Ez 2.2-5, 2 Kor 12,7-10, Mk 6,1-6
V evanjeliu sme čítali: A pohoršovali sa na ňom.
Zastavme sa dnes pri pohoršení.
Grécke slovo „škandalón“ znamená kameň, o ktorý sa potkýna. Teda pre Nazaretčanov to bol škandál.
Katechizmus Katolíckej cirkvi rieši pohoršenie v textoch 2284 – 87 v statí: Rešpektovanie dôstojnosti človeka / Rešpektovanie duše druhého: pohoršenie
KKC 2284 Pohoršenie je postoj alebo správanie, ktoré privádza druhého k páchaniu zla. Kto pohoršuje, stáva sa pokušiteľom svojho blížneho. (2847) Spôsobuje škodu čnosti a počestnosti; môže strhnúť svojho blížneho do duchovnej smrti. Pohoršenie je ťažkým previnením, keď niekto svojím konaním alebo zanedbaním vedome a dobrovoľne privádza druhého k ťažkému prehrešeniu.
KKC 2285 Pohoršenie nadobúda osobitnú závažnosť (1903) vzhľadom na autoritu tých, ktorí ho dávajú, alebo na slabosť tých, ktorí mu podliehajú. Nášmu Pánovi vnuklo túto kliatbu: „Pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, by bolo lepšie, keby mu zavesili na krk mlynský kameň a ponorili ho do morskej hlbiny“ (Mt 18,6). Pohoršenie je závažné, keď ho dávajú tí, ktorí od prírody alebo na základe poslania majú povinnosť učiť a vychovávať iných. Ježiš to vyčíta zákonníkom a farizejom: prirovnáva ich k vlkom v ovčom rúchu.
KKC 2286 Pohoršenie môže byť vyvolané aj zákonom alebo inštitúciami, módou alebo verejnou mienkou.
Tak sa previňujú pohoršením tí, čo zavádzajú také zákony alebo spoločenské štruktúry, ktoré vedú k úpadku mravov a k rozkladu náboženského života alebo k „spoločenským pomerom, ktoré zámerne či bez zámeru sťažujú alebo prakticky znemožňujú kresťanské správanie zhodujúce sa s prikázaniami najvyššieho zákonodarcu“. To platí aj o vedúcich podnikov, ktorí vydávajú predpisy podnecujúce k podvodu, o učiteľoch, ktorí „dráždia“ svojich žiakov k hnevu, alebo o tých, čo manipulujú s verejnou mienkou, a tak ju odvracajú od morálnych hodnôt.
Napríklad u nás dovolené potraty!
KKC 2287 Kto používa moc, ktorou disponuje, takým spôsobom, že podnecuje k páchaniu zla, previňuje sa pohoršením a je zodpovedný za zlo, ktoré priamo alebo nepriamo podporoval. „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú“ (Lk 17, 1).
Pohoršenie sa vníma vo vzťahu k druhým ľuďom, niečo ako zneistenie druhých nesprávnym myslením, rozprávaním a konaním až navádzanie na zlo. Vidíme, že to nebol prípad Pána Ježiša.
V dnešnom evanjeliu však čítame, čo je príčinou pohoršenia a kde dokáže vyrásť. Paradoxne môže vyrásť medzi blízkymi – v tomto prípade to sú Ježišovi rodáci.
„Skade to má tento?“ A jeho príčinou je vnútorné rozhodnutie človeka, akým spôsobom sa pozerá na druhého. Z tohto pohľadu Ježišových rodákov až cítiť závisť, ctižiadostivosť, pohŕdanie, závan pýchy, podozrievanie, neprijatie…
Osobná sloboda rozhodovania človeka je taká silná, že tam aj Boh môže byť niekedy „bezmocný“: „A nemohol tam urobiť nijaký zázrak.“
Prečo sa teda pohoršili, potkli rodáci Pána Ježiša? Závideli, že Ježiš ich prerástol!
Dá sa to vyčítať z textu: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom.
Čo je závisť?
Veľký filozof sv. Tomáš Akvinský závisť definuje takto: Závisť je smútok z cudzieho dobra, pokiaľ usúdi, že zmenšuje jeho vlastnú slávu (sv.TA II/II q.36 a.1). U rodákov Pána Ježiša to vidíme.
Lepšie porozumieme závisti, ak ju dáme do kontrastu s opačnou vlastnosťou, ktorá je v pozícii čnosti a to je milosrdenstvo - dobroprajnosť. „Závisť je protiľahlá milosrdenstvu priamo, pretože závistlivý smúti z dobra blížneho, milosrdný sa však rmúti zo zla blížneho. (sv.TA II/II q.36 a.3)
Prečo je závisť hlavný hriech?
Lebo závisť spôsobujú ďalšie hriechy. Čo je sprievodným znakom závisti?
Svätý Tomáš Akvinský to vyjadruje takto: „Závisť je dcérou márnej slávy - milovníci cti a slávy závidia viac. Dcéry závisti sú ohováranie, osočovanie, jasot pri protivenstvách, trápenie pri úspechoch iných.“ (sv.TA II/II q.36 a.4).
Sledujme mechanizmus ohovárania.
Máme dosť inteligencie, aby sme povedali: Pozri, aký som šikovný, múdry, dobrý... To by sme sa okato vyvyšovali. Čo teda robíme? Ohováraním znížime iného, aby sme my boli vyššie.
Teda dôsledkom závisti je veľmi rozšírené ohováranie a dokonca i osočovanie.
Voči komu sme naklonení závidieť a ohovárať ich?
„Závisť je iba voči tým, ktorým sa chce človek v sláve (postavení) rovnať, alebo ich prevýšiť.“ (sv.TA II/II q.36 a.1)
„Najväčšia závisť je závidenie bratovej milosti.“ (sv.TA II/II q.36 a.4) To je jeden z neodpustiteľných hriechov – hriech proti Duchu svätému. V tom zmysle neodpustiteľný, že miesto toho, aby sme prosili Boha o odpustenie, závidíme iným milosť – teda aj odpustenie.
Nazaretčania sa skutočne dostali mimo spásy!
Vidíme, že závisť môže byť v niektorých prípadoch neodpustiteľná a spôsobuje ohováranie, osočovanie. Tým vnáša aj rozdelenie do života. „Nesvornosť pramení z márnej slávy a zo závisti.“ (sv. T. Akvinský)
V Starom Grécku postavili pomník olympijskému víťazovi. Jeho sused mu strašne závidel. Zaprisahal sa, že jeho pomník zničí. Každú noc vychádzal von do tmy, robil tunel a podkopával základy sochy, aby sa zrútila. Konečne sa mu to podarilo. Socha sa skutočne zvalila, ale na neho. Ten človek zomrel ako obeť svojej vlastnej závisti.
Veľavravné!
Turzovka, 7.7.2024
Pozrite tiež: