Ez 17,22-24, 2 Kor 5,6-10, Mk 4, 26-34
Pred časom som sa pozastavil nad úvodníkom v Katolíckych novinách.
Redaktorka tam písala, že mnohí, najmä mladí kňazi, miesto toho, aby využívali podobenstva a príbehy z evanjelií, venujú sa psychológii a sociológii...
Oprávnene?
Či všetky Ježišove podobenstva neboli zo života? Dokonca aj hlboko psychologické (Márnotratný syn), ekonomické (Nájomníci vinice, nespravodlivý správca). Napríklad dnešné! Kto z vtedajších poslucháčov nerozumel jeho podobenstvám o pomalom, ale nezávislom raste bylín zo semiačka? Kto sa nepozastavil nad zázrakom života, že z malého zrnka vyrastie veľký strom?
Ťažšie sa však k pochopeniu dopracuje dnešný človek. Veď kto z vás poslucháčov, alebo čitateľov na webe už sial? Domnievam sa však, že nik nemá s pochopením týchto podobenstiev problém. Aj keď nás tak bytostne nezasahujú. Dnes by Pán Ježiš použil možno iné prirovnania.
Je však dôležité, aby sme vedeli o čo v podobenstvo ide, precítili ich. Dôležitejšie je pochopiť, čo tým „básnik chcel povedať“ (ako sa nás nechápavých v piatej triede často pýtal súdruh učiteľ, keď čakal od nás pochopenie básne). A tu už musíme ísť k psychológii (zatracovanej od v úvode spomínanej redaktorky) a dnes aj k dejinám.
Začnime dejinami. Prečo? Lebo tie nám hovoria o tom ako sa z „horčičného zrnka“ dvanástych apoštolov po zoslaní Ducha svätého, Božie kráľovstvo rozrástlo do celého sveta. A teraz je to obrovský strom - viacmiliardové spoločenstvo.
Toto spoločenstvo – Cirkev, sa však skladá z jednotlivých členov. V nich musí rásť Božie kráľovstvo. Ako rastie? Pomaly. A tu sme už pri psychológii. Príroda nemá rada skoky. Ani ľudská prirodzenosť. Božie kráľovstvo musí pokrstený človek budovať pomaly - postupne.
No, povedzte, ako pomaly od zasadenia Božieho kráľovstva do našej duše – pri krste, postupne rástlo Božie kráľovstvo. A sme už zrelý pre kosák - žatvu? Nemyslím na vek!
Ani zlo ani dobro nerastie v nás rýchlo. Viktória Montana v knihe: Dom na skale napísala, že fráza: „Upadnúť do hriechu“ je nezmyslel! Aj hriech dozrieva v nás pomaly. Nikto sa nestane naraz alkoholikom, vrahom či nemravníkom, ale ani všedným a ľahostajným kresťanom. Nik sa nestane naraz svätý.
Kráľovstvo Božie, čiže dobro, rastie samo od seba, akonáhle je mu to dovolené.
Často si myslíme, že za nárast dobra treba zaplatiť veľkým úsilím. Môže na tom byť veľa pravdy, ale ak je potrebné vynaložiť úsilie, je to len na odtrhnutie sa od zla a nasmerovať sa na dobro.
Dobro v nás nerastie, ak sme pripútaní k zlu. Keď zavrhneme zlo, dobro automaticky začne rásť. Spočiatku je rast malý, ale keďže je to vždy „semienko“, má neskutočný potenciál.
Čo však treba urobiť, aby sme sa rozišli so zlom? Do dobra sa musíte zamilovať, musíte chcieť jeho „vládu“, teda urobiť z neho hlavné kritérium rozhodovania. Dobro nás vynesie do výšin ľudskosti, pretože má veľkú moc.
Však to nejako som to zjednodušil. Ale zdá sa, že by to mohlo takto byť. Či nehovoríme, že zlo je nedostatkom dobra?
Hovorí sa, že zlým byť, je ľahšie? Nie sme predsa zvrhlí. Dobro je predsa príťažlivé.
Ako poznáme, že v nás rastie Boží život? Najskôr musí byť v nás snaha po raste. Postupne po jednotlivých stupňoch musíme kráčať, či budovať Božie kráľovstvo v nás.
Znalci (začal to Pseudo-dionýz Areopagita) duchovného života hovoria o troch stupňoch: Via purgativa, illuminativa, unitiva (cesta očisťovania, osvietenie a zjednotenia).
Na prvom stupni duchovného života sa človek musí očisťovať. Premáhať hriech. Za samozrejme považovať, že sa vyhýba hriechu a neupadá do ťažkých previnení. Na ceste k Bohu sa treba najskôr očistiť od všetkého, čo prekáža dokonalosti.
Nasleduje cesta – osvietenia, začína rast v poznávaní pravdy, to je osvietenie. V tomto stupni sa už neboríme s hriechom, ale pýtame sa Boha čo máme robiť.
Nakoniec duša túži iba po spojení s Bohom. Mojím pokrmom je plniť vôľu nebeského Otca - hovorí Pán Ježiš.
Názvy stupňov ukazujú, že ide o rôzne stránky duchovného života, z ktorých jedna alebo druhá prevláda. Nevyplýva teda z toho, že by sa už nemusel očisťovať, kto sa usiluje o spojenie s Bohom! Lebo stupne sa stále prelínajú. Ťažko teda povedať, na ktorom kto je.
Máme sa usilovať o ustavičný pokrok, do skutočného obrátenia, do usilovnej práce v zdokonalení. Predsa však rozumní duchovní vodcovia vedia, že je škodlivé a nerozumné ponáhľať sa, lebo sa zanedbá veľa dobrého Sv. Ján Klimak posmešne vraví: «Ak sa niekto chce svojou vlastnou vôľou vznášať do neba, stiahnite ho za nohu, pretože by skoro spadol a dotĺkol sa.»
Lepšie je asi pokračovať zvoľna, zdokonaľovať sa v malých veciach, ale vytrvalo a stále, tak ako nenápadne rastie každý život.
Nasledovanie Krista hovorí: Keby sme za rok odstránili jednu chybu, za 60 rokov života by sme boli dokonalí.
Na ceste k Bohu nezáleží tu samozrejme na veku. Koľko mladých nás už predišlo.
Lutiše, 16.6.2024
Pozrite tiež:
Deti: