. Teda prijíma Boha, „slúži“ Bohu.
Prijať „najmenších" a „opovrhnutých" v Kristovom mene potom znamená prijať týchto ľudí kvôli Kristovi.
Iná zlá aplikácia textu: Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých, sa týka „prehorlivých" v službe. Taký slúži do roztrhania, lebo sa domnieva, že si nezasluhuje si, aby mu druhí vôbec venovali pozornosť – nieto aby mu uľahčili bremeno služby.
Takému by Ježiš asi povedal: „Nechaj sa obslúžiť". Nie je to prekrútenie evanjelia? Asi nie, veď jednoznačná výzva „buďte poslednými“ je v evanjeliu adresovaná ambicióznym „karieristom“, usilujúcim sa o „najlepšie posty“. Bola povedaná pre nich.
„Karieristi" preto musia vyvážiť svoju ctižiadosť „ponížením sa" k druhým, zatiaľ čo „obetavci" potrebujú oslobodzujúce slovo "nechaj sa obslúžiť". Je to slovo oslobodzujúce od chomúta, že oni majú len slúžiť a nič neprijímať.
Paradoxne pre „službychtivých" ľudí je pokorujúce nechať sa obslúžiť. Ale práve toto oni potrebujú – konkrétne (skrze iného človeka) si uvedomiť, že sú tými, ktorí potrebujú pomoc, a nie len tými silnými a sebestačnými, ktorí (sa) druhým len rozdávajú.
Navyše výzva „nechaj sa obslúžiť“ je kresťanská aj z toho dôvodu, že my všetci tvoríme jedno telo, kde sú jednotlivé údy na seba odkázané: „ruka nemôže povedať oku nepotrebujem ťa!“. Tí, ktorí „sú poslední" v službe, sa majú naučiť „byť poslední" aj tým, že potrebujú a príjmu službu druhých!
Ďalšia karikatúra je povýšenecká služba, dávanie „s vedomím vlastnej nadradenosti“, ba niekedy práve na dôkaz tejto nadradenosti. To je prípad babky, ktorá sa obetovala pre vnúčatá, ale nezabudla vždy povedať: Keby ja nie, tak zomriete od hladu! Je to len „chladné dávanie“, mechanické. A proti takémuto poňatiu služby hovorí ono prosté Ježišovo gesto objatia dieťaťa - symbol nie „akejkoľvek pokornej služby", ale služby v láske, ba dokonca v hlbokej láske k druhému. Veď objatie je znamením hlbokej nežnosti!
Keby sme chceli mať nefalšovaný obraz „evanjeliovej služby", potom by sme snáď nenašli nič lepšie, ako obraz matky, ktorá sa stará o svoje dieťa so samozrejmosťou a nezištnosťou. Napríklad aj prebdené noci... A v jej prípade to nie je „služba", ale objatie. Choď a rob to isté!
K aplikácii:
Ktorú „službu" vykonávaš? Dokážeš porovnať svoj štýl služby s „ideálom evanjelia"?
Pros o to, aby ťa Ježiš vyučoval svojmu životnému štýlu, svojmu štýlu služby – práve tam, kde žiješ.
Turkov, Dlhá, 22.9.2024
Pozrite tiež: